nedeľa, 30. augusta 2009

Pain perdu

"A v čom je akože ten recept taký zázračný? Veď je to úplne obyčajný chleba vo vajíčku, nie?" hovorí brat a ja sa len usmievam. "Tajomstvo spočíva v chuti", tajuplne nadhodím. Neveriacky si sadá za stôl a napcháva sa ešte horúcou praženicou. Ja zatiaľ lejem do veľkej červenej misy mlieko, vajíčko a vanilkový cukor. Všetko to spolu vyšľahám a na pripravenú panvicu odkrojím trošku masla. Toastový chlieb rýchlo namočím do misky a opatrne ukladám na rozpálené, bublinkujúce maslo. Bytom sa okamžite rozprúdi známa nasladlá vôňa.

Moji susedia ma musia nenívidieť hlavne ráno... Keď si obliekajú nohavice, pozerajú na hodiny, meškajú a z otvoreného okna cítia vône niečoho teplého, niečoho čo by osladilo urýchlené rána. Obraciam dozlatova opečené chlebíky a keď majú už dostatočne hnedé, chrumkavé okraje, položím ich jeden na druhého do vežičky. Každý potieram tučným mäkkým tvarohom a sypem (hojne, hojne!) škoricovým cukrom. Navrh umiestňujem malý škrabanec masla. To sa neskôr pekne roztečie na všetky strany a navlhčí hornú časť toastov.

Pri mazaní posledného kúsku vidím ako brat začína škúliť na môj tanier. "No, možno by som si dal jeden degustačný kúsok... vonia to strašne dobre... aj vyzerá...", podotkne. Usmejem sa a pustím sa do pečenia jeho malej toastovej vežičky. Nepoznám človeka, ktorému by pain perdu nechutil. Najlepšie sa je vidličkou, ktorou môžete nabrať všetky vrstvičky. Neskôr brat zaborí vidličku do mäkkého horúceho vankúšika toastov, slastne mľaskne a zorničky sa mu obrátia k stropu. "Ty jo, tak toto raz urobím na raňajky svojej budúcej frajerke... to budem macher.... to ma už v živote nebude chcieť opustiť...", smejeme sa a spokojne sa napchávame. Ako málo stačí k sladkému nedeľnému ránu !


*francúzske sladké toasty v perfektnej kombinácii syra a byliniek u Viktora

*sofistikované pain perdu z domácej briošky tu a tu



Pain perdu - ztracený chléb sypaný cukrem a skořicí
(originál receptu z časopisu F.O.O.D. /červenec 2009)

na 6 porcí

6 plátků bílého toastového chleba
1 vejce
130 ml mléka
20 g másla
1 lžička cukru (použila som vanilkový)
moučkový cukr
mletá skořice

Postup

Prošlehejte vejce s mlékem. Na středním ohni rozehřejte na pánvi máslo. Každý plátek toastového chleba namočte do vajec s mlékem po dobu několika vteřin a z obou stran rychle osmažte na rozehřátém másle. Podávejte horké, posypané cukrem promíchaným se skořicí.



Foto: vikipapa.blogspot.com

sobota, 29. augusta 2009

piatok, 28. augusta 2009

Moje dnešné raňajky

každodenná dilema čo do taniera. čo do brucha.
rána sú najdôležitejšie momenty dňa. vtedy keď Ťa vidím, ako sa rozospatý postavíš do bielych dverí.
vtedy keď sa Ťa obligátne pýtam: "Čo budeš raňajkovať?"
keď sa Ty obligátne opýtaš: "...a čo Ty?"
vajíčka. najradšej by som neustále robila vajíčka.
biele. domáce. s krikľavým žĺtkom.
...nadýchaná praženica s chrumkavou slaninou...
vajíčka namäkko v červenej bodkovanej šálke s maslovým chlebom.
robievala ich mama, keď som bola malá.
vajčka natvrdo. len soľ a čierne korenie.
opečená bageta na olivovom oleji.
natrená jemným taveným syrom.
naukladané čerstvé krúžky sliviek.
pre Teba.
citrónový čaj. vajíčka rozdrtené v ružovom zmrzlinovom pohári.
pre mňa.
naberám ich lyžičkou. s nohami na stole.
je dobre, že je piatok.
vajíčkový.
Krásny "poslednoprázdninový" víkend, milí moji !

