Sladkosť dnešného dňa

Sedím v kaviarni, kde chodím už roky. Tí istí čašníci, tie isté tmavohnedé okrúhle stolíky. Vnímam všetko a nič --- cinkot mojej lyžičky keď sa dotkne steny šálky, šušťanie víkendovej prílohy novín, polohlasný šramot rozhovoru od vedľajšieho stolu. Večer už budem sedieť v autobuse smer Praha. Vôbec nechcem myslieť na návrat. Ticho pozerám von cez presklenú stenu. Zmráka sa. Cítim, že bude pršať a som rada, že sedím v teplúčku a cigaretovom prítmí. Sŕkam svoju viedenskú kávu. Vždy mi dajú viac šľahačky, ktorá mi potom lenivo steká po šálke. Vždy si pod ňu zoberiem malý obdĺžnikový obrúsok. Čokoládové lupienky navrchu kávy sa jemne prepadajú do penovej hĺbky a ja sa cítim smutná. Čašník donesie minerálku a zatúžim po niečom sladkom. "Máte niečo dobrého?", pýtam sa pohľadom bezradného šteniatka. Čašník len s úsmevom prikývne a onedlho predomňa postaví bielo-zlatavý kúsok torty. "Toto nie je dobré, toto je výborné...", hlesne a ticho sa vytratí.



Mám rada, že tu vždy vedia, čo pred vás majú postaviť. Už sa nič nepýtajú, lebo vedia, čo mám rada. Z taniera na mňa cudne žmurká sladká čiastočka tvarohovej torty s horúcim jahodovým prelivom. Najkrajšie sú ryhy na bočnej strane tvarohu, ktoré zanechal čašníkov nôž. To mi dáva tušiť, že tvaroh bude mäkký ako plyšové zvieratko. Opatrne vyberiem vidličku a oddelím si kúsok. Cesto je tak tenučké a jemné, že ho ani necítite. Čo však cítite je božská a neopakovateľná kombinácia chladného tvarohu a horúcich jahôd. Tvaroh s ľahkým nádychom citrónu je hebký a ľahký. Dezert na rozlúčku. Bola to tak skvostná mlstnota, že som od tej radosti aj zabudla na dnešný nočný návrat do Prahy. Ešte doteraz mám pod jazykom sladunké jadierko z jahody...



Foto: vikipapa.com

Rozlúštenie hádanky: vidlička na špagety

Hádanka to bola asi dosť ťažká. Sama by som asi neprišla na to, akú papanicu môžete do seba "nahadzovať" touto šikovnou a trochu asymetrickou vidličkou.

Rozlúštenie je tu: sú to všeobecne obľúbené špagety, prípadne iné cestoviny, ktoré je potreba na vidličky neustále namotávať. Je to vynález Japoncov, ktorým sa asi nepozdávalo duo lyžička - vidlička. Riešenie je to šikovné, no neviem či by som si na tento nástroj vedela zvyknúť. Pri jedení špagiet je totiž pani lyžička mojou neodbytnou spolupracovníčkou :-). A čo Vy?

P.S.: Bohužiaľ, sa mi podarilo niekde zapatrošiť link, cez ktorý som sa k tomuto zázračnému nástroju dopracovala. Dúfam, že sa mi ho podarí niekde dohľadať, neskôr ho doplním. Ešte dodávam, že "super" vidličku u nás nedostať. Je však možné si ju objednať cez web stránku výrobcu, avšak len v tom prípade, keď viete čítať a písať japonské znaky .-).

Konečne doma alebo hamham fotoreport

Po troch mesiacoch sa mi to po siahodlhom plánovaní podarilo --- konečne som doma! Trávim čas so svojou (čo sa početnosti i temperamentu týka) obrovskou rodinkou, jem, jem, ochutnávam, relaxujem, zbieram farebné listy zo stromov, rozprávam sa, sŕkam silnú dedovu kávu, smejem sa, vypínam telefón, neotváram e-maily, hladkám psov, konáre, ruku môjho otca, rozprávam, rozprávam, jem, štrngám príborom, všetko fotím a nechcem sa vrátiť do Prahy... Chcem ostať v našom starom dome po pradedovi, jesť babkin guláš, naťahovať s ňou cesto na makovo-jablkový závin po celom stole, hádať sa so strýkom nad pohárikom brandy o hudbe a spievať maďarské retro hity. Je tak strašne dobré byť doma!

babkin muffin a jablčný koláč od Evičky s mliečnou kávou

nedeľný obed u babky --- polievka s morčacím mäsom

pečená kačica s "lepkavou" ryžou a červenou kapustou

zemiakové pagáče

výborný cesnakový lángoš so smotanou a strúhaným syrom

mamina ranná praženica ukrytá pod pokrievkou + bonboniéra

Zuzkin nový (a nádherný) krájač na syr

pripravujem papričku do polievky

mamina polička v kuchyni

Komárno at night ...

