nedeľa, 24. októbra 2010

Jahelník s malinami


Ja viem. Neznie to zvlášť príťažlivo. Ale tento jednoduchý a nezvyklý dezert príťažlivý je. Zblajzol ho dokonca aj milovaný. Jediným problémom je, že ani za boha neviem prísť na slovenský ekvivalent českých "jáhel". Po dlhom čase neskonalého lingvistického trápenia som vypátrala, že jáhly = pšeno. No.... keď niekomu poviem, že jem pšenovú kašu bude si asi veľavýznamne ťukať na čelo v štýle: "to je už aká úplne vadná biokrava?". Nie som. Ale ako sakra preložiť do slovenčiny "jahelník"? Pšenák? Pšenokoláč? Pšeňák? Pšeňáč? Máte niekto nejaký inteligentnejší nápad? Zatiaľ, milí moji, ostaneme pri tom jahelníku, dobre? A ujovia z jazykovedného ústavu mi odpustia...


Prečo pšeno? Je jemné, nemá tú typicky agresívnu chuť obilnín a navyše je krásne optimisticky žlté. O jeho výživových a superzdravých vlastnostiach sa rozpisovať nebudem. Ale o čom napíšem je naše osudové stretnutie v bioobchode (áno, teda som biokrava). Najprv som len tak zo zvedavosti kúpila instantnú pšenovú kašu, pretože si strašne radi na raňajky pripravujeme teplé  kašičky s vejárikmi masla, škorice a kakaa. Prekvapila ma tá ľahká, pastelovožltá krémovitá konzistencia s delikátne jemnou chuťou. Možete ju ľubovoľne kombinovať, pretože priam volá po sladkých či kyslých tónoch. Dokonalá k tvoreniu neobvyklých chuťových duetov! 


Od toho momentu ako som v Apetite objavila obrázok jahelníka s dochrumkava opečeným povrchom s červenými svietiacimi malinami, ma premkol pocit neutíchajúcej túžby po láskavom, horúcom, hodvábnom jahelníku. S malinami. Len pre mňa. Myslela som na ten obrázok každý deň. Chodila som sa na neho pozerať. Stránka 116 začala byť mierne ožužlaná. Vyliala som na ňu čaj. Natrhla ju moja dcéra. A ja som vyčkávala na tú fatálnu chvíľku, keď si poviem "a teraz..."


"Teraz" prišlo o necelé dva týždne a ja som nadšene preplachovala surové pšeno v studenej vode. Predtým je ale potreba pšeno dva až trikrát spariť horúcou vodou. Táto časť je vraj veľmi doležitá. Ak ju zanedbáte, pšeno može zostať horké a celý váš sladký jahelník bude v čudu. Prepláchnuté pšeno som potom vsypala do mliečka. Luxusný tandem...


Jahelník vyzerá dobre už vtedy, keď ho šupnete do horúcej trúby - toľko žiarivých sýtych farieb, kontrast žltej a malinovej, extravagantná čierna čučoriedok... Chutí ako bozk od maminy - zahreje a pohladí. Trúba vám bude voňať sladko ešte aj na druhý deň. Je to jedno z tých jedál, ktoré si vďačne zapíšete do rodinného receptára. Nepotrebujete pletené rukavice - stačí kúsok jahelníka...

Svojou farebnosťou pripomenie leto. Pripomenie, ako to všetko uteká... Moja dcéra bude mať za chvíľu svoje prvé narodeniny a ja baštím svoj prvý jahelník v živote. Krásne to paralely...


Jahelník s malinami
(Apetit, záři 2010, s. 116)

100 g jáhel + sůl
200 ml čerstvého mléka
1 velké vejce
1 sáček vanilkového cukru
1 lžíce květového medu
kůra z 1/2 pomeranče
100 g malin, i mražených
1 lžička másla, na vymazání formy
1 lžíce třtinového cukru

Postup
1. Jáhly promněte ve studené vodě a propláchněte je. Zalijte je v hrnci mlékem a 100 ml vody, lehce osolte a pod pokličkou vařte bez míchaní na mírném ohni 10 min. Stáhněte z plamene a nechte dojít asi 15-20 min.
2. Utřete žloutek, cukr a med a směs promíchejte s jáhlami a pomerančovou kůrou. 
3. Bílek ušlehejte na pevný sníh a zapracujte ho do jáhlovej směsi. Polovinu hmoty dejte do máslem vymazané zapékací mísky, posypte částí malin, překryjte zbylými jáhlami, jemně vtlačte zbylé maliny a poprašte cukrem. Pečte v troubě předehřáté na 180 C asi 15 min. 