Foto: vikipapa.blogspot.com

utorok, 25. augusta 2009

Mango lassi


Nie, prosím, nepleťte si lassi s Lassie. Lassi je tradičný nápoj indického pôvodu zložený z jogurtu a nejakej inej suroviny. Tradičné indické lassi je slané - s tvarohom a zmesou indického korenia. Niekedy sa pridáva dokonca i šafrán. Lassi sa servíruje dobre vychladené, zvyčajne s ľadovou drtinou.


Dnes som prišla domov z práce celá rozhorúčená. Neobvykle som nemala hlad a skôr som túžila po niečom studenom a sýtom. Spomenula som si, že pred pár dňami som kúpila v malom obchodíku mango. Len tak. Zdalo sa mi pekné. Páčil sa mi ten výrazný kontrast zelenej a červeného líčka. Ako dni plynuli, začalo mi ho byť ľúto. Osamelo čakal na svoj osud v spodnej zásuvke chladničky. Na internete som našla pár receptov na mangové čatní, šaláty a kombinácie s mäsom, ale nebolo to ono. Nakoniec som narazila na článok o mangu v nejakom ženskom internetovom magazíne s pár receptami, medzi inými i na mango lassi. Prvotne som si myslela, že výsledná chuť bude sladšia, ale na moje prekvapenie je nápoj perfektne vyvážený. Samozrejme, záleží na tom koľko cukru do jogurtu pridáte. Mne stačila jedna polievková lyžica.



Mango je vnútri krásne letné. Žiarivý mix oranžovej a žltej farby ma paradoxne trochu rozosmutnil… Blíži sa koniec leta… Myslela som na tyrkysovú vodu v bazéne, na svoje odhalené bruško na zelenej tráve, svit slnka spomedzi stromy na kúpalisku a ten tichý šum okolo bazénov…

Zatiaľ sa v mixéri z malých klzkých kúskov a bieleho jogurtu vytvoril krásne napenený a hebučký nápoj. V kontraste so slanou chuťou pistácií je to manna nebeská… Aj bez ľadu…


Mango lassi

1 mango, ošúpané a pokrájané na menšie kúsky

500 ml jogurtu1 PL ovocného cukru
1 PL posekaných pistáciových orieškov
200 g ľadovej drviny

Postup

Mango s jogurtom, cukrom a ľadovou drvinou pomixujeme do hladka, prelejeme do pohárov a posypeme nadrobno sekanými pistáciami.


Foto: vikipapa.blogspot.com

nedeľa, 23. augusta 2009

Víkendové chute


Víkend bol až nezvyklo chuťovo pestrý. Ako mexická piňata po výbuchu. V sobotu sa ocitám v príjemnom šume vietnamskej hatmatilky. Sediac na drevených lavičkách vdychujem intenzívne nasladlú vôňu vonných tyčiniek, ktorá sa mieša s vtieravou arómou polievky phở gà. Po niekoľkých pažravých polievkových náletoch ju bezpečne dokážem identifikovať aj na kilometre. Myslím, že za to sčasti môže nezameniteľná aróma koriandru. Polievka pristáva na stole a ja hľadám ostatné prísady – na rozdiel od „čínskej“ reštaurácie pred Holešovickou tržnicou k nej nepodávajú citrón, chilli papričku, ani ten mimoriadne chutný cesnak naložený v nepoznanom náleve (túto delikatesu zaručene vždy spapá môj muž privolávajúc si tým neustálu fóbiu zo žalúdočného kolapsu :-). Ja však ani nemrknem, nakoľko chuťovo i vizuálne sa polievke z tohoto famózneho stánku nevyrovná žiadna. Absolútne pomätenie zmyslov. Ak phở gà nemám aspoň raz za týždeň, stáva sa zo mňa nevrlá beštia. Položte predomňa ten obrovský kýbel plný horúcich ligotavých ryžových cestovín, jemne nasiaknutých vývarom s chrumkavou cibuľkou a pár kúskami šťavnatého mäsa a stane sa zo mňa happy girl in vietnam world.


