nedeľa, 14. marca 2010

Moja prvá kachna, moje prvé knedlíky, moje prvé zelí...


Ospravedlňujem sa vopred za ten ľahko infantilný nadpis, ale jednoducho som na seba tak pyšná, že sa rozpučím ešte dnes večer. Idem sa rýchlo rýchlo pochvastať, kým to všetko vo mne nevychladne. Začalo to tým, že som už predlhú dobu mala chuť na kačicu. Na chrumkavú, mierne slanú, hutnú kačicu. Popravde, jedávala som ju len vždy u mojej babky. Vždy na Vianoce, čo značí, že to bolo len raz do roka. Čo je na jednej strane výhodné, lebo si to jedlo viac vážite, ale na druhej strane je to trýzeň...

Kačicu som si v Prahe pravidelne dávala v čínskom bistre na Palmovke. Tam ju vždy vedeli upiecť podľa mojich predstáv s tou bezkonkurenčne chutnou lepkavou ryžou, z ktorej som si mohla robiť guličky a vhadzovať do úst (bez komentára, prosím). Babky som sa asi miliónkrát pýtala na kačací recepis, ale nikdy som si na to netrúfla. Nikdy. Minulý rok na Vianoce som však kačku nemala. Lebo sa mi narodila dcéra. Lebo som nebola doma. Lebo osud chcel, aby som si našla cestu k chrumkavo upečenej kačici sama... och, how nicely romantic...


Bála som sa tej okrídlenej potvory ako čert kríža. Našla som si niekoľko receptov, ale nikde som nenašla dve identické. Fakt útecha pre začínajúce gazdinky... V pečení kuraťa som prieborník, tak som sa nechcela dať zdolať. Milovaný včera z nákupu prišiel domov s malou mrazenou kačičkou triedy A, ktorá vyzerala celkom sympaticky. Nebola veľká a tvárila sa štýlom: "Viki to dáš...", tak som sa do toho dala. V noci som ju nechala poctivo rozmrznúť a skoro ráno som sa pustila do diela. Aby toho nebola málo, tak som si zaumienila, že urobím domáce houskové knedlíky a kapustu (zelí). To si teda trúfaš, dievča! Pche...

Recepty na kačicu som vybrala dva - recepis z aktuálne toľko proklamovanej úspornej kuchárky Anuše Kejřovej - je to vlastne recept na pečenie husy, ale misis Kejřová to poňala fakt radikálne úsporne. Načo vypisovať ešte raz to isté? A mala pravdu... Druhý recepis pochádzal zo súborného vydania časopisu Delikatesy - edícia česká kuchyň. Odtiaľ som vysúkala aj recept na houskové knedlíky.

Teda, musím skonštatovať, že česká kuchyňa je teda na prípravu dosť časovo náročná. Určite by som všetko lepšie zvládla, keby som mala už cvik a v pozadí mi neplakala Nina, ale i tak si myslím, že uvariť riadny výdatný obed + polievka + dezert je poriadna fuška. Najlepšie je vstať hooodne skoro ráno a rozpútať to kuchynské peklo ešte za ranného šera. Možno časom získam vačší cvik.. a viac času.


Kachna on the pekáč
Kačicu som poriadne umyla zvonka i zvnútra a umiestnila do "pelíšku" - pripraveného vysokého pekáča. Poriadne som ju osolila (opať zvonka, zvnútra), pokmínovala (dávala som všetkého v hojnej miere, nakoľko mám rada kačicu priam slanú). Do jej útrob som ukryla dve umyté, rozkrojené jabĺčka a bruško som zašila. Podliala som ju vodou, otočila chrbátikom hore, zakryla alobalom a dala piecť na cca 1 hodinu. Čo sa týka prikrývania počas pečenia, tak misis Kejřová radí, že kačica (aj hus) sa najlepšie pečie v tzv. "dušáku, sestávajícím ze dvou stejných pekáčů složených na sebe". Ja som rovnaké pekáče nemala, takže mi ostal len alobal. Ale myslím, že svoju službu splnil.

Po hodine začala kačička krásne rozvoniavať, ale pri checkingu som zistila, že som ju podliala asi moc a začína sa mi skor variť ako piecť. Pritom Kejřová píše "podlijeme velkou naberačkou vody". Neviem prečo som tam toho šplechla tak veľa, ale v konečnom dosledku mi chutný vývar z pekáča poslúžil pri dusení kapusty. Všetok prebytočný vývar som teda poctivo vylyžičkovala a šupla kačaňu spať tentoraz otočenú už prsíčkami hore. Predtým som jej dobre prepichala kožičku, aby vytiekol tuk. Piekla sa ešte takú hoďku, potom som ju opat vybrala a narezala pod krídlami, aby vysyčala prebytočná para (tiež tip od Kejřovej), namastila ju poriadne medom, teplotu v trúbe vybičovala na dobrých 200 stupňov, zapla horný gril a dala jej posledný poriadny prípek. Výsledok bol naprosto grandiózny! Áno, pre niekoho je upiecť kačičku banálny úkon, ale ja som z toho mala takú radosť! Blahom som mľaskala po kuchyni a dobreže sa nebila hrdo do pŕs (nie tých kačacích). Malé radosti života, že?



