pondelok, 25. augusta 2008

Polievkové variácie na dve modré misky


Polievky nesmierne rada jem a ešte radšej pripravujem. Každé varenie je pre mňa udalosťou, takže som absolútne neschopná variť v časovom strese, na objednávku alebo na presne určenú hodinu. Akonáhle si prípravu pokrmu neužívam, s láskou neomakám, neovoniam suroviny, viem, že niečo v jedle nebude fungovať --- jednoducho moje výstupy z kuchyne vždy odrážajú moju náladu. Obdivujem ľudí, ktorí sú schopní variť v akýchkoľvek podmienkach a citovom rozpoložení.


Na polievke sa však toho pokaziť veľa nedá. Navyše ma vždy príjemne zahreje, neustále chutí inak (ale vždy výborne), zasýti a pripomína mi domov. A to je najviac čo si od jedla môžem želať. Preto na polievky nedám dopustiť. Tak isto ako nedám dopustiť na moje nové, nebesky modré misky, do ktorých v posledných dňoch servírujem naprosto všetko jedlo, vrátane obyčajných slaných tekvicových semienok :-) Samozrejme, najlepšie z nich chutia polievky. Dávno som nemala čas na prípravu poctivej hustej domácej polievky. Kuchyňu som mala doslova natrieskanú zeleninou zo záhradky, ktorou ma pravidelne dotujú rodičia môjho frajíra, za čo im touto cestou ďakujem :-).


Najprv som premýšľala nad vývarom, ale zdal sa mi príliš ťažký a "jesenný". Potom som si spomenula, že som vždy chcela vyskúšať uvariť minestrone /keď už toľko machrím pri hodnotení jedál v reštauráciách, nech aspoň viem, ako to má v skutočnosti chutiť :-) /. V júlovom vydaní časopisu Apetit som zhodou okolností objavila recept, takže som hodila utierku za pás, vyčistila tľapky, pľac a dala som sa do diela. Minestrone je hlavne o krájaní. Kto je frajer, tak si nakrája všetko krásne rovnomerne a symetricky na kocičky. Ja taký macher nie som a navyše mám ráda akúsi živočíšnu "surovosť" v príprave, takže som napríklad listy šalátu ani nenasekala --- hodila som tam celé listy.


Nachystala som si takmer všetku zeleninu, čo som našla:

*cukinu
*červenú, žltú, zelenú papriku
*mrkvu
*petržlen
*paradajky
*pór
*zeler
*petržlen
*baby šalát
*cibuľku a cesnak

Keď som to všetko uvidela rozdelené do misiek, trochu som zapochybovala, či som to neprehnala, ale na minestrone je dobré práve to, že je nesmierne variovateľné. Dáva vám možnosť experimentovať a neustále chute polievky meniť a to je na ňom to očarujúce. Originálny recept obsahuje hrášok, fazule a mangold, takže do minestrone môžete použiť takmer všetko na čo máte chuť. Pancettu som nezohnala, takže som použila obyčajnú anglickú slaninku nakrájanú na väčšie kocky.

Tajomstvo pestrofarebnej chuti minestrone spočíva v trpezlivom opečení každej jednej zeleninovej prísady na rozpálenom olivovom oleji. Začala som slaninou, chvíľu som ju nechala vyrochniť a vyšťaviť, potom som začala postupne pridávať cibuľku, cesnak, pór a ostatné dobroty. Zeleninku som prevaľovala v oleji dovtedy, kým som nezačala cítiť tú harmonickú arómu spoločného súznenia v hrci :-). Práve v tom momente je čas ovlažiť zmes cca 2 a pól l horúcej vody a nechať to všetko bublať. Najzábavnejšou časťou pre mňa bolo lúpanie rajčín --- rýchlo uvariť vodu vo varnej konvici, paradajky naukladať vedľa seba do misky na hromadu, urobiť nožom jemný kríž na vrchu a obariť ich. Sparením cípy narezanej kože veselo vyskočia a vy ich môžete ľahunko olúpať. Táto "operácia" sa mi neobyčajne páčila a čo viac --- olúpané rajčiny sú strašne príjemné na omak i vizuálne. Sú hladunké s nádhernou intenzívne naružovelou farbou. Nakrájala som ich na kocky a šup s nimi do polievky. Pridala som bobkové listy, celé čierne korenie, bazalku a tymián. Nesolila som kvôli slanine, je lepšie si to nechať na koniec. Varila som až kým zeleninka nebola nezbedne chrumkavá. Nesledovala som čas, keďže mám tendenciu jedlo neustále ochutnávať.