Po polievke si dávame s priateľmi skupinové bún chả a jeden po druhom omdlievame v chuťovom orgazme a naprostom delíriu. Oblievam si snehobiele mäkkučké ryžové cestoviny zálievkou z jemne nakyslého šalátiku a paličkami beriem lahodne opečený chrumkavý kus bravčového mäsa. Je cítiť uhlím, dymom a starostlivými kľudnými pohybmi. Akoby ho práve vytiahli z nebeského grilu, kde ho s úsmevom a tichučko pre nás pripravil nejaký vietnamský svätec :-). Bezkonkurenčne najdelikátnejší pokrm, aký mi oblažil v poslednej dobe hrdlo. Čerstvá, svieža, zbytočne nepreťažená kombinácia surovín. Tryská z toho číra jednoduchosť a genialita (áno, dávam sa totálne uniesť). Po obede sa šťastne gúľam preč a kupujem v malom etno obchode 400 g vedierko „Žlutý kari pasta“ (vtipný preklad priamo z vignety). Som tehotná a snívam o tých najpikantnejších, najsladších, najdivnejších chuťových kombináciách... (dúfam, pán doktor, že nečítate môj blog :-). Následne sa v časopise Apetit zamilujem do fotografie bielej misky naplnenej po okraj ryžou s jemne pastelovo-žltou omáčkou. Je rozhodnuté.

V nedeľu berieme do rúk zázvor, cesnak, chilli papričku a cibuľku. Krája ich on. Má to rád. Vôňu cesnaku na svojich prstoch. Aj na druhý deň. Všetko krája na malé kúsky, aby to náš milý hlučný a naprosto nevýkonný domáci robot zvládol rozkúsať. Musíme z neho dostať to najjemnejšie pyré. Pozriem von oknom, zdá sa mi, že je vonku neskutočne horúco, no horúco je len v našej kuchyni. Zdá sa… Chvíľu mixujeme, on potom zvedavo načuchne k pripravenej kašičke a veľkú kýchne. „Ty jo, to je síla,“ zasmeje sa.

V byte je nežný prievan, keď vbehnem po niečo do izieb, všade cítim zázvor. Som bosá a krájam kuracie prsia na malé kocky. On z nich predtým pozorne povyrezával všetky blanky a ostatné neblahé súčiastky. Dávam pyré opiecť na rozpálenú panvičku. On sa rád sktriktne pridržiava receptu. Ja recepty živelne rada narušujem. Rada by som celý proces urýchlila, všetko usmažila v jednej obrovskej panvici, aby bolo jedlo hotové hneď a teraz. Moja spontánnosť naráža na jeho systematickosť. Durdím sa a netrpezlivo čakám na predpísané 3 minuty. Pyré bublá a zlovestne šíri svoj pikantný dych. Namiesto predpísaných korenín primiešavam svoju pastu a čakám na zázrak. Zmes sa začína sfarbovať, chytať ľahký bronz. Pridávam mäso, ktoré pomaly zavíjam do kaše. On zatiaľ strúha úhľadné pásiky z limetky, ktoré potom na oleji v rýchlosti upražíme. Do ryže vyždímam šťavu z citróna. Pripadá mi to tak divné, až ma to fascinuje. Nikdy som ryžu ochutenú citrónom nejedla. Krikľavo zelené prúžky citrónovej kôry veselo vykukujú spod bielych zrniek ryže basmati. Potom sedíme na rozkladacej pohovke s nohami vyloženými na stolíku a namáčame si japonskými paličkami mäso v indickej kokosovej omáčke. To je moja najväčšia odmena.To je moja satisfakcia.