Krásnu jeseň!

Foto: vikipapa.com

Ten, ktorý píše o masle a revolveroch

S Tonym to bola láska na prvé prečítanie. Stačilo raz vpochodovať do obľúbeného kníhkupectva v mojom rodnom mestečku a s horiacou zvedavosťou si kúpiť jeho hrubú knihu "Důvernosti z kuchyně". Prečítala som ju za 4 rána. Moje cesty do práce totiž patria čítaniu v tramvaji. Je to jeden z tých skvostných skororanných momentov, kedy mám kľud a beriem so sebou všetky svoje gastro magazíny a knihy o jedle. Usadím sa na sedačke, ušné lalôčky prikryjem svojimi rozmaznanými bielymi sennheiserkami a čítam čítam, do zbláznenia čítam.

Tony je môj pravidelný spoločník. Tento chlapík je neskutočný frajer. Ale iný typ frajera než napr. Gordon Ramsay (môžete ma popraviť, ale som striktný "antigordonista" :-). Tony je macher v tom, že sa nebojí postaviť jedlo do tieňa. Ak rozumiete čo tým myslím... Je proste taký.... ľudský. Je zdravo drzý, má rád tetovania, zje všetko čo pred neho postavia, pútavo píše, miluje The Ramones, nebojí sa umastiť rukávy svojej koženej bundy o pult obyčajných bufetov, veľa fajčí, nenávidí Woody Harrelsona a navyše je to fešák .-). Má svoju vlastnú TV show "No reservations", v ktorej nestepuje za kuchynským pultom, ale naopak, je stále v pohybe a ochutnáva za nás tie najexotickejšie a niekedy najúchylnejšie jedlá z celého sveta.

Jeho "Důvernosti z kuchyně" sú napísané vskutku brilantne. Vďaka Bourdainovi trpím utkvelou paranojou, že v reštauračných kuchyniach všetci šéfkuchári (vrátane celého kuchynského personálu) fetujú, súložia v skladoch, nespia a minimálne polovica z nich sú bývalí trestanci (týmto sa zároveň za svoje deformované povedomie ospravedlňujem). Samozrejme, Bourdain dodáva svojim textom dramatickosť a teatrálnosť práve vyhrotením a určitým skreslením, ale myslím, že v podstate knižka opisuje verný obrázok toho čudného a fascinujúceho organizmu --- reštauračnej kuchyne. O Bourdenových knižkách nájdete viac u pána Cuketky.

Dnes som však do svojej zbierky zaradila ďaľší titul: "Nevábne chuťovky" s podtitulom "Sebrané odřezky, upotřebitelné přílohy, zbytky a kosti" Typicky bourdenovsky výstredný názov dáva tušiť, že tentoraz to opäť nebude o romantických seansách a rozjímaní nad gastronómiou. Tony zozbieral svoje kratšie články a texty, ktoré sa objavovali v početných gastro magazínoch a časopisoch o cestovaní. Rada si znova a znova čítam tieto svieže a tematicky uzavreté skeče. Sú to také malé bonbóniky --- každý s vlastnou svojskou chuťou. Tony je majster v opisoch. Keď čítate o tom, ako do seba pchá "posole" niekde v malom domácom mexickom podniku, začne sa vám pred očami odohrávať malý film. Mňa hneď v úvode knihy ohromila scéna z eskimáckeho porcovania tuleňa (!.), ktorého sa Tony osobne zúčastnil. Je krásny vo svojom nadšení, citlivosti na atmosféru, zmyslom pre detail:

"Něsčeněkrát se mi stává, že nenacházím slova. Anebo se jen nedokážu výstižné vyjádřiť? Jak popsat pocit sounáležitosti a důvěrnosti, který panoval v té docela obyčejné kuchyni? Jak se podělit o to, co jsem cítil, když patnáctiletá vnučka a její pětaosmdesátiletá babička k sobě přiblížily obličej, až se bezmála navzájem dotýkali nosem, a zahájili "hrdelní zpěv"? Jak přiblížit průzračné, spontánní potěšení (a hrdost), s nímž cupovali tuleně? Jak mám vyjádřit jejich půvab? Jak je popsat, aby byli stejně sympatičtí, stejně krásní jako ve skutečnosti?"