Po odstavení som ešte pridala nahrubo pokrájanú petržlenovú vňať. Mám vo zvyku robiť polievky mimoriadne husté, ale tentoraz som to s nádielkou fakt trochu prehnala, takže som nepridávala už cestoviny. Bežne sa však využíva ryža alebo iný druh talianskych cestovín (môžete do nej dokonca použiť i makaróny). Pri servirovaní do misky som navrch položila dobre prepečenú slaninku, ktorú som narýchlo osmahla na oleji, nastrúhala syr (podľa originálu by mal byť parmezán, ale postačuje aj iný kvalitný tvrdý syr, ale eidam nie!) a lačne som sa vrhla na tú taliansku pestrofarebnú parádu.


Do druhej modrej misky som kontrastne pripravila domácu polievku z našich končín --- mimoriadne jednoduchú a výdatnú cesnačku. Jej príprava mi nikdy nezaberie viac ako 15 minút a napriek malej snahe je vám odmenou intenzívna dobrota ako od babičky. Na rozdiel od receptu mojej mamy, ktorá cesnak pretláča, ja cesnak len nakrájam na malé kúsky a hodím pražiť na olivový olej. Zalejem cca 1 l vody, pridám pár zemiakov, rascu, soľ, sladkú papriku a petržlenovú vňať. Ľahké ako facka, chutné ako objatie. K polievke sa originálne servírujú aj opečené chlebové kocky, ale ja ich rada nahrádzam pyta chlebom nakrájaným na trojuholníčky a ľahko osmahnutom na olivovom oleji.


Myslím, že v dnešnej dobe bujónov hojne využívaných hlavne v reštauráciách nie je nič lepšie ako dobrá domáca polievka.

Aká je vaša najobľúbenejšia?

Foto: vikipapa.com

streda, 20. augusta 2008

Bio pečivo na benzínovej pumpe?


Donedávna pre mňa táto predstava bola naprostou utópiou. Kým som na ceste to Talianska nenarazila na rakúsky rastplatz /čiže akési "miesto na oddych" a natankovanie/. Na benzínových pumpách sa väčšinou predávajú balené obložené bagety a sedviče. To, čo sa však predávalo na tomto mieste bolo niečo absolútne netradičné --- v teplých košíkoch vystlaných jemným bielym papierom si labužnícky hovelo čerstvo upečené, krehunké pečivo. Ale aké pečivo! 100% bio pečivo vážení! Rohlíčky, ciabatty, bagety ležali pekne naukladané do veľkých košíkov zoradených na štyroch policiach. Nebolo tam toho veľa, ani málo --- tak akurát na striedme a rytmické dopĺňanie, ktoré zabezpečovala veselá staršia pani. To bolo samé: "... morgen, morgen". Príjemná atmosféra a ešte podmanivejšia vôňa, ktorá sa šinula priamo z pekárne. Všetko sa pieklo na mieste a vyberalo ešte lákavo horúce a zmäknuté. Cesto sa spokojne nadychovalo v košíkoch a šírilo omamné vône. Bolo to fakt na nevydržanie. Samozrejme, foťák som si zabudla vonku v aute, takže vám viem sprostredkovať obrázky len mnou vyskúšaných pečiviek.



A ten výber! Široká škála od slaných bagiet, bocnníčky, žemle s rôznymi príchuťami až po sladké koláče, slimáky a záviny. Najradšej by som, samozrejme, zobrala úplne všetko, ale priateľ v tomto prípade funguje ako spoľahlivá brzda :-). Systém nákupu bol jednoduchý --- zobrali ste si malý prútený košík vyložený klasickým roztomilým štvorčekovým obrusom a nabrali ste si naň čo vám bruško a hlavne oči zaráčili. Potom ste košík zobrali k podkladni, zaplatili a mohli ste baštiť.



Priateľ zvolil malé bochníčky s mrkvou a čiernymi olivami. Ja som siahla po sladkých pokladoch --- obrovskom lepkavom a ľahunkom croissante a hutnom a mimoriadne ťažkom žltom koláčiku hojne posypaného cukrom.