Mám pocit, že som celý víkend nemala v ústach tradičné, klasické chute. Robí mi to dobre na duši. Takéto konce. Takéto víkendy. Akoby sme si na chvíľu vydýchli a odskočili niekde na susednú lúku pokochať sa inými vôňami…

Večer sedím pri notebooku a v nose mi ešte stále tancujú sladké vône kari… A koniec leta sa blíži…

Indické kuře s rýží

(originál receptu z časopisu APETIT / srpen 2009, str.26)

3 cm kousek čerstvého zázvoru, oloupaný a nahrubo nasekaný
2 stroužky česneku, oloupané a nasekané nahrubo
1 zelená chilli paprička, bez semínek, nahrubo nasekaná
2 cibule, nahrubo nasekané
olivový olej + na rýži
1 lžička mletého (římského) kmínu
1 lžička mletého koriandru
1 lžička kurkumy
8 vykoštěných kuřecích paliček (použila som radšej kuracie prsia)
400 ml konzerva kokosového mléka
1 malý svazek koriandru, nasekaný (použila som peržlenovú vňať)

Na rýži
1 biocitron
3 promnuté tobolky kardamomu
300 g rýže basmati

Postup

1. Zázvor, česnek, chilli, cibuli a půl lžičky soli zpracujte v robotu na pyré, podle potřeby přilijte vodu. Na velké pánvi zahřejte lžíci oleje a 3 minuty na ní opekéjte pyré. Přisypte kmín, kurkumu a koriandr, opékejte další 2 minuty. Přidejte kuře a opékejte 3-4 minuty, aby se začalo zabarvovat. Vmíchejte kokosové mléko a nechte 20 minut zvolna vařit. Pak vmíchejte koriander.

2. Mezitím připravte rýži. Oloupejte z citronu dlouhé pruhy kůry (pokud možno bez bílé vrstvy). Zahřejte lžíci oleje v rendlíku a vložte kůru a kardamom. Opékejte 2 minuty a potom vsypte rýži a zamíchejte. Přidejte 450 ml vody a přiveďte k varu. Přiklopte a duste 10-12 minut, aby se voda vstřebala. Vypnete vařič a nechte 5 minut stát. Pak vmíchejte šťávu z půlky citronu.


Foto: vikipapa.blogspot.com

piatok, 14. augusta 2009

Niečo zelené a chrumkavé…

Nemám rada šaláty. Dokonca by som mohla povedať, že v mojom malom súkromnom countdowne vôbec žiadny šalát nefiguruje. Keď si niekto dáva šalát ako hlavné jedlo, tak sa vo mne prebúdza mierna agresivita premiešaná s intenzívnou nechápavosťou. Dávať si v reštaurácii nechutný šalát len preto, že je zdravý mi príde ako úmyselná vražda vlastného bruška a veškerého chuťového ústrojenstva. Dlho som totiž zastávala názor, že šalát v ŽIADNOM prípade nemôže figurovať ako hlavné jedlo. Proste neexistuje šalát, ktorý by bol natoľko chutný, že by som si ho dávala namiesto takého lososa so zemiakovým pyré. Ako píše mister Jeffrey Steingarten vo svojej eseji s nie príliš prívetivým názvom - Salát, ten tichý zabiják : „Dospělí, kteří vyžadují salát ke každému jídlu, jsou jako umanuté děti, které nechtějí měsíce jíst nic jiného než mraženou pizzu nebo omáčky z pytlíku. Vrhají se i na ty nejstrašnější saláty, jenom proto, že jsou syrové a zelené.“ Priznávam, spolu s pánom Steingartenom sme asi dosť extrémne prípady. Po prečítaní jeho eseje plnej vedeckých a podobných veľmi vážne sa tváriach faktov som na šaláty zanevrela ešte viac. Steingarten v kocke napísal, že šaláty obsahujú plno toxínov, blokátorov a bohvie čoho ešte. Tak komu a čomu veriť? Myslím, že môj šalátový rasizmus je spôsobený tým, že som skutočne dobrý, chutný a kvalitný šalát jedla možno raz v živote. Áno, bolo to v Grécku a s obvyklým hurónským krikom ho predomňa čapsla na stôl Irini - manželka môjho vtedajšieho šéfa, nakoľko som podľa nej málo jedla... Hm, to asi nevidela moje pravidelné nočné nájazdy na malý pojazdný vozík predávajúci vždy čerstvo urobené loukoumades... (och bože, tie chrumkavé, tučnučké, škoricou parfémované guličky obliate hustým, lepkavým, zlatistým, (asi) najsladším medom na svete!)

