Jahelník s malinami

Ja viem. Neznie to zvlášť príťažlivo. Ale tento jednoduchý a nezvyklý dezert príťažlivý je. Zblajzol ho dokonca aj milovaný. Jediným problémom je, že ani za boha neviem prísť na slovenský ekvivalent českých "jáhel". Po dlhom čase neskonalého lingvistického trápenia som vypátrala, že jáhly = pšeno. No.... keď niekomu poviem, že jem pšenovú kašu bude si asi veľavýznamne ťukať na čelo v štýle: "to je už aká úplne vadná biokrava?". Nie som. Ale ako sakra preložiť do slovenčiny "jahelník"? Pšenák? Pšenokoláč? Pšeňák? Pšeňáč? Máte niekto nejaký inteligentnejší nápad? Zatiaľ, milí moji, ostaneme pri tom jahelníku, dobre? A ujovia z jazykovedného ústavu mi odpustia...

Prečo pšeno? Je jemné, nemá tú typicky agresívnu chuť obilnín a navyše je krásne optimisticky žlté. O jeho výživových a superzdravých vlastnostiach sa rozpisovať nebudem. Ale o čom napíšem je naše osudové stretnutie v bioobchode (áno, teda som biokrava). Najprv som len tak zo zvedavosti kúpila instantnú pšenovú kašu, pretože si strašne radi na raňajky pripravujeme teplé  kašičky s vejárikmi masla, škorice a kakaa. Prekvapila ma tá ľahká, pastelovožltá krémovitá konzistencia s delikátne jemnou chuťou. Možete ju ľubovoľne kombinovať, pretože priam volá po sladkých či kyslých tónoch. Dokonalá k tvoreniu neobvyklých chuťových duetov! 

Od toho momentu ako som v Apetite objavila obrázok jahelníka s dochrumkava opečeným povrchom s červenými svietiacimi malinami, ma premkol pocit neutíchajúcej túžby po láskavom, horúcom, hodvábnom jahelníku. S malinami. Len pre mňa. Myslela som na ten obrázok každý deň. Chodila som sa na neho pozerať. Stránka 116 začala byť mierne ožužlaná. Vyliala som na ňu čaj. Natrhla ju moja dcéra. A ja som vyčkávala na tú fatálnu chvíľku, keď si poviem "a teraz..."

"Teraz" prišlo o necelé dva týždne a ja som nadšene preplachovala surové pšeno v studenej vode. Predtým je ale potreba pšeno dva až trikrát spariť horúcou vodou. Táto časť je vraj veľmi doležitá. Ak ju zanedbáte, pšeno može zostať horké a celý váš sladký jahelník bude v čudu. Prepláchnuté pšeno som potom vsypala do mliečka. Luxusný tandem...

Jahelník vyzerá dobre už vtedy, keď ho šupnete do horúcej trúby - toľko žiarivých sýtych farieb, kontrast žltej a malinovej, extravagantná čierna čučoriedok... Chutí ako bozk od maminy - zahreje a pohladí. Trúba vám bude voňať sladko ešte aj na druhý deň. Je to jedno z tých jedál, ktoré si vďačne zapíšete do rodinného receptára. Nepotrebujete pletené rukavice - stačí kúsok jahelníka...

Svojou farebnosťou pripomenie leto. Pripomenie, ako to všetko uteká... Moja dcéra bude mať za chvíľu svoje prvé narodeniny a ja baštím svoj prvý jahelník v živote. Krásne to paralely...

Jahelník s malinami

(Apetit, záři 2010, s. 116)

100 g jáhel + sůl

200 ml čerstvého mléka

1 velké vejce

1 sáček vanilkového cukru

1 lžíce květového medu

kůra z 1/2 pomeranče

100 g malin, i mražených

1 lžička másla, na vymazání formy

1 lžíce třtinového cukru

Postup

1. Jáhly promněte ve studené vodě a propláchněte je. Zalijte je v hrnci mlékem a 100 ml vody, lehce osolte a pod pokličkou vařte bez míchaní na mírném ohni 10 min. Stáhněte z plamene a nechte dojít asi 15-20 min.

2. Utřete žloutek, cukr a med a směs promíchejte s jáhlami a pomerančovou kůrou. 

3. Bílek ušlehejte na pevný sníh a zapracujte ho do jáhlovej směsi. Polovinu hmoty dejte do máslem vymazané zapékací mísky, posypte částí malin, překryjte zbylými jáhlami, jemně vtlačte zbylé maliny a poprašte cukrem. Pečte v troubě předehřáté na 180 C asi 15 min. 

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jedlo ako od babičky, jablkový koláč, škoricové spomienky a čakanie na vylodenie

Obdobie škorice, čierneho čaju s mliekom, strúhaných jabĺk, orechov, mojho večne suchého nosa z horúcich radiátorov a hrubých šálov, ktoré nechávajú otravné žmolky na mojom šedom kabáte... Jeseň vkročila rázne a studene. Ráno už musím v kuchyni svietiť, vzduch akoby niečím oťažel a ja snívam o pečenej kačici s schrumkavou medovou korkou (...a veľa veľa kmínu prosím !!!)  a poriadnou náložou červenej kapusty. 

Som bez foťáku, za to s už s poriadnym brušiskom, v ktorom si veselo hovie naše dievčatko. Kým čakáme na jej definitívne "vylodenie", statočne ju vykrmujem tým najlepším čo mi jeseň ponúkne. A najlepšie je, keď do papy možem pridať čo najviac škorice. Jej aróma ma nesmierne ukľudňuje. Akonáhle sa nasladlý škoricový nádych nesie po zahmlených oknách stačí keď privriem oči a ocitnem sa v starom pradedovom dome, kde to bolo na jeseň cítiť spáleným lístím a horúčavou z rozžnutej trúby. Babička vtedy piekla na tony jablkového koláča. Potom sme ho ešte horúci drobili na obrovskej posteli s tvrdými vankúšmi s červenými maďarskými ornamentmi. 

A v kútku duše ten útulný pocit, že sa mi nič nemože stať. Tu v tomto momente s jablkovým koláčom v ruke, umazaná, vlasy voňajúce po ohni a ruky zababrané od špárania sa v zemi pod starou jabloňou. Obraz pradeda mašírujúceho si to po poli so vzduchovkou, dvoma bažantmi v ruke a dvoma rozvernými maďarským vyžlami po boku. Doteraz si pamatám jeho zelený, mierne ušmudlaný poľovnícky klobúčik s malým bažantím perom. Pradedo vždy jedol tou najvačšou a najhlbšou lyžičkou. A pil veľa bieleho vína. Zo strapcov, ktoré sme strihali všetci sklonení pod dlhočizným vinohradom. A potom váľanie sudov. A jablkový mušt, na ktorý potajomky chodili s malými štamprlíkovými pohármi, než sme sa všetky deti definitívne neposr.... 

To všetko sa mi vynára. A som patetická, nedočkavá a na ulici zhlboka dýcham ten štipľavý vzduch. Mrznú mi uši a keď prídem domov, tak mi príjemne brní hlava od chladu. Cítim, ako sa mi pomaly vyhrievajú líca a telo sa vracia z toho ľahko rozteteleného a ztuhnutého stavu. Vyťahujem z úst mikroútržky šálu, ktoré sa mi neustále prilepujú na pery, keďže bez balzámu na pery nadám ani ranu. Cez bruško už ledva zapnem svoj hrubý sveter s brmbolcami. Vyzerám ako by som pribehla zo Škandinávie a predávala na trhu čerstvé vajíčka. Nepýtajte sa ma prečo.

Nakukujem do komory, vidím že v bedničke sa povaľujú zemiaky a v pohodičke si klíčia. Spomeniem si na nádherný recept a rozcítená vyberiem z chladničky slivky z jednej klatovskej záhradky. Túžim po jedle, ktoré rozbesnene vonia, túžim po jedle, ktoré je megastaré, prastaré, ktoré budem vyjedať pradedovou obrovskou lyžicou a po lícach mi budú stekať slzy chuťového blaha. Jedlo po ktorom bude vzývať svoju babičku. Po ktorom bude Ninike v brušku odchrapkávať jedna radosť...

Uhlířina se švestkovým kompotem 

(originál receptu z časopisu F.O.O.D. říjen 2009) 

na 4 porce 

600 g brambor

100 - 150 g hrubé mouky

1 vejce 

trocha mléka

máslo na pomaštění 

Na kompot

500 g švestek

2 - 3 lžíce cukru

hřebíček, badyán a skořice na dochucení 

Postup

Brambory pokrájené na kousky dejte vařit do mírně osolené vody. Z mouky, vejce a trochy mléka vypracujte jemné nudlové těstíčko. Pomocí lžíce vykrajujte nočky a přidejte je přímo do vody k bramborám asi po 10 minutách jejich varu. Dovařte je společně, sceďte a ihned podávejte pokropené máslem a doplněné šťavnatým švestkovým kompotem. Ten připravíte krátkým povařením vypeckovaných švestek v troše vody s kořením. Před podávaním koření vyjměte.

  

Křehký jablečný koláč

(originál receptu z časopisu APETIT září 2009)  

pro 8 osob  

200 g hladké mouky + na poprášení 

140 g másla, pokrájeného

50 g krupicového cukru

1 vejce

Na náplň 

6 středně velkých jablek, oloupaných, nakrájených na tenké plátky, pokapaných šťávou z 1 citronu

nastrouhaná kůra z 1 biocitronu

25 g krupicového cukru

1/2 lžičky mleté skořice

1/2 lžičky mletého muškátového oříšku

Na drobenku

85 g másla

85 g hrubé nebo polohrubé mouky

85 g třtinového cukru 

kůra z 1 biocitronu 

Postup 

1. Mouku a máslo dejte do mísy a prsty promněte na drobenku. Přidejte cukr, vejce a spojte dohromady. Pokud směs zústane suchá, můžete přidat až 2 lžíce ledové vody. Těsto zabalte do potravinářské fólie a dejte na půl hodiny chladit. 

2. Mezitím připravte drobenku. Pokrájejte máslo, posypte ho moukou, cukrem a citrónovou kůrou a promněte prsty. 

3. Troubu předehřejte na 200 C, horkovzdušnou na 180 C. Pracovní plochu poprašte hladkou moukou a rozválejte na ní těsto na tloušťku tří milimetrů. Pak jím vyložte zapékací mísu nebo pekáč o rozměrech 20 x 30 cm, přesahující okraje odřízněte ostrým nožem. Dovnitř rozložte jablka, posypte je citrónovou kůrou, krupicovým cukrem, mletou skořicí a muškátovým oříškem. Navrch dejte drobenku a pečte 20 minut. Poté snižte teplotu trouby o dvacet stupňů a pešte daších 25-30 minut tak, aby těsto i drobenka měly krásně zlatavou barvu. Podávejte teplé s créme fraiche, zakysanou smetanou, vanilkovým krémem nebo zmrzlinou. 

Krásnu jeseň ! 

Foto: vikipapa.blospot.com

Nový život

Existujú veci, ktoré sa len tak udejú. Dobré a nesmierne krásne na nich je to, že sú spontánne a ukazujú na pravé čaro života - na jeho nevyspytateľnosť a nepredvídateľnosť. Myslím, že nastal čas, aby som odhalila príčinu niekoľkomesačného "výpadku" môjho blogovania.


Prvé jarné mesiace som sa začala akosi "narvávať" do mojich obľúbených džínsov. "Sakra, to sú asi tie muffiny..." , pomyslela som si a vykročila radostne do práce s horúcim "take away" latté v ruke. V jeden deň mi však absurdne začal smrdieť cesnak. Potom cibuľa. Potom vôňa pary z varených zemiakov. Potom už vskutku všetko. Pre mňa - obrovského jedlíka do bola rana pod pás. Neskôr, keď sa na teste objavili povestné dva ružové prúžky, som pochopila, že tento stav nepotrvá naveky. Najväčšiu hrôzu som skutočne mala z toho, že už mi v živote žiadny pokrm nebude lahodne štekliť nosné dierky :-) V túto dobu prejavil ohromujúcu zručnosť v kuchyni môj milovaný muž, ktorý pre mňa vytváral nesmierne kreatívne a chutné hamky priamo na mieru - každý deň som totiž túžila po niečom inom. Ak som v pondelok povedala, že vajíčka nemôžem ani cítíť, bolo zaručené, že v utorok som po nich šalela... A po kabelkách, po vreckách sa mi neustále vláčila kúsky zázvora. Ten som do seba hádzala jedna radosť.

Navyše, ako bonus mám konečne svoju vlastnú MOJU a len a len MOJU kuchyňu ! Po veľmi dlhom čase sa konečne môžem vrátiť k vareniu, pečeniu a písaniu, pričom odteraz mám pri týchto činnostiach veľmi živú spoločnosť... Neviem sa dočkať toho malého drobca, ktorý sa mi denodenne snaží vykopať z pupka! Teším sa na to ako budeme spolu patlať cestíčko na koláče, ako bude celá kuchyňa plávať v rozliatom mlieku a rozsypanej múke. Ale na to si ešte pár mesiacov počkám...
Zatiaľ na stole pristála prvá torta (nepečená - ešte stále nemám zapojenú trúbu) v novej kuchyni. Mascarpone, fajnová švajčiarska mliečna čokoláda jemne spojená s bielym krémom, maliny a jahody... Naše pondeľnajšie raňajky... Život je proste v poslednej dobe strašne fajn...
Krásne farebné leto !

Foto: vikipapa.blogspot.com

Prvý sneh, Mastroianni a čokoláda

Čokoláda. Moja čokoláda. 3 H čokoláda. Horká, horúca, hustá čokoláda. Vidím a cítim ju všade. Jem a kupujem ju všade. V zime len horkú 70 %. Ona je kráľovná, všetky ostatné (biela, mliečna, s príchuťami) sú len chuťové asistentky.


Sedím v električke, je niečo po pol šiestej večer, v ruke mám otvorenú knižku od Hanky Michopulu, sem - tam mi oči zavadia o pár viet, no jediné na čo viem myslieť je tá obrovská snehová guľa z tvarohu obliata čokoládou. Moja zimná závislosť dosahuje svoj vrchol --- tvaroh a čokoláda sa stali vernými zložkami môjho nákupného košika. A maliny. Tiež horúce. Totiž nasnežilo a Viki má neutíchajúcu potrebu všetko hádzať na oheň a ohrievať a rozpúšťať a papať. Je až perverzné, s akou radosťou asi po miliontýkrát v tomto mesiaci rozpúšťam čokoládu v mištičke a lejem ju na tvarohové kilimandžáro s malