utorok 9. februára 2010

Mokrý čokoládový koláč alebo nesmelý návrat do kuchyne


Keď mi každý rozprával o tom, ako sa moj život zmení po narodení dieťaťa, snažne som si ťukala na čelo a flegmaticky krčila ústami na znak protestu. Kecy typu: "Ja to budem robiť úplne inak, u mňa to bude určite iné..." ma veľmi rýchlo prešli, keď som svojej malej princezne asi po miliontýkrát šla nastoknúť večne vypadávajúci dudlík do plačúcich perí (mimochodom aj rezolútne vyhlásenie: "Moje dieťa nikdy nebude potrebovať dudlík!", ma svetelnou rýchlosťou opustili po prvej srdcorvúcej opernej árii...). Poviem vám, dieťa to je neutíchajúci zázrak. Neuveriteľné je, že neubehne deň bez toho, že by vás niečím novým neprekvapilo. Novým zvukmi, pohybmi, tým, že na seba z ničoho nič stiahne hrazdičku s hrkálkou (a vy z toho dostanete malý infarkt) a smiechom, nikdy nekončiacim úprimným a naprosto odzbrojujúcim úsmevom. Nina je totiž malý kopajúci balíček smiechu. Stačí, aby sa na mňa ráno usmiala a všetko sa mi zdá odrazu strašne ľahké...

Tancujeme spolu, plačeme spolu, smejeme sa spolu, kecáme spolu. Je to úplne iný vesmír. Je to naprosto iná hudba. Nabrali sme nový rytmus. A moja kuchyňa ho na malú chvíľu úplne stratila...


To bol moj boj v posledných mesiacoch - dostať sa do kuchyne. Nemala som čas ani sa poriadne najesť, nieto ešte myslieť na nejaké siahodlhé varenia, nedajbože, pečenie. Žiadne raňajky, žiadny obed. Bola som vďačná aj za rýchlo namazaný chleba s kečupom o druhej poobede. Ďalšia vec - obmedzenie v jedálničku kvoli kojeniu. Nikdy som si nebola bývala pomyslela, že matky, ktoré plne koja prakticky nemožu jesť nič. Podľa odbornej literatúry by som nemala jesť prakticky nič iné len rozne semiačka, polievky a vyvolenú zeleninu. Skoro žiadne ovocie - citrusy ani nápad (ach, zamilované limetky...), obľúbený karfiol a brokolica si v mojej kuchyni už dlhú dobu ani neškrtli, kyslú kapustu v supermarkete len slintavo obchádzam, mlieka sa bojím a bublinkovú zázvorovú limonádu len oplakávam. Počiatočná úzkostlivosť ma už síce trochu prešla, napriek tomu si ešte dávam nesmierny pozor čo mi putuje do úst. Ale toto nemá byť laktačná poradňa, takže sa pohneme v rozprávaní ďalej...


Pri takýchto podmienkach bolo zákonite dané, že varenie na istý čas prevezme moj milovaný. Po pár neistých pokusoch to nakoniec dopadlo tak, že som dostala strach z vlasného varenia. Pretože on varí setsakramentsky dobre. Vie improvizovať, zatiaľ čo ja sa vždy kŕčovito držím receptov. On varí s tým čo má k dispozícii. Ja varím zo surovín nakúpených podľa presného zoznamu. V jeho pokrmoch cítite celého jeho srdce. V chuti jedla to, že ho čarovanie v kuchyni nesmierne baví (aspoň mi to tvrdí... :-). Pripravuje tie najlepšie cestoviny a omáčky. Syrové a zeleninové omáčky od výmyslu sveta. Pozor! Žiadne mdlé vodové kašičky, ale poriadne poctivé hutné omáčky, ktorými si radi okeckáte čisto vyprané námornické tričko... (...a robí tú najlepšiu "čínu" na svete!).


Ale jeden triumf v kuchyni mi ostáva vždy - pečenie. Operácie s trúbou. Patlanie sa s čokoládou a schopnosť ponoriť kuchyňu behom pár minút do naprostého chaosu. Upiekla som tvarohovú tortu (nie cheesecake!), ktorá bola tak sladká, že sa nám sťahovali zadky. Recept bol nejednoznačný, takže som pre istotu trochu prisladila, ale i napriek tomu skončila torta spokojne v bruškách všetkých odvážných degustátorov.


A potom som som si v jedno pekelne zasnežené sobotné ráno kúpila časopis F.O.O.D. a pri prezeraní fotostory o čokoláde mi zúfalo vysychal jazyk. Túžba po čokoláde bola tak urputná, že som poslala milovaného pozháňať všetky potrebné ingredience a po niekoľkých neúspešných pokusoch som sa konečne pustila do "mokrého čokoládového koláča". Prečo? Lebo na fotke vyzeral tak vábne, mokro, sexy a tak strašne čokoládovo.