Šaláty v Grécku mi vyhovovali nakoľko sa v nich nevyskytoval ocot, ani žiadna zálievka, v ktorej by sa topili smutné, zvädnuté lístky a kopa pološedej hmoty – pozostatky končatín nejakej depresívnej zeleninky. Od detstva som sa totiž stretávala len so šalátmi bez charizmy, nápadu a v podstate neustále tej istej chuti (sorry mami, sorry babi). Problém bol možno v tom, že u nás nebola nikdy zaužitá predstava šalátu ako hlavného jedla alebo jedla, ktoré by malo dostatočnú „nasycovaciu“ funkciu.


Postupom času, ako som začala variť sama, som začala nachádzať recepty na šaláty, ktoré by mi aspoň mohli chutiť. Možno som rozmaznaná, možno náročná, ale na to, aby ma šalát nadchol musí obsahovať okrem ovocia, zeleniny aj niečo naviac – napríklad čerstvé kúsky šťavnatého kuracieho mäska, cesnakové krutony, vajíčko, syr... proste nejaký benefit, ktorý mi dá pocit, že tam okrem zeleninovej vaty nájdem aj nejaký vyšší chuťový rozmer.


Pri ovocných šalátoch som benevolentnejšia – úplne mi postačuje, keď majú príslušné suroviny chuť, ktorú majú mať. Nesmiem mať pocit, že prežúvam nejakú farebnú špongiu, ktorá sa tvári ako žltý melón. Naopak ak má melón chuť, ktorá by si so šarmom vystačila sama o sebe, tak len spokojne zavrním a všetko do seba naládujem bez jedinej uštipačnej poznámky. Som taký veľký šalátový rozmaznaný spratok...

Takže keď už šalát, tak: grécky, nicoise, caesar, tzatziky (je to šalát???) a všetky ovocné, ale len v tom prípade, ak je ovocie iskrivé, ligotavé, nabité energiou, slnkom a sexy sladkosťou... a vlastne všetky dobré, ku ktorým si môžem dať aspoň vajíčko namäkko...

Aký aký je ten Váš?

Okurky se žlutým melounem a mozzarellou

2 velké salátové okurky
1 žlutý meloun
1 mozzarellu nebo mozzarellové třešně
1 hrst čerstvé bazalky (ja som použila mätu)
3 lžíce olivového oleje
1 lžíci citrónové šťávy
Sůl, pepř (úplne som vynechala)

Postup

1. Okurky oloupejte. Poté je rozkrojte na čtvrtiny, vyřízněte střed a nakrájejte na větší kostky.
2. Meloun rozkrojte napůl, lžící vydloubněte semínka, vykrojte dužinu a nakrájejte na větší kostky. Okurky a meloun vsypte do objemnější salátové mísy.
3. Mozzarellu a bazalku natrhejte na kousky, přidejte k okurkám a melounu a promíchejte.
4. Dejte vychladit do lednice alespoň na 30 minut.
5.Těsně před podáváním zalijte olejem, zakápněte citrónovu šťávou a opepřete.

Foto: vikipapa.blogspot.com

štvrtok, 13. augusta 2009

Keď to vonia až k susedom...

Občas sa mi stane, že ochutnám jedlá, ktoré som určite v živote ešte nejedla a odrazu akoby sa mi spustil pred očami film: sedím v starej kuchyni zaliatej slnkom, je tu dusno, na starom drevenom pláte sa sušia čerstvo nakrájané domáce cestoviny, cez otvorené okno sledujem strakatú mačku, ktorá preskakuje kvetináče s muškátmi a pri piecke stojí staršia nízka pani, spod šatky jej vytŕča hrubý zapletený cop strieborných vlasov a celou miestnosťou sa linie šialene opojná vôňa variaceho sa masla a smotany. Aróma je tak silná, že každý, kto prejde popod okná spontánne natiahne krk a nos.... Mohlo by to byť u mojej babičky, mohlo by to byť kdekoľvek...