Foto: vikipapa.blogspot.com

nedeľa, 29. augusta 2010

Čo nového + ružová pomazánka


Vždy, keď som uvidela obrázok toho veľkonočného barana na svojom poslednom príspevku, tak som si povedala: "preboha, dievča, urob s tým už niečo. veď je to hanba... niečo ako vianočný stromček v marci..." Ale nejako sa k tomu nie a nie dostať. Každodenné povinnosti zodpovednej žienky domácej na materskej "dovolenke" mi vždy vezmú i tú poslednú omrvinku kreatívnej energie. Vlastne veškerej energie. A to je dobre. Tak to má byť. Asi.


Okrem toho, že sa stávam fakt macherkou vo zvládaní asi desiatich činností naraz, tak som objavila čaro zeleniny a ovocia. Áno, možno to znie čudne, ale až teraz nachádzam skryté tajomstvá a výhody toho, že sa v sobotu ráno premožete, vychňápete z postele a vyberiete na TRH. Nielenže razantne ušetrím, ale ten neopísateľne krásne hamižný pocit plného baťoha všekovakých dobrot je omamný... Doma potom stačí len vyťahovať, kombinovať a vymýšľať. A je to zdravé. Chcem, aby bolo všetko zdravé. Som posadnutá zdravou stravou. Stala sa zo mňa úplne šialená matka :-)


Istú dobu som dokonca všetku zeleninu a ovocie kupovala striktne len bio - teda hlavne kvoli Nine. Po prvej návšteve holešovickej tržnice som z tohto pravidla veľmi rýchlo upustila. Bio - nebio, čo u niekoho vyrastie v záhradke predsa nemože byť zlé... Teším sa na čas, keď budeme spolu klopkať do melóna a ovoniavať sladké broskyne. Tak rada by som jej dopriala ten istý pocit radosti, ktorý som mala ako dieťa ja, keď som v pradedovej záhrade zbierala prvé jahody do košíka alebo vylihovala pod starým stromom orecha. Tú prirodzenú lásku k stromom, rastlinám a ich plodom. Sama som tento pocit, bohužiaľ, niekde zapatrošila. Namiesto toho, si ľahám do trávy s pocitom, že riskujem prinajmenšom:

a/ kliešťovú encefalitídu,
b/ boreliózu,
c/ alergickú reakciu z poštípania osy/včely/ovada prípadne inej hávede,
d/ podchladenie,
e/ rotu ferdo mravcov pochodujúcich mi pod prdelou,
f/ iné nepredvídateľné stvorenia a ich deštrukčné správanie voči mojmu telu.


Inak zdárne pokračujem vo svojom raňajkoidnom ťažení a v rámci spestrenia nášho rodinného jedálnička hľadám tie najlahodnejšie recepty na pomazánky. Som silne pomazánková. Pomazánky sú totiž famózne. Nekonečný priestor na experimentovanie. Kupované sa možu ísť niekam strčiť. Niet nad ešte teplú drožďovú, ktorú ešte vyjedám priamo z panvičky, aby ju nikto nezblajzol predomnou. Pomazánková skupaňa.

Dnes na raňajky som robila túto cviklovú - ružovú ako prasiatko. Moj brat na nu len odmerane frkol: " to je čo preboha? jahodová pena na celozrnnom chlebe? nemáte nejakú paštiku?" Ale nedala som sa odradiť. S milovaným sme ju zošrotovali, len sa nám uši zatáčali. Lebo je zdravá. Lebo cviklu milujem, žeriem najviac na svete. Možem ju sterilizovanú, surovú, pečenú, varenú, chladenú, teplú, vyondenú, preondenú, sem aj tam, cvikla je mág.