Po kačičke čakalo na svoj údel "zelí". Priznám sa, tohto som sa bála ešte viac ako prípravy knedlíkov. Tajomstvo dobrého zelí podľa mňa spočíva len a len v dobrom ochutení. A to drieme na bedrách kuchárky... I keď som si našla konkrétny recept, nakoniec som si to urobila podľa seba a bola to setsakramentsky dobrá voľba! Povodný recepis obsahoval víno a ocot. Tie som vynechala a použila som už vyššie spomínaný vývar z opeku, pomalé dusenie, cukor, soľ a kmín. Nič viac a nič menej. Moje "zelí" bolo vychválené do neba. Potešilo ma to dvakrát, nakoľko je to jedlo, na ktorom je milovaný takpovediac "odchovaný"  - myslím tým hlavne zelí a knedlíky. 


Kauza houskové knedlíky
Knedlíky boli zlatým klincom programu. V mrazáku síce odpočívali domáce knedlíky od českej babičky, ale bola som tvrdohlavá ako býk. Keď už robím tak náročné jedlo (vskutku je to tak náročné jedlo na prípravu?), tak "se vším všudy". Priznám sa, ukľudňovala ma tá predstava rezervy v mrazáku :-) A experimenty v kuchyni priam milujem!

Všetky suroviny na knedlíky som si vyložila už dopredu, aby získali izbovú teplotu - vraj to pánovi kváskovi pomáha v lepšej práci pri kynutí... Vypracovala som cesto, ale kocky housky som zapracovala už pred samotným uhnietením a neviem či to nebola chyba. Neskor som ešte trochu pátrala a vo vačšine receptov tvrdili, že housku treba pridať až po tom, ako je cesto hladké. Tak nabudúce. Ďalším problémom bolo, že cesto mi moc nenabehlo a tým knedlíky stratili na nadýchanosti. Pritom som ich láskyplne uložila pod našu najtučnejšiu perinu v hrejivej blízkosti radiátora. Tak netuším kde nastal zádrhel. Nakoniec som ich vyvarila v osolenej vode, ale s pripravenou niťou som si ich netrúfla pokrájať. Nikdy som to totiž nevidela, takže som nepoznala techniku. Česká babička proste musí prísť na mentorovací vikend, inak to nevidím.


Výsledný efekt bol však ohromujúci. Priam nad moje očakávania. Kačička bola na povrchu jemne sladká od medu, krehučké maso sa pri krájaní delikátne oddelovalo od kosti, kožička bola príjemne chrumkavá a masko malo slastne vinúcu sa chuť po pečených jablkách....Prvá česká klasika za mnou. Stoha neznámeho predomnou. To je tak nádherné, prevariť sa niečím neznámym...

P.S.: recepty tentoraz nedávam. bola by to škoda. variácií na téma kačica a knedlíky je toľko, že by to bola urážka sem uvádzať len jedno znenie. a to je na tom to čarovné... jak ja sakra to varenie milujem! :-)

foto: vikipapa.blogpost.com

4 komentáre:

Lucie povedal(a)...

Kachnu miluju a delam ji stejne. I to zeli - jen sul, kmin, cukr... Ted tu o pul desate vecer slintam a dala bych si kousicek :-)

Terezka povedal(a)...

Viky, paradni kousek! ty knedliky akorat zbytecne pracne, rekla bych. Ja delam od oka, cca pul kg hrube mouky, osolim, pridam spetku prasku do peciva, vajicko a trosku mleka. Az vznikne huste testo, pridam nakrajenou housku na kosticky (kraji se lepe nez rohliky :) a zadelam tuhe testo. Mokryma rukama zavaruji do vrouci vody a varim cca 20min. A s niti to zkus, to je desne jednoduche. Podstrcis nit pod knedlik, nahore prekrizis a stlacujes dolu, takze "cestou dolu knedlikem" nit reze uhledne platky :)

Viktória Sárkozi povedal(a)...

LUCIE: som rada, že vyvolávam také silné slintanie :-)

TEREZ: ďakujem, bola som taká pyšná! Ku knedlíkom - ja práve "od oka" variť vobec neviem. Kŕčovito sa vždy držím receptu a i tak to proste niekedy pos...m :-)

Bira povedal(a)...

Viki,

úplne zdieľam Tvoje nadšenie z vlastného výtvoru! Mávam rovnaké záchvaty a obzvlášť, ak sa jedná o nejakú "babičkovskú" klasiku. Ja som tiež len nedávno piekla svoju prvú kačku, bolo to presne na nový rok, na čo mi bolo po poldni pracnej výroby lokší, povedané, že na nový rok sa vtáky nerobia, lebo šťastie odletí...!!! No čo Ti poviem, ale keďže som ju piekla na chalupe v starej peci, bola taká božská, že som na všetky povery zabudla po prvom súste :)