Pôvodne som mala v úmysle urobiť jednoduché tvarohové slíže (túrós csusza, maď.). Nemala som však po ruke dobrú slaninku a tvrdý tvaroh. Neviem prečo, ale otvorila som židovskú kuchárku Fuszer és Lélek (Korenie a duša) maďarskej blogerky Eszter Fuszeres a natrafila som na recept tvarohových cestovín. Pozor, toto nie je klasický recept na tvarohové slíže! Tie sa robia na vypečenej masti zo slaniny (ak sa pridržiavame pôvodného receptu), nasladko posypané cukrom (sladká verzia) alebo ako sa robia u nás - prekvapivo - s perkeltom (úúúú páni, to je lahôdka!). Na toto božské jedlo sa najlepšie hodia podomácky vymiesené a autenticky krivoľako narezané domáce cestoviny. Ja som na ich prípravu, bohužiaľ, nemala čas, ale domáce cestoviny pridajú tomuto jedlu ešte hviezdičku naviac. Nepotrebuje veľa surovín, ale mali by byť čo najkvalitnejšie.


Eszter v komentári k receptu uvádza, že jej babička k príprave pôvodne používala domáce kyslé maslo. Ak si ho chcete samy vyrobiť, stačí vraj 2 dcl smotany vymiešať s 1 lyžičkou jogurtu, naplniť touto zmesou 2l PET fľašku a triasť ňou dovtedy, kým sa maslo a vzniklá syrovátka neoddelí. Fĺašku potom stačí jednoducho rozrezať a maslo je hotové. Cestoviny sú však prudko jedlé aj s obyčajným kravským maslom.


Recept uvádza, že proces "miznutia" smotany v masle bude trvať cca 30 minút. Ja som namiesto toho pri kastróliku stepovala dobrú hodinku. Teplotu platničky som udržovala na veľmi nízkej teplote, nakoľko som mala desivý strach z pripálenia. Pri konci sa mi trochu masla i tak pripálilo ale myslím, že to bolo v poriadku, nakoľko kúsky smotany v tuku by mali byť skutočne hnedé, priam skaramelizované.


Keby som len dokázala verne opísať vôňu, ktorá sa rozvinie, keď začnete smotanu v masle roztápať... Poetickejšie jedlo som už dávno nejedla. Počas miešania tej mámivej zmesi som mala trikrát vážne nutkanie recept nedodržať a vyliať ten smotanový med hneď na cestoviny. Vonia to fakt priam trýznivo morbídne. Napriek tomu, že som mala pri varení takmer všetky okná dokorán, ráno som po zobudení v modrých perinách ešte stále cítila ten vanilkovo-sladko-žltý maslový nádych... Už mi chýbala len tá cica, bodro a atleticky lámajúca moje kvetináče s krvavo červenými muškátmi na okne...


Tvarohové cestoviny

10 dkg masla
4 dl smotany
50 dkg cestovín (najlepšie domácich)
50 dkg tvarohu (tvrdý, mäkký podľa chuti)
soľ

Postup

1. V malom kastróli roztopím maslo, vlejem smotanu.
2. Za častého miešania sa smotana za cca 30 minút vytratí a ostane len tuk a božsky chutné hnedé skaramelizované čiastočky smotany.
3. Hotovú zmes zamiešame s vyvarenými cestovinami a potom primiešame tvaroh podľa chuti.

Pozn. Ja som cestoviny jedla posypané kryštálovým cukrom, čo je už brutal kalorická bomba, ale je chuťovo je to čistý hriešny raj na zemi... .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