Pohľad do bruška koláčika s hrozienkami


... a pocukrovaný chrbátik

V jeho útrobách si spokojne hoveli hrozienka, cesto bolo šťavnaté, sýte a hutné. Tipujem --- veľa veľa domácich žĺtok, piškótové cesto a cítila som tam niečo aj z perníkového cesta. Všetko bolo famózne chutné, no najviac nás dostal olivový bochníček. Chránili sme si ho celú cestu --- ukusovali po maličkých hryzoch a preklínali sa, že sme toho nevzali viac. Čierne olivy boli vsadené do cesta v celku, takže keď ste sa do bochníčka zahryzli chuť olivy lahodne splynula s čerstvým cestom --- niečo ako jesť olivy s upečeným chrumkavým chlebom. Lahoda lahodná!

Predstavte si, že by ste zastavili niekde na benzíne a dali si čerstvo napečenú olivovú bio bagetku s teplým latté... Viete o takom mieste? Ak áno, dajte mi vedieť, mile rada tam zavítam na mňamačku. :-)




Danke danke šón! :-)

Foto: vikipapa.com

pondelok, 18. augusta 2008

Rozlúštenie fotohádanky: plnená paprika


Najlepšia je od mamy --- ľahko pikantné paprikové plášte s mäsovými bruškami rochniace sa v nasladlom rajčinovom kúpeli. Poctivá domáca papanica.

Ďakujem všetkým mlsným "hádačom" za odpovede! :-)


Foto: vikipapa.com

sobota, 16. augusta 2008

Fotohádanka pre mlsné jazýčky


Jedna z mojich absolútnych gastro lások. Pokrm, pri ktorého jedení sa mi robí uzlík na jazýčku! Neodsudzujte na prvý pohľad možno nevábny šat, dôležitá je chuť. A tá je čertovsky mámivá!

Tak schválne --- aká papanica sa nachádza na fotografii?

Foto: vikipapa.com

piatok, 15. augusta 2008

Nedojedené v Pizzerii Via Appia

Minulú sobotu sme sa odhodlali na víkendový „shopping“. Samozrejme, vstávala som dosť neskoro, takže v sme si v rámci úspory času ani nedávali raňajky. Odchádzam z domu napolovicu funkčná. O hodinu už kňučím hladom, kupujem si na udobrenie Chuťopis a poslušne klopýtam po obchodoch. Okolo poobedia sme sa konečne rozhodli, že bolo dosť nákupného martýria a sadneme si na jedlo. Mali sme na výber medzi KFC, McDonaldom a čínskym bistrom --- tam som chcela ja, lebo u nich mám istotu, že dostanem to čo vidím na obrázkoch. Môj italofilný spoločník však samozrejme zvolil pizzeriu „Via Appia“. A bol neoblomný.



Otvorený, do červena ladený interiér s pozlátenými sošnými hlavami ma vyľaká. Kombinácia krikľavo čevenej a zlatej na mňa pôsobí lacne, ale musím zohľadniť aj to, že ide o pizzeriu v nákupnom centre. Reštaurácia je poloprázdna. Sadáme si do nefajčiarskej miestnosti. Keďže obratne vycapím cigarety na stôl, ihneď nabehne čašník a upozorní nás, že toto je veru nefajčiarska zóna. Oznámim mu, že fajčiť nebudeme a pre istotu krabičku hádžem späť do útrob mojej tašky. Barman nám (už) spokojne a úslužne rozdá jedálne lístky a zmizne za roh. Zahniezdim sa a porozhliadnem. Červené steny okolo mňa nebezpečne pulzujú. Červená a oranžová vraj povzbudzuje apetít. U mňa to akurát vzbudzuje ešte väčšie pochybnosti o tom, či tu svoj apetít dokážem ukojiť.



U predného baru postáva mladý chalan a nahadzuje laxným tempom kolieska pizze do pece. Otváram menu a hneď hľadím na polievky. V ponuke na mňa mrká Zuppa stracciatella, čo by mal byť silný kurací vývar so zeleninou, cestovinami a parmezánom. Namiesto toho mi na stole pristane miska s akýmsi bielo-žltým neidentifikovateľným maglajzom, ľahko postrašená petržlenovou vňaťou. Môj spoločník len zamrmle niečo v zmysle: „Gratulujem a veľa šťastia“. Polievka totiž nevyzerá nejak zvlášť lákavo. Krčím rozmaznane nos, cítim tú charaktericky ostrú vôňu bujónu. Hm, pod tou nechutnou bieložltou perinkou ma asi nič dobré resp. lepšie nečaká.