A je nanajvýš zábavné pozorovať ako sa z búrlivého mladého šéfkuchára, ktorý sa v predošlých knihách zápalisto a vehementne tlačil do miernej pózy drsňáka, postupne ukľudnil a zvážnel (i keď naštvaný teda je stále a to poriadne - najmä keď sa zvrtne téma na americké fast food-ové reťazce). Jeho ironický, vtipný žargón podtrhuje jeho rozvášnené texty. Nikdy neodolám a otravujem svoje okolie hlasným predčítavaním z jeho kníh. Väčšinou si to odnesie moja rodina a drahá polovička. No nikdy ani nemuknú. Len so záujmom ticho počúvajú, aby potom len sucho podotkli, že "je to síce blázon, ale píše sakra zaujímavo."


Anthonyho blog




Vysvetlenie k nadpisu.

Foto: web

Hádanka: čo sa s týmto papá?

Toto je veľmi šikovná a praktická vidlička.

Viete čo sa s ňou papá?

Schneebälle alebo snehové guľky v mojej taške

Objavila som ich úplne náhodou. Všetky náhodné stretnutia sú pre mňa osudové. Pamätám sa, že som za sebou mala strašný deň. Konštantne apatická, strapatá a smutná som sa vybrala do supermarketu. Naivná predstava plnohodnotného nákupu sa rozplynula v tom malom čiernom vrecúšku, ktorý okrem roztomilo minimalistického nekrčovitého dizajnu obsahoval fotografiu nejakých bielych snehových guliek. Nápis hlásal: "Schneebälle - fine marzipan in crispy dark chocolate".


Keď som smutná, hľadám pekné veci. Veci, situácie, vône a farby. Stačil jeden pohľad na fotografiu bielych snehových guličiek --- môj jazyk a slinky začali prebudene tancovať do rytmu. Je treba podotknúť, že marcipán v akejkoľvek forme nemám veľmi v obľube. Nevadí mi, ale nevyhľadávam ho. I vianočné medovníčky som si v detstve dávala len výnimočne a zahrýzala do nich s miernymi rozpakmi. Ani neviem z akého pobudu som nakoniec sympatické vrecúško hodila do nákupného košíka. Nešla mi do hlavy práve tá "dark chocolate" --- aká čierna čokoláda, keď sú guľky biele? Bude sa skrývať vo vnútri? Vôbec som si nevedela predstaviť ako bude tá mlsnota vyzerať a chutiť. Viki sa teší na vybaľovanie darčekov... Mám vo zvyku niekedy kupovať výrobky, ktoré majú pekné obaly. Občas ma to ukľudní. Občas veľmi, veľmi príjemne prekvapí.



Sľúbila som si, že vrecúčko nerozbalím kým neprídem domov. Jasnačka! Vrhla som sa naň ešte skôr, než som stihla slušne odzdraviť cholerickú tetu pokladníčku. Najprv som chvíľu postávala s nosíkom strčeným do vrecúška (čuchová degustácia), potom som prstami vylovila jednu krásne symetrickú guličku. A naozaj vyzerala ako zo snehu! Ligotavá, s jemnými kryštálikmi cukru, ktoré sa trblietali pod sliepňajúcim svetlom nočnej mestskej lampy. Pri zahryznutí moje zúbky narazili na tvrdšiu kôrku --- akoby ste prehryzli mierne roztopenú lentilku. Ale čo sa objavilo v jej samom jadre bolo priam chuťové bombardovanie! Príjemne šťavnatá, marcipánová náplň olemovaná chrumkavým pancierikom z čiernej horkej čokoládky sa stala jednou z mojich nevyhnutných jesenných chutí. Kým som prišla v ten večer domov, zjedla som ich všetky. Na druhý deň som si kúpila hneď dve vrecúška... Odvtedy nosím snehové guľe v taške. Moje ústa sú prskavka. Schneebälle môj hasiaci prístroj :-)

Viac mňamiek z marcipánu na http://www.schluckwerder.de/index.html


On: "jééé, co to máš? to jsou dračí vajíčka?" :-)