štvrtok, 6. augusta 2009

Skoropaprikáš pre maznošov

"Kuře na paprice nemám moc rád. Dělali nám ho v školní menze a byl fakt odporný..." nespokojne vraští čelo, keď mu cestou tramvajou ukazujem recept na "skoropaprikáš" z Hravé kuchařky Ilony Chovancovej. Lenže mne sa zbiehajú slinky už len pri pomyslení na chrumkavo opečené plátky kuracích prsíčok ovlažené delikátnou, jemnou paprikovo-smotanovou omáčkou.
Posledné dni majetnícky stískam Hravú kuchařku v rukách. Vláčim ju so sebou do práce, na nákupy, na Letnú. V podstate mi neskutočne všade zavadzia, ale nemôžem si pomôcť. Autorkin prístup k príprave jedál, ich servírovaniu mi príde sympaticky jednoduchý a priamy. Recepty sú prehľadné, čisté a také... "letné". Nič komlikované. Pre mňa a moje stále zväčšujúce sa bruško - ideál. Keď listujem tými presvetlenými stránkami mám pocit, že každý recept zvládnem šmahom jednej ruky a to je uspokojivé. Mám rada kuchárky, ktoré vyvolávajú klamný pocit vlastnej všemohúcnosti... :-)
Doma odkladám veci a púšťam sa do diela. Kuskus je hotový za 10 minút, nechávam ho odležať na mojej stále nefunkčnej varnej doske (pražskí elektrikári - raz sa pomstím!). Milovaný zatiaľ realizuje asistenčné služby v podobe očistenia prsíčok. Som rada, keď sa v kuchyni pohybujeme v tandeme. V začiatkoch nášho vzťahu som si naopak na jeho aktívnu prítomnosť v kuchyni nemohla zvyknúť. Až neskôr mi došlo, že dobre riadená pomoc v kuchyni je viac než užitočná vec. Hlavne na ňu môžete hodiť aktivity, ktoré zrovna moc neobľubujete, viď. napríklad krájanie cibule... A navyše je to krásne sexy strávený spoločný čas... .-)
V panvičke už nedočkavo prská olej túžobne čakajúci na ružové kúsky mäska. Nasolené a dobre okorenené prsíčka jemne ukladám na rozpálené lôžko a pečiem z každej strany, až kým nemajú pekný hnedkastý pláštik. Potom všetko dobre poprášim sladkou červenou paprikou (maďarská, maďarská...) a rozhodne ňou nešetrím. Zjavná deformácia z domu. Ako hovorí môj muž: "mně se zdá, že všechna maďarská jídla se dělaj jenom s červenou paprikou.". Och, keby tušil, ako ďaleko je od pravdy ! Na margo jeho poznámky demonštratívne oznamujem, že zahájim týždeň maďarských jedál a dokážem mu, že maďarská kuchyňa je viac než pestrá. Ale o tom inokedy...
Po pridaní červenej papriky mäsko hneď podlievam, pretože tá červená potvora to nemá rada "na sucho" - rada totiž horkne. Nakoniec prvej štácie pridávam strúhaný zázvor. Táto surovina sa mi zdá do paprikáša viac než absurdná, ale práve to ma na tomto recepise baví. Páči sa mi autorkina schopnosť kombinovať zdanlivo nesúrodé komponenty do prekvapivo zdarnej výslednej chuti. Keby moja babička videla ako namiesto štipľavej červenej papriky do omáčky hádžem zázvor, tak by ma natiahla na kuchynský stôl (ako zvykne cesto na "rétes") a strieskala valčekom. Paprikáš sa u nás robí striktne a bez kompromisov už roky podľa jedného receptu. Najradšej mám maminu omáčku - vždy je na chlp taká istá - tá istá konzistencia, ani prvok zaváhania. Chuť červenej papriky, nádych pikantnosti a hlavne príloha - domáce "nokedli", ktoré mama vyrába cez špeciálne strúhadlo tzv. "nokedli szaggató". Ide to aj ručne, ale je na to potreba cvik a určitá rokmi nadobudnutá zručnosť (nokedli sú potom trochu väčšie). Keď som sa už tak roztopašne a zdĺhavo rozpísala, tak by sa asi v budúcnosti slušilo zamachrovať autentickým paprikášom od mojej mamy. Píšem si do kalendára :-)
V recepte sa píše, že by ste mali po podusení mäsko z panvice vyňať, ja som to však neurobila, nakoľko som sa bála, že mi vyschne. Nechala som ho v omáčke, aby nasiaklo vlhkosť a šťavičku. Neskôr, keď sme sedeli nad plnými zapekacími miskami (ešte som nekúpila ploché servírovacie taniere), do nosu ma neustále šľahala sladkastá vôňa a ani za boha mi netrklo, že to má na svedomí inkriminovaný zázvor. Bála som sa, že som to prehnala s paprikou, ale pravdou bolo, že do omáčky som švacla viac zázvoru ako predpisoval recept. Vo výslednej chuti sa to však prejavilo zaujímavým odtienkom sladkosti a pikantnosti zároveň. Bol to neobvyklý chuťový zážitok a nevedela som sa rozhodnúť, či mi to vlastne chutí viac ako originál. Milovaný všetko schramstil s náruživou pažravosťou, takže táto verzia "skoropaprikáša" u nás prešla... Ostáva už len vrhnúť na ten plánovaný týždeň maďarskej kuchyne :-)