S trasúcou rukou načriem do kompaktne uzlovitej „striešky“ a lyžička klopne naprázdno o dno. U nás sa ničím nevystiela, slečinka, prosím, ale do menu napíšeme KURACÍ VÝVAR. Podáva sa však BUJÓN! Toto "polievkové gesto“ voči zákazníkom je fakt nefér, je to čistý a drzý podvrh. Najabsurdnejšie na celej veci je, že kuchár sa podľa ochutnaného a videného ani nesnaží dodržiavať položky vypísané v samotnom jedálnom lístku. Je vôbec niečo také možné? Ach, ja das ist katastrooofe, líbling... Chvíľu s tým bojujem – i vizuálne, ale potom to vzdám. Chutí to ako bujón s vodou a vajíčkom (pretože to je bujón s vajíčkom).



Odložím polievku na bok stola nedojedenú, smutnú, ľahko rozmáganú. Prichádza čašník, skúmavo na mňa chvíľu hladí: „Můžu Vám vzít tu polévku?“. Snažím sa tváriť dôležito ako hasičské razítko a som rezolútne rozhodnutá dať si zavolať pána kuchára. Som však posera, no nedá mi to a dotazujem sa na zloženie polievky. „Noooo, vajíčko, parmazán a petrželka, slečno“. Znalecky a debilne prikývnem, ale neusmievam sa. Škoda, že sa neopýtal: „Chutnala Vám?“ Uľahčil by mi situáciu. Rezolútne by som kývla doľava, doprava a možno by ma prešla neutíchajúca túžba zlynčovať kuchára.



Od objednaného druhého chodu --- rizota nečakám už vôbec nič.... Môj spoločník si dáva Spaghetti Carbonara a vehementne sa ma snaží presvedčiť, že na "carbonara sa nedá nič pokaziť". Dá --- dostane nedovarené špagety plávajúce v bielej omáčke so šunkou robenou asi „do stratena“. Kde zmizla slanina? Žeby na WC? Asi nie. Netrafila by tam --- toaliety tu totiž nie sú označené. Takže tie jedny osamotené holé dvere za stenou nevedú do kuchyne --- kľudne vojdite, ale potom šup do rady! Záchod je len jeden a stoja sa neho rady ako na mandarinky za socíka.





Môj spolustravník sa ešte odhodlá na posledný grif --- objedná dve espressá. Vyfasujeme klasické „lungo“ s divnou pachuťou --- chlapci čistil už dnes niekto kávovar? Vodnatá, asi dvakrát preliata káva sa nedá vypiť ani s dvoma mliečkami.



Účet som stratila, takže neviem poinformovať o cenách. Pri mojom megahypervíkendovom upratovaní som ho pravdepodobne niekde svedomite vyšmarila. Hlavne, že predtým som ho asi trikrát strčila do peňaženky, znovu vybrala, zastrčila do niektorého z mojich desiatich notesov (ani jeden nepoužívam) a odvtedy ho nemám. Asi to tak malo byť. Tú „polievku“ im ale neodpustím, kým môj mlsný jazyk bude žiť! Ale couvert bol dobrý...




Foto: vikipapa.com

štvrtok, 14. augusta 2008

Chladivé letné fľaštičky



Nie, toto nie sú parfémy. Ani sprchové gely, ale nápoje Mojo coolers . Energetický nápoj s prídavkom bombastickej guarany, s obsahom alkoholu, ale hlavne s naprosto chytľavým letným, šialene krásnym dizajnom v troch rôznych príchutiach: ružový Rhythm, modrý Liquid a môj obľúbenec zelený Vibe.

V SR ani v ČR týchto fešákov, bohužial, nikde nezoženiete. Kúpiť sa dajú v obchodoch v kanadskom Quebecu a okolí. :-(



Ktorý by ste si vybrali vy?