A výsledok bol, akoby som to... ehm, doooooosť čokoládový. Priam čokoládový masaker. Ten koláč je tak čokoládový, že som na zjemnenie musela použiť jednoduchý biely jogurt. Ten tomu dodal úplne iný rozmer. Ale milovníci čokolády ho zbaštili aj bez príkras, len tak zahučalo. Na druhý deň bol koláč ešte lepší. Najma horná krémová vrstva po odpočinku v chlade trochu viac stuhne a chutí strašne hebučko. Bože, nech už je Nini tak veľká, aby mohla skúsiť chuť čokolády!

Navyše recepis sa mi hodil, nakoľko v ňom boli vždy miesta na "nádych" - cesto i čokoláda totiž museli poriadne vychladnúť na ďalšiu manipuláciu, čo mi vyhovovalo, lebo som mohla pracovať v prestávkach medzi jednotlivými kojeniami. Princezná mi asistovala v kuchyni rozverným hrkaním, takže nám práca šla od ruky. Ešte si musím lepšie zorganizovať čas, aby som bola schopná vytvoriť si malé skulinky v časopriestore určené na pobyt v kuchyni. Ale pojde to.

 

Recept mal pre nás ešte jeden skrytý bonus - vďaka nemu sme s milovaným znovuobjavili maslové sušienky Club, ktoré mi hneď prvý deň zjedol (jedol ich dokonca o štvrtej v noci priamo v posteli - mal ich pripravené na nočnom stolíku v prípade núdze, grrrrrr!), takže pečenie logicky odpadlo. Hnevala som sa len  do momentu, keď som si jeden okrúhly rozverný tučnučký keksík hodila len tak na ochutnávku do úst. A áno, vyžrala som celý zvyšok balenia...

Asi ste si všimli, že som opat zmenila vizuál blogu. Dúfam, že toto bude už posledná zmena. Keď som sa totiž na neho s odstupom času dvoch mesiacov pozrela, uvedomila som si, že stratil svoju povodnú originálnu tvár. Zdal si mi zbytočne preplácaný a nejak "presladený". Chýbal mi zmysel toho, že to bol blog. Pretože podstata celého blogovania spočíva v osobitosti autora. Preto už žiadne šablóny, milí moji. Len poctivé fotografie a príbehy mojho života. Áno, ono to práveže konečne nebude len o jedle. U nás sa totiž nadobro (a chvalabohu!) usadil ŽIVOT. Konečne to začne mať spád. Pretože Nina je živel. A poriadny. Bude tak veselo, až sa nám z tanierov bude pariť, milí priatelia!


A teším sa na jar!


P.S.: Vrúcne, úprimne a srdečne ďakujem tým, ktorí sem chodili a chodia i naďalej, napriek tomu, že tu pomaly už museli upratovať pavučiny zúfalo hľadajúc nový článok. Polepším sa.

P.S.2: Ospravedlňujem sa za chýbajúce slovenské písmená "o" so strieškou a "a" s dvoma bodkami. Píšem na českej klávesnici a notebook mojho milovaného mi jednoducho nemieni vyčarovať slovenskú abecedu. Len, aby ste si nemysleli, že to je zámer. Nie je.

 

Mokrý čokoládový koláč 
(časopis F.O.O.D., únor 2010) 

225 g sušenek (například Klub)
60 g másla
60 g nastrouhané čokolády

Na náplň
180 g tmavé čokolády, nasekané na kousky
180 g másla, nakrájaného na kousky
4 velká, lehce ušlehaná vejce
180 g přírodního krupicového cukru
180 ml smetany ke šlehání

Postup
Sušenky na korpus rozdrťte v sáčku pomocí válečku nebo je rozmixujte. Nastrouhanou čokoládu rozehřejte v kastrůlku s máslem, vsypejte sušenky a spojte ve směs. Tu přesuňte do formy, vymačkejte a uhlaďte obrácenou lžící po dně formy. Dejte alespoň na půl hodiny vychladit. Troubu předehřejte na 180 C. Na náplň rozehřejte čokoládu s máslema nechte vychladnout. Vejce ušlehejte do pěny s cukrem, zašlehejte smetanu a pak vychladlou čokoládu. Vlijte na vychlazený sušenkový základ, vložte do trouby a pečte asi 45 minut. Pro završení zážitku můžete ještě podávat s čokoládovým krémem (ja som použila biely jogurt, smotana tiež nemusí byť zlá...).

 
foto: vikipapa.blogspot.com