Pomazánka z červené řepy s čerstvým sýrem
(Žena a život, č. 17/2010, str. 95) 

1 šalotka
120 g sterilované řepy
200 g čerstvého sýru /lučina, tvaroh/
sůl
mletý černý pepř
dýňová semínka

Postup
1. Šalotku oloupejte a nasekejte na velmi drobné kostičky. Řepu sceďte, vymačkejte z ní šťávu a pokrájejte ji na menší kusy.
2. Do mixéru vložte řepu a polovinu pokrájené šalotky a krátce mixujte.
3. Pak přidejte čerstvý sýr a rozmixujte. Dochuťte solí a pepřem.
4. Namažte na čerstvé pečivo a posypte dýňovými semínky. 



Foto: vikipapa.blogspot.com

streda, 31. marca 2010

Krásne veľkonočné sviatky!



Varím, pečiem. Ledva stíham fotiť a písať už absolútne nie. Dúfam, že to trochu vynahradia aspoň šťavnaté fotografie... Prosím o trpezlivosť... Časom sa snáď nájde skulinka času na nejaký ten poetický jedlíkov "výlev".... Dovtedy voňavé veľkonočné sviatky a krásny hlboký jarný nádych! 

foto: vikipapa.blogspot.com

Veľkonoční zajačikovia

foto: vikipapa.blogpost.com

Báč

foto: vikipapa.blogspot.com

Bábovka

foto: vikipapa.blogspot.com

Bravčová panenka dusená v mlieku



foto: vikipapa.blogspot.com 

Koláč s hruškami, pečeným pórkom a syrom


recept na polentové cesto u Terezky


foto: vikipapa.blogpost.com

Hovadzia polievka


foto: vikipapa.blogpost.com 

streda, 17. marca 2010

och...

Ja viem. Je to trápne romantické, gýčové a sladké ako tá najsladšia krémová poleva, ale nemožem si pomocť. Tie vzory sú tak krásne! Asi som už hotová babička. Nejak predčasne...

pondelok, 15. marca 2010

Zemiakové placky


Mám rada jedlá, ktoré posobia zdanlivo jednoduchým dojmom. Zemiakové placky na náš dojem rozhodne nehrajú. Ani svojím vzhľadom, ani použitými ingredienciami. Až pri konečnom výsledku opekania dochádza k tej harmonicky záludnej chuti perliacej ľahkým cesnakovým pohladením s bozkom majoránky. A keď použijete s láskou obranú, sušenú majoránku zo záhradky českej prababičky, tak si nemožete nič viac želať.... 


Neviem prečo, ale pri servírovaní placiek vždy použijem obrus po prapradedovi so starým maďarským vzorom. Evokujú mi totiž niečo ľudové. Niečo staré. Poctivé a chudobné zároveň. Akoby som bývala v nejakom starom sedliackom dome s verandou obsiatou muškátmi, na ktorú sa odkladali čerstvo upečené koláče na vychladnutie... Spomienka na prapradeda ako si skoro ráno vykračuje s rybárskym prútom vyrobeným z obyčajného dreva a pred obedom sa vracia s vedrom plných rýb.... Jeho staré ruky, ktoré trhajú placku a zajedajú ju hutnou fazuľovou polievkou... To všetko v jednom obyčajnom jedle, ktoré sa síce tvári nenápadne, ale zaručene má svoju tvár. Už asi navždy. Pre mňa teda určite... 


Zemiakové placky 
(Paveleková, Oňová: Jedna papá, druhá varí..., str. 136) 

800 g zemiakov
2 vajcia
1 malá cibuľa
3 strúčiky cesnaku
6 lyžíc polohrubej múky
majorán
rasca
soľ 

Postup
Zemiaky nastrúhame, cibuľu s cesnakom pokrájame najemno a zmiešame s múkou, vajcami a koreninami. Malou naberačkou naberáme zo zemiakovej hmoty, v panvici ju rozotrieme na 1/2 cm hrubé placky, ktoré opekáme v malom množste oleja z oboch strán. 


foto: vikipapa.blogpost.com

nedeľa, 14. marca 2010

Moja prvá kachna, moje prvé knedlíky, moje prvé zelí...