PS: Mimochodom, nechystá sa niekto do Quebecu? :-)



Foto: drinkmojo.ca

utorok, 12. augusta 2008

Pijem fresh a je mi dobre



Keď ich pijem ostáva mi v ústach príjemne chladno a cítim ozajstnú CHUŤ ovocia (sakra, to znie ako z nejakej otravnej reklamy na nanuk .-). Pod jazykom sa mi občas nezbedne usadí dužina, ktorú zvyknem žuvať zubami, až kým žilky vo vnútri jemne neprasknú a pustia šťavičku. Obzvlášť pomarančová dužina je na túto moju úchylku ako stvorená --- čerstvé ovocné šťavy sú do leta to najlepšie čo svojmu prehriatemu telíčku môžeme dať…



Nepila som fresh-e vždy. Zmenil to jeden človek, ktorý je doteraz bláznom do zdravej výživy a bojovníkom za "surové stravovanie" (rozumej nepapať nič tepelne upravované). I keď som to na začiatku odmietala, vytrvalo mi skoro každé ráno servíroval pod nos malý pohárik s brutálne svietivou oranžovo-žltou tekutinou --- originál pomarančový džús práve "vypréšovaný" z dvoch rozkrojených pomarančových líčiek. Vzpierala som sa, no po krátkom čase začalo moje zmorené telo prejavovať prejavy nečakanej vitality. Moja mini závislosť na čerstvej šťave bola započatá…


Zohnať kvalitné a lacné ovocie na odšťavňovanie však nebolo také ľahké akoby sa zdalo. Nakoniec sme natrafili na výborný zdroj --- trh. Ťahali sme igelitky natrieskané kilami starých vyzretých pomarančov priamo z bratislavskej Miletičky. Doobeda bola prevoňaná celá kuchyňa, včielky a osy prišli na návštevu, kôš bol plný oranžových šupiek, my sme sa lepili ešte aj na brade a liali sme do seba litry tekutiny. Džusová romantika v našej oranžovej kuchyni :-)



Na týchto tekutých pokladoch je dobré práve to, že všetko to najzdravšie z nich je extrahované priamo v nápoji a naše telo vitamíny v tekutej forme vstrebe rapídne rýchlejšie a lepšie. Ako hovorí múdry pán Dr. Norman Walker v knihe „Čerstvé ovocné a zeleninové šťávy”: „Účinnost šťáv se odůvodňuje tím, že se tekutá potrava, získaná oddělením vitálních látek a vody od vlákniny, obzvláště rychle stráví. Zažívací pochody, nutné k oddělení vitálních látek od vlákniny, vyžadují práci zažívacích orgánů a čas. Strávení celých ovocných plodů a celé zeleniny potřebuje energii a zdroj této energie je v potravě. Část „hutné” stravy, kterou sníme, se použije jako pohonná hmota k získání této energie. Toto je odpověd' na často kladenou otázku: Proč se místo přípravy šťáv nemají jíst ovocné plody, saláty a zelenina vcelku?”



Ovocné bary
Mám rada tie malé nano stánky v nákupných centrách, kde si vždy môžem kúpiť minimálne pól litra môjho obľúbeného čerstvého freshu zo zelených jabĺčok, limetky a zázvoru. Je to druhá najlepšia alternatíva (hneď po domácom odšťavňovaní), nakoľko fresh sa má piť bezprostredne po zlisovaní. Šťava totiž oxiduje a jej enzymatická hodnota sa po 30 minútach znižuje na polovicu. V ovocných baroch majú tie najlahodnejšie kombinácie, zbiehajú sa mi slinky už len pri ich čítaní.

Môj osobný countdown:

* pomaranč, limetka, citrón, zázvor
* jablko, citrón, zázvor
* ananás, jablko, mrkva


Rada sledujem ako sa môj nápoj pripravuje. Stojím pri malom stánku, v ktorom usilovne kmitajú dve fešné dievčence a obratný mladík. Systém je jednoducho fascinujúci a efektný --- malá blondínka berie objednávky od zákazníkov,cashuje a účtenky jednotlivých nápojov radí vedľa seba na pult. Na každú postaví prázdny umelohmotný pohár zodpovedajúci danému množstvu, ktoré si zákazník zvolil. Tretia holka v pozadí usilovne šúpe ovocie a umýva riad. Pracovník obsluhujúci obrovský strieborný odšťavňovač potom postupne berie poháriky a napĺňa ich príslušne vybraným freshom. Blondínka nápoj prevezme, hodí doň slamky a vydá zákazníkovi spolu s účtom. Hotovo! Na nápoj som čakala necelé 3 minutky a robím niečo pre svoje zdravie. A ani to nebolí....