PS: recept uvádzam v pôvodnom znení v českom jazyku

Kuře na paprice nebo skoropaprikáš
4 chlazená kuřecí prsa
200 ml smetany ke šlehání
2 lžičky mleté sladké papriky
1 lžíci čerstvě nastrouhaného zázvoru
1 lžíci oleje
1 lžičku solamylu
40 g másla
sůl, pepř


Postup
1. Kuřecí prsa osolte a opepřete.
2. Ve větší pánvi rozpusťte máslo s olejem a dejte na něj osmahnout kuřecí prsa. Počítejte asi 3-4 minuty na každé straně. Poté zaprašte mletou paprikou, vše promíchejte a okamžitě podlijte asi 150 ml horkého vývaru nebo vody. Přidejte strouhaný zázvor a nechte dusit na mírnem ohni pod pokličkou asi 10 minut.
3. Poté maso vyjměte a do šťávy vlijte smetanu, ve které jste rozmíchali lžičku solamylu. Nechte vařit 2-3 minuty na mírnem ohni do zhoustnutí. Mezitím prsa nakrájejte na širší plátky.
4. Podávejte s kuskusem, do kterého jste vmíchali nadrobno nakrájené čerstvé bylinky (petržel, bazalku, nebo pažitku).

Foto: vikipapa.blogspot.com

utorok, 4. augusta 2009

Nový život

Existujú veci, ktoré sa len tak udejú. Dobré a nesmierne krásne na nich je to, že sú spontánne a ukazujú na pravé čaro života - na jeho nevyspytateľnosť a nepredvídateľnosť. Myslím, že nastal čas, aby som odhalila príčinu niekoľkomesačného "výpadku" môjho blogovania.


Prvé jarné mesiace som sa začala akosi "narvávať" do mojich obľúbených džínsov. "Sakra, to sú asi tie muffiny..." , pomyslela som si a vykročila radostne do práce s horúcim "take away" latté v ruke. V jeden deň mi však absurdne začal smrdieť cesnak. Potom cibuľa. Potom vôňa pary z varených zemiakov. Potom už vskutku všetko. Pre mňa - obrovského jedlíka do bola rana pod pás. Neskôr, keď sa na teste objavili povestné dva ružové prúžky, som pochopila, že tento stav nepotrvá naveky. Najväčšiu hrôzu som skutočne mala z toho, že už mi v živote žiadny pokrm nebude lahodne štekliť nosné dierky :-) V túto dobu prejavil ohromujúcu zručnosť v kuchyni môj milovaný muž, ktorý pre mňa vytváral nesmierne kreatívne a chutné hamky priamo na mieru - každý deň som totiž túžila po niečom inom. Ak som v pondelok povedala, že vajíčka nemôžem ani cítíť, bolo zaručené, že v utorok som po nich šalela... A po kabelkách, po vreckách sa mi neustále vláčila kúsky zázvora. Ten som do seba hádzala jedna radosť.

Navyše, ako bonus mám konečne svoju vlastnú MOJU a len a len MOJU kuchyňu ! Po veľmi dlhom čase sa konečne môžem vrátiť k vareniu, pečeniu a písaniu, pričom odteraz mám pri týchto činnostiach veľmi živú spoločnosť... Neviem sa dočkať toho malého drobca, ktorý sa mi denodenne snaží vykopať z pupka! Teším sa na to ako budeme spolu patlať cestíčko na koláče, ako bude celá kuchyňa plávať v rozliatom mlieku a rozsypanej múke. Ale na to si ešte pár mesiacov počkám...
Zatiaľ na stole pristála prvá torta (nepečená - ešte stále nemám zapojenú trúbu) v novej kuchyni. Mascarpone, fajnová švajčiarska mliečna čokoláda jemne spojená s bielym krémom, maliny a jahody... Naše pondeľnajšie raňajky... Život je proste v poslednej dobe strašne fajn...
Krásne farebné leto !

Foto: vikipapa.blogspot.com