PS: snehové guľky sú dostať v Bille na BIO poličkách


Foto: vikipapa.com / schluckwerder.de

Urobím Ti kôprovú omáčku

Ona: "Tak som premýšľala čo by som dnes dobrého urobila... Nejaké šťavnaté mäsko alebo kôprovú omáčku s vajíčkom..." On: "Láska, prosím, prosím tu koprovku!!!" Neviem prečo, ale mám pocit, že chlapi nesmierne milujú kôprovú omáčku. Vlastne kôpor vôbec. Ten môj sa za ním ide utĺcť a je to úplne jedno, či ho má v kyslej polievke alebo v omáčke. To isté môj brat, otec, spolubývajúci... a takto by som mohla pokračovať donekonečna. Ale poviem vám, niet sa im čo čudovať. Jemná horúca mliečno - krémová kôprová omáčka s mäkkými pastelovo žltými zemiakmi a vajíčkom je jedným z tých jednoduchých pokrmov, ktoré si človek obľúbi hneď po prvom súste. Predtým som "koprovku" nikdy nerobila, ale recept je tak jednoduchý a priateľský, že všetko išlo ako masle. Apropo maslo --- akonáhle zamiešate zápražku s hladkou múkou a maslom, zalejete vývarom, začína sa ohňostroj tých najpríjemnejších mäkkých vôní. Najviac som sa pobavila pri robení "stratených" vajíčok --- v kastróliku je potreba roztočiť vareškou vodu --- vytvoriť malý vodný vír, do ktorého sa potom hádže vajíčko. Výsledný tvar je vždy iný, ale najkrajšie a najguľatejšie sa mi podarili vajíčka, ktoré som vpúšťala do vriacej bublajúcej vody. Keď som ich vyberala vyzerali ako malí lakovaní snehuliaci. Kôprovú omáčku som urobila na večeru, na umývanie riadu som sa vykašľala a ráno som pri odchode do práce postávala nad dresom a obdivovala usušené kôprové nožičky na stene mojej šálky. To už príliš gustiózne nie je, ale holt láska je láska. Kôprová...

Kôprová omáčka so strateným vajíčkom

* 8 vajíčok
* 8 zemiakov
* 6 dl vývaru
* 60 g masla
* 60 g hladkej múky
* 2 dl smotany (12%)
* 1 zväzok kôpru
* 6 lyžičiek octa
* 1 lyžička cukru
* soľ

Postup

1. v hrnci roztopím maslo 2. pridám múku a za stáleho miešania urobím svetlú zápražku 3. zalejem vývarom a rozšľahám metličkou dohladka 4. za stáleho miešania privediem k varu, stiahnem oheň a nechám pozvoľna variť 5. medzitým ošúpem zemiaky a dám ich uvariť v osoľenej vode, odstavím 6. do omáčky pridám 2 lyžičky octa, soľ, lyžičku cukru, prilejem smotanu, pridám kôpor a nechám dovariť 7. v 1 l vody dám zovrieť vodu, pridám 4 lyžičky octu a 2 lyžičky soli 8. vareškou pomaly roztočím vodu popri stenách hrnca a vyklepnem do nej vajíčko 9. nechám povariť cca 5 min, vyberem a opakujem podľa toho, koľko vajíčok chcem urobiť 10. nakoniec vajíčka i zemiaky pridám do omáčky a varím cca 10 min




Foto: vikipapa.com

Tip: ako vyšťaviť citrón

Sama som bola dosť prekvapená, ale mám to odskúšané a funguje to.

Čo myslíte, kedy dostanete viac šťavy z citróna? Keď ho prerežete po dĺžke alebo po šírke?

Redaktor Ian Knauer z magazínu Gourmet otestoval ako to vlastne funguje. A výsledok je príjemne prekvapujúci.

V sekcii Test kitchen mimochodom nájdete super triky a tipy do kuchyne --- napr. ako šikovne rozrezať paradajky v konzerve alebo ako zaujímavo spracovať cukinu.

Foto: vikipapa.com

Jesenná focaccia

Zobúdzam sa do noci o 4.45, bdelá, čulá, no napriek tomu v akomsi lahodnom polospánku. Sadnem na kraj postele a pri pohľade na terasu si všimnem že susedia svietia v kúpeľni. Ukľudní ma to. Aspoň nie som jediná, ktorá vstáva v sobotu do skororanného šera. Neviem spať. V takýchto chvíľach rada zídem tichučko (pletené nórske papuče) po schodoch, postavím vodu na čaj a dlhé minúty postávam pri okne a sledujem prázdnu ulicu. Jeseň prežíva 5 minút svojej slávy, jej charizma prýšti zo všetkých strán. Premýšľam o tom, čo dnes pripravím na zahriatie brušiek a dlaní. Malo by to byť niečo intenzívne, farebne sýte a domácke. Napadnú ma plnené papriky, ktoré robí moja mama. Plnené papriky na naplnenie našich vyhladovelých uponáhľaných schránok. Stojím vo vyhriatom byte so šálkou zeleného čaju v rukách a teším sa, až sa celý byt zobudí, aby som mohla začať hrmotať v kuchyni.