Som pasterizovaný, ale chcem byť fresh

Keď doma nemám žiadne ovocné zásoby, v čase najväčšej núdze siahnem po kupovanej jablkovej alebo mrkvovej šťave. Mám radšej jalbkovú --- je mimoriadne osviežujúca s ľadom! Tieto šťavy sice neobsahujú vodu, cukor, žiaden chemický koncentrát, konzervačné látky ani farbivá, ale sú pasterizované /tepelne sterilizované/, čo je už určitý zásah do organických zložiek nápoja. Sú však stále lepšie ako klasické „šťavy“. V bratislavskom Tescu sme si tiež zvykli kupovať fresh v malom sáčku (presne v takom, akom sa predávalo mlieko za socíka), prederavili sme ho kľúčom a púšťali do otvorených úst. Na druhý deň nebolo po opici ani slychu ani páru.



Všimli ste si že po vypití veľkého poháru čerstvo vymačkaného pomaranča vám naskočia ľahké veselé zimomriavky? To práve započal proces prúdenia živých vitamínov, rôznych frajerských enzýmov a minerálov do vašich útrob. Každým dúškom do seba vlievam život --- niečo organické a nenahraditeľné. Žiadny "mŕtvy koncentrát" fresh-e nenahradí. V Bratislave som trpela neustálou únavou. Vlastne som tam nerobila nič iné len pracovala a spala. Raňajšia káva, cigaretľa a bum! Tlak na nule, následom čoho som sa vliekla do roboty ako zbitý pes. Trpela som syndrómom únavy tak ako každý druhý človek, ktorý žije vo veľkomeste a žije zbesnene workoholický život. Stačilo nahradiť kávu šťavou (a odpustiť si rannú cigaretu…) a organizmus sa začal pomaly spamätávať. Keďže som zaťažená na zázvor, tvorí neoddeliteľnú súčasť mojich freshov. Surový je drzo pikantný, ale nesmierne osviežujúci. Inak možno použiť na dochucovanie fresh-u čo len chcete --- čerstvú mätu (v kombinácii s limetkou alebo jahodami je to bomba), škoricu, vanilkový cukor alebo čokoládu (horká / biela). A teraz do seba idem niečo mňamavé vliať…

Želám krásne slnečné leto plné čerstvého ovocia a biovitamínov! :-)




Foto: vikipapa.com

pondelok, 11. augusta 2008

Obed s rodičmi

Domov na Slovensko chodím čoraz zriedkavejšie. Čo ma urputne mrzí --- jednak nevídam svojich príbuzných tak často ako by som chcela a jednak prichádzam o najlepšiu kuchyňu akú poznám --- kuchyňu našich "rodinných generálov" mamy a mojich dvoch babiek. Môj pobyt doma je vždy poznačen jedlom, jedlom, jedlom do zblánenia.

Križujem svojich príbuzných a napchávam sa makovými koláčmi od tety Julky, naberám všetkými desiatimi kvasené uhorky, ktoré pred pár dňami uložila babka do obrovskej zaváraninovej fľaše, som schopná zošrotovať "mamin najlepší na svete pikantný guláš" za dva dni. S rodičmi potom na striedačku / spoločne obiehame naše obľúbené reštaurácie a cpeme do seba halászlé, šaláty a palacinky.

Poväčšinou navštívime jednu zo štyroch-piatich obľúbených reštaurácií. Ponuka je síce široká, ale keďže sme malé mesto jedálne lístky sú prispôsobené miestnym, nie príliš náročným, stravovacím nárokom. Prevažujú klasické jedlá, ktoré sú doplnené položkami maďarskej kuchyne.

Vždy keď sa rozhodnem pre nejaký "experiment" /rozumej vybrať si niečo iné ako morčacie alebo kuracie prsia/ skončím pri morčacích alebo kuracích prsiach... Akoby som odmietala porušiť tradíciu. Spätosť určitého druhu jedla s určitým miestom a spomienkami je zaujímavý fenomén. Aspoň u mňa funguje nezadržateľne.

