piatok, 14. augusta 2009

Niečo zelené a chrumkavé…

Nemám rada šaláty. Dokonca by som mohla povedať, že v mojom malom súkromnom countdowne vôbec žiadny šalát nefiguruje. Keď si niekto dáva šalát ako hlavné jedlo, tak sa vo mne prebúdza mierna agresivita premiešaná s intenzívnou nechápavosťou. Dávať si v reštaurácii nechutný šalát len preto, že je zdravý mi príde ako úmyselná vražda vlastného bruška a veškerého chuťového ústrojenstva. Dlho som totiž zastávala názor, že šalát v ŽIADNOM prípade nemôže figurovať ako hlavné jedlo. Proste neexistuje šalát, ktorý by bol natoľko chutný, že by som si ho dávala namiesto takého lososa so zemiakovým pyré. Ako píše mister Jeffrey Steingarten vo svojej eseji s nie príliš prívetivým názvom - Salát, ten tichý zabiják : „Dospělí, kteří vyžadují salát ke každému jídlu, jsou jako umanuté děti, které nechtějí měsíce jíst nic jiného než mraženou pizzu nebo omáčky z pytlíku. Vrhají se i na ty nejstrašnější saláty, jenom proto, že jsou syrové a zelené.“ Priznávam, spolu s pánom Steingartenom sme asi dosť extrémne prípady. Po prečítaní jeho eseje plnej vedeckých a podobných veľmi vážne sa tváriach faktov som na šaláty zanevrela ešte viac. Steingarten v kocke napísal, že šaláty obsahujú plno toxínov, blokátorov a bohvie čoho ešte. Tak komu a čomu veriť? Myslím, že môj šalátový rasizmus je spôsobený tým, že som skutočne dobrý, chutný a kvalitný šalát jedla možno raz v živote. Áno, bolo to v Grécku a s obvyklým hurónským krikom ho predomňa čapsla na stôl Irini - manželka môjho vtedajšieho šéfa, nakoľko som podľa nej málo jedla... Hm, to asi nevidela moje pravidelné nočné nájazdy na malý pojazdný vozík predávajúci vždy čerstvo urobené loukoumades... (och bože, tie chrumkavé, tučnučké, škoricou parfémované guličky obliate hustým, lepkavým, zlatistým, (asi) najsladším medom na svete!)

Šaláty v Grécku mi vyhovovali nakoľko sa v nich nevyskytoval ocot, ani žiadna zálievka, v ktorej by sa topili smutné, zvädnuté lístky a kopa pološedej hmoty – pozostatky končatín nejakej depresívnej zeleninky. Od detstva som sa totiž stretávala len so šalátmi bez charizmy, nápadu a v podstate neustále tej istej chuti (sorry mami, sorry babi). Problém bol možno v tom, že u nás nebola nikdy zaužitá predstava šalátu ako hlavného jedla alebo jedla, ktoré by malo dostatočnú „nasycovaciu“ funkciu.


Postupom času, ako som začala variť sama, som začala nachádzať recepty na šaláty, ktoré by mi aspoň mohli chutiť. Možno som rozmaznaná, možno náročná, ale na to, aby ma šalát nadchol musí obsahovať okrem ovocia, zeleniny aj niečo naviac – napríklad čerstvé kúsky šťavnatého kuracieho mäska, cesnakové krutony, vajíčko, syr... proste nejaký benefit, ktorý mi dá pocit, že tam okrem zeleninovej vaty nájdem aj nejaký vyšší chuťový rozmer.


Pri ovocných šalátoch som benevolentnejšia – úplne mi postačuje, keď majú príslušné suroviny chuť, ktorú majú mať. Nesmiem mať pocit, že prežúvam nejakú farebnú špongiu, ktorá sa tvári ako žltý melón. Naopak ak má melón chuť, ktorá by si so šarmom vystačila sama o sebe, tak len spokojne zavrním a všetko do seba naládujem bez jedinej uštipačnej poznámky. Som taký veľký šalátový rozmaznaný spratok...

Takže keď už šalát, tak: grécky, nicoise, caesar, tzatziky (je to šalát???) a všetky ovocné, ale len v tom prípade, ak je ovocie iskrivé, ligotavé, nabité energiou, slnkom a sexy sladkosťou... a vlastne všetky dobré, ku ktorým si môžem dať aspoň vajíčko namäkko...

Aký aký je ten Váš?

Okurky se žlutým melounem a mozzarellou

2 velké salátové okurky
1 žlutý meloun
1 mozzarellu nebo mozzarellové třešně
1 hrst čerstvé bazalky (ja som použila mätu)
3 lžíce olivového oleje
1 lžíci citrónové šťávy
Sůl, pepř (úplne som vynechala)

Postup

1. Okurky oloupejte. Poté je rozkrojte na čtvrtiny, vyřízněte střed a nakrájejte na větší kostky.
2. Meloun rozkrojte napůl, lžící vydloubněte semínka, vykrojte dužinu a nakrájejte na větší kostky. Okurky a meloun vsypte do objemnější salátové mísy.
3. Mozzarellu a bazalku natrhejte na kousky, přidejte k okurkám a melounu a promíchejte.
4. Dejte vychladit do lednice alespoň na 30 minut.
5.Těsně před podáváním zalijte olejem, zakápněte citrónovu šťávou a opepřete.

Foto: vikipapa.blogspot.com

6 komentárov:

Anonymný povedal(a)...

very good idea!

viktória sárkozi povedal(a)...

fenk ju :-)

Yva povedal(a)...

Jedním slovem: všechny. :o)

Na rozdíl od Tebe jsem "salátová" a můj oběd se často skládá z rozličných směsí vegetace (a bílkovin) na talíři, ale v souladu s Tebou upřednostňuji takové kombinace, které tvoří kompletní jídlo. Kdybych byla přitlačena ke zdi a musela vybrat jeden jediný, pravděpodobně by zvítězil "salade nicoise".

Generační rozdíl (jak jsi se zmínila v krásně napsaném článku) bude také dost veliký: pryč jsou ty doby, kdy salát znamenal jen zvadlé listy hlávkového salátu v octové vodě. Dnešní salát obsahuje všechno od nejčerstvější zeleniny a ovoce, přes sametové luštěniny, hebká vejce a křupavé krutonky, až po šťavnaté maso. To všechno zalité sprškou chutného, zdravého, zelenozlatého oleje z oliv a kapkou vinného octa. Těch kombinací jsou stovky a záleží jen na naší fantazii, kterou zvolíme.

Mohla by to snad být odpověď "umanutých dětí" panu Steingartenovi? ;o)

viktória sárkozi povedal(a)...

Yva: ďakujem za chrumkavý komentár. Myslím, že pána Steingartena by od jeho vedeckých názorov na šalátových "pojedačov" .-) neobrátil ani megašalát vyhrážajúci sa mu doživotným vegetariánstvom... ale ja s Tebou súhlasím. V článku som skôr mierila na šaláty ponúkané v reštauráciách - v niektorých sa, bohužiaľ, i dnes nájdu šaláty s octovou zálievkou, konzistenciou pripomínajúcich minulé storočie... podomácky pripravené šalátiky sú, samozrejme, to najlepšie, čo sa v šalátovom svete môže zrodiť :-)

Anonymný povedal(a)...

Vokurka s melounem? To si neumim představit...

Viktória Sárkozi povedal(a)...

Milý anonym! Nepredstavujte si to, vyskúšajte to :-)