"Šťava z prekrojených, otvorených hroznových bobúľ pri pečení roztopašne sviští medzi uličkami utvorených z cibuľových nožičiek a voňavých lístkov rozmarínu."

Sobota u mňa vždy patrí vareniu. Som schopná v kuchyni kmitať až do neskorého poobedia. So spáleným jazykom od ochutnávania, neustále postrkujúc čistú utierku do vrecka nohavíc, pobehujem medzi bublajúcimi sopkami hrncov a tokám od šťastia. Dnes som sa k plneným paprikám rozhodla urobiť recept, ktorý som objavila asi pred týždňom a zaujal ma spojením jednotlivých surovín --- červenej cibuľky a červeného hrozna. Táto sympatická dvojka vo mne vzbudila až infantilnú zvedavosť --- navyše, tento pokrm obsahuje všetko, čo vám október môže dať. Je to príjemná papanica na neskorý nedeľňajší olovrant. Ešte horúci vás jednak zahreje a neviem ako vy, ale ja si pri vôni pečenej cibuľky vybavím vždy domov.

pred...

...a po

Klasickú focacciu som nikdy ešte nerobila. Z kysnutého cesta mám totiž panickú hrôzu a doteraz neviem prečo. Všetko však išlo veľmi rýchlo a jednoducho. Jediným zádrheľom môže byť vyberanie kôstiek z tých nádherných bordových hroznových hlavičiek. Mala som to však hotové za pár minút. Odmenou sú ligotavé polmesiačiky pulzujúce čerstvou šťavou.


Focaccia je ľahká, na povrchu chrumkavá s jemným hnedým opálením. Šťava z prekrojených, otvorených hroznových bobúľ pri pečení roztopašne sviští medzi uličkami z cibuľkových nožičiek a voňavých lístkov rozmarínu. Koláč je najlepší čerstvý --- nebojte sa ho hneď po vybratí z trúby nakrojiť --- odmení sa Vám navoňaným, chrumkavým pocitom v ústach. I keď ma moja mama vždy upozorňovala, že kysnuté cesto nemôžem nikdy jesť bezprostredne po upečení, jednoducho si neviem pomôcť. Focaccia totiž začína púšťať cca po 5 minútach pečenia neuveriteľne intenzívnu arómu. Skoro po celú dobu pečenia som čupela u trúby a sledovala ako sa to tam všetko krásne objíma, sviští, prelieva a narastá. Odporúčam zjesť jesennú focacciu čo najskôr, nenechávajte si ju na druhý deň (cesto má tendenciu rýchlo spľasnúť a zgumovatieť).

Želám dobrú chuť!



Autorom tohto receptu je osôbka, ktorú strašne rešpektujem a nesmierne ctím - maďarská foodblogerka Fuszeres Eszter , ktorá na svojom židovskom gastro blogu "Fuszer es lelek" (Korenie a duša) uverejňuje svoje autorské recepty. Jej focaccia je krajšia v tom, že ona použila pravé maďarské malobobuľové tmavé hrozno --- ak si všimnete na jej fotografiách je cesto ľahko fialovo sfarbené. Eszter žije v Budapešti a venuje sa kóšer i európskej kuchyni. V týchto dňoch vychádza jej prvá židovská kuchárka, zatiaľ iba v maďarčine, ale možno sa stane zázrak a stretneme sa s ňou aj v našich končinách. Týmto chcem poďakovať za jej láskavé zvolenie na uverejnenie receptu ! --- Eszter koszonom szepen a receptet! :-)


Jesenná focaccia

* 60 dkg hrubej múky
* 4 dl teplej vody
* 2 l medu
* 1 l soli
* 2 l olivového oleja
* 1/2 droždia
* 1 veľkú červenú cibuľu
* rozmarín
* 1 strapec červeného hrozna


Postup


1. v 4 dl teplej vody rozmiešam med 2. pridám 1/2 droždia 3. nechám 10 min vykysnúť 4. prilejem k múke 5. pridám soľ a olej 6. rukami vypracujem cesto 7. cesto musí byť lepkavé a tuhé 8. nechám vykysnúť na dvojnásobok objemu 9. na plech si pripravím papier na pečenie 10. vylejem cesto na plech 11. naukladám hrozno, cibuľu, rozmarín 12. posypem kryštalickou hrubou morskou soľou (môže sa vynechať) 13. dám piecť do trúby na 20 min



Foto: vikipapa.com