Keď sa idem najesť s rodičmi bavia ma tie malé nuansy a zvyky --- viem, že otcovi budem musieť predčítavať jedálny lístok (lebo si zase určite zabudol svoje malé okuliare na čítanie :-) a mama si určite dá šalát a pivo. Môj brat bude zásadne chcieť ochutnať z každého taniera a ja sa budem sťažovať (lebo si vždy musím nájsť niečo čo mi vadí, i keď mi to v podstate nevadí). Jedlo zaklincujeme hromadným espressom + vytrvalci (ja..?) si ešte prásknem palacinky.


V lete chodíme najčastejšie do reštaurácie Apáli, ktorá sa nachádza za mestom, hneď vedľa nej je Mŕtve rameno, takže keď máte po obede chuť, môžete sa vyzliecť a vhnupnúť do vody. Pod stromami je lahodný tieň a kamenná dlažba príjemné chladí rozhorúčené tlapičky. Chodím sem s rodičmi už od detstva.


Zvyčajne sedávame vonku na veľkých drevených lavičkách s mäkkými kockovanými vankúšmi a s výhľadom na vodu.



Výborná cesnačka. Obľúbená polievka môjho otca. Tentokrát som ju vysŕkala celú ja. Smelo cesnaková, chuťovo lahodná a svieža konzistencia. Zvyčajne mám z cesnakovej polievky ťažké bruško, ale v Apáli ju nepripravujú krémovú, čím sa pokrm odľahčí.



Prírodné kuracie prsia s ananásom, syrom, šunkou a ryžou. Akurát na okrajoch chrumkavé, biele, šťavnaté mäsko so sladkým podtónom ananásu. Mňam! Ja sa proste z týchto jednoduchých banálnych jedál doma nedokážem "dožrať". V Prahe fičím na cestovinách, rizote, talianskej kuchyni, ale doma to je vždy mäsko mäsko mäsko.


Mrkvový šalát s pár slzičkami citrónu k mojemu mäsku. V pozadí sa črtá skvostné Cordon Bleu, ktoré som vybrala pre taťku. Tým človek nikdy nič neskazí.


Cordon Bleu --- klasika slovenských reštaurácií. Mnohí by sa čudovali, koľko sa na tomto triviálnom jedle dá pokaziť. Sprofanované jedlo, to nič nemení ale na fakte, že patrí medzi moje najobľúbenejšie. Gurmánstvo sem, gurmánstvo tam --- to je pravda.


Šalát Cézar --- mamina v reštauráciách neje skoro nič iné. Je čistou špecialistkou na tento pokrm. V Apáli Vám ho prinesú na obrovskom obdĺžnikovom tanieri a veru máte čo robiť, aby ste to do seba všetko vpratali. Tu sa mäsa a zeleniny neboja. Najčastejšie sa stretávam s verziou, ktorá obsahuje len opečené kúsky šunky (?), ktorá je obložená šálátovou vatou. Paradajky zbohom, kuracie mäsko zbohom, uhorky zbohom.


U nás sa sevíruje kávička takto... milujem tie veľké šálky a konvičky na mlieko so šibalskými uškami.


Palacinky som tentoraz vynechala, ale malinovo-jahodová tvarohová torta v kaviarni sa ešte zmestila. Mňamka!



Pred obedom som stihla sporiadať jeden malý tanier krupicových rezancov a degustačnú porciu cestovín so špeciálnou zaváranou pikantnou mäsovou omáčkou (ďakujem J. :-). Ale o tom inokedy :-)

Foto: vikipapa.com

pondelok, 4. augusta 2008

Rozlúštenie hádanky - - - mandle a oriešky v cukrovom kabátiku


Tieto rozkošné, tvrdohlavé, nepravidelné a farebné guličky sú tradičnou mlsotinkou každej správnej českej "pouti". Väčšinou sú to mandle alebo lieskové oriešky obalené vrstvou skaramelizovaného cukru. Bohužial, doteraz som nezistila presnú konzistenciu, takže týmto vyzývam všetkých lunaparkových nadšencov --- ak viete ako sa tieto chrumkavé dobroty robia, neváhajte informovať. Vrúcne dopredu ďakujem! :-)