Ospravedlňujem sa vopred za ten ľahko infantilný nadpis, ale jednoducho som na seba tak pyšná, že sa rozpučím ešte dnes večer. Idem sa rýchlo rýchlo pochvastať, kým to všetko vo mne nevychladne. Začalo to tým, že som už predlhú dobu mala chuť na kačicu. Na chrumkavú, mierne slanú, hutnú kačicu. Popravde, jedávala som ju len vždy u mojej babky. Vždy na Vianoce, čo značí, že to bolo len raz do roka. Čo je na jednej strane výhodné, lebo si to jedlo viac vážite, ale na druhej strane je to trýzeň...

Kačicu som si v Prahe pravidelne dávala v čínskom bistre na Palmovke. Tam ju vždy vedeli upiecť podľa mojich predstáv s tou bezkonkurenčne chutnou lepkavou ryžou, z ktorej som si mohla robiť guličky a vhadzovať do úst (bez komentára, prosím). Babky som sa asi miliónkrát pýtala na kačací recepis, ale nikdy som si na to netrúfla. Nikdy. Minulý rok na Vianoce som však kačku nemala. Lebo sa mi narodila dcéra. Lebo som nebola doma. Lebo osud chcel, aby som si našla cestu k chrumkavo upečenej kačici sama... och, how nicely romantic...


Bála som sa tej okrídlenej potvory ako čert kríža. Našla som si niekoľko receptov, ale nikde som nenašla dve identické. Fakt útecha pre začínajúce gazdinky... V pečení kuraťa som prieborník, tak som sa nechcela dať zdolať. Milovaný včera z nákupu prišiel domov s malou mrazenou kačičkou triedy A, ktorá vyzerala celkom sympaticky. Nebola veľká a tvárila sa štýlom: "Viki to dáš...", tak som sa do toho dala. V noci som ju nechala poctivo rozmrznúť a skoro ráno som sa pustila do diela. Aby toho nebola málo, tak som si zaumienila, že urobím domáce houskové knedlíky a kapustu (zelí). To si teda trúfaš, dievča! Pche...

Recepty na kačicu som vybrala dva - recepis z aktuálne toľko proklamovanej úspornej kuchárky Anuše Kejřovej - je to vlastne recept na pečenie husy, ale misis Kejřová to poňala fakt radikálne úsporne. Načo vypisovať ešte raz to isté? A mala pravdu... Druhý recepis pochádzal zo súborného vydania časopisu Delikatesy - edícia česká kuchyň. Odtiaľ som vysúkala aj recept na houskové knedlíky.

Teda, musím skonštatovať, že česká kuchyňa je teda na prípravu dosť časovo náročná. Určite by som všetko lepšie zvládla, keby som mala už cvik a v pozadí mi neplakala Nina, ale i tak si myslím, že uvariť riadny výdatný obed + polievka + dezert je poriadna fuška. Najlepšie je vstať hooodne skoro ráno a rozpútať to kuchynské peklo ešte za ranného šera. Možno časom získam vačší cvik.. a viac času.


Kachna on the pekáč
Kačicu som poriadne umyla zvonka i zvnútra a umiestnila do "pelíšku" - pripraveného vysokého pekáča. Poriadne som ju osolila (opať zvonka, zvnútra), pokmínovala (dávala som všetkého v hojnej miere, nakoľko mám rada kačicu priam slanú). Do jej útrob som ukryla dve umyté, rozkrojené jabĺčka a bruško som zašila. Podliala som ju vodou, otočila chrbátikom hore, zakryla alobalom a dala piecť na cca 1 hodinu. Čo sa týka prikrývania počas pečenia, tak misis Kejřová radí, že kačica (aj hus) sa najlepšie pečie v tzv. "dušáku, sestávajícím ze dvou stejných pekáčů složených na sebe". Ja som rovnaké pekáče nemala, takže mi ostal len alobal. Ale myslím, že svoju službu splnil.

Po hodine začala kačička krásne rozvoniavať, ale pri checkingu som zistila, že som ju podliala asi moc a začína sa mi skor variť ako piecť. Pritom Kejřová píše "podlijeme velkou naberačkou vody". Neviem prečo som tam toho šplechla tak veľa, ale v konečnom dosledku mi chutný vývar z pekáča poslúžil pri dusení kapusty. Všetok prebytočný vývar som teda poctivo vylyžičkovala a šupla kačaňu spať tentoraz otočenú už prsíčkami hore. Predtým som jej dobre prepichala kožičku, aby vytiekol tuk. Piekla sa ešte takú hoďku, potom som ju opat vybrala a narezala pod krídlami, aby vysyčala prebytočná para (tiež tip od Kejřovej), namastila ju poriadne medom, teplotu v trúbe vybičovala na dobrých 200 stupňov, zapla horný gril a dala jej posledný poriadny prípek. Výsledok bol naprosto grandiózny! Áno, pre niekoho je upiecť kačičku banálny úkon, ale ja som z toho mala takú radosť! Blahom som mľaskala po kuchyni a dobreže sa nebila hrdo do pŕs (nie tých kačacích). Malé radosti života, že?



Po kačičke čakalo na svoj údel "zelí". Priznám sa, tohto som sa bála ešte viac ako prípravy knedlíkov. Tajomstvo dobrého zelí podľa mňa spočíva len a len v dobrom ochutení. A to drieme na bedrách kuchárky... I keď som si našla konkrétny recept, nakoniec som si to urobila podľa seba a bola to setsakramentsky dobrá voľba! Povodný recepis obsahoval víno a ocot. Tie som vynechala a použila som už vyššie spomínaný vývar z opeku, pomalé dusenie, cukor, soľ a kmín. Nič viac a nič menej. Moje "zelí" bolo vychválené do neba. Potešilo ma to dvakrát, nakoľko je to jedlo, na ktorom je milovaný takpovediac "odchovaný"  - myslím tým hlavne zelí a knedlíky. 


Kauza houskové knedlíky
Knedlíky boli zlatým klincom programu. V mrazáku síce odpočívali domáce knedlíky od českej babičky, ale bola som tvrdohlavá ako býk. Keď už robím tak náročné jedlo (vskutku je to tak náročné jedlo na prípravu?), tak "se vším všudy". Priznám sa, ukľudňovala ma tá predstava rezervy v mrazáku :-) A experimenty v kuchyni priam milujem!

Všetky suroviny na knedlíky som si vyložila už dopredu, aby získali izbovú teplotu - vraj to pánovi kváskovi pomáha v lepšej práci pri kynutí... Vypracovala som cesto, ale kocky housky som zapracovala už pred samotným uhnietením a neviem či to nebola chyba. Neskor som ešte trochu pátrala a vo vačšine receptov tvrdili, že housku treba pridať až po tom, ako je cesto hladké. Tak nabudúce. Ďalším problémom bolo, že cesto mi moc nenabehlo a tým knedlíky stratili na nadýchanosti. Pritom som ich láskyplne uložila pod našu najtučnejšiu perinu v hrejivej blízkosti radiátora. Tak netuším kde nastal zádrhel. Nakoniec som ich vyvarila v osolenej vode, ale s pripravenou niťou som si ich netrúfla pokrájať. Nikdy som to totiž nevidela, takže som nepoznala techniku. Česká babička proste musí prísť na mentorovací vikend, inak to nevidím.


Výsledný efekt bol však ohromujúci. Priam nad moje očakávania. Kačička bola na povrchu jemne sladká od medu, krehučké maso sa pri krájaní delikátne oddelovalo od kosti, kožička bola príjemne chrumkavá a masko malo slastne vinúcu sa chuť po pečených jablkách....Prvá česká klasika za mnou. Stoha neznámeho predomnou. To je tak nádherné, prevariť sa niečím neznámym...

P.S.: recepty tentoraz nedávam. bola by to škoda. variácií na téma kačica a knedlíky je toľko, že by to bola urážka sem uvádzať len jedno znenie. a to je na tom to čarovné... jak ja sakra to varenie milujem! :-)

foto: vikipapa.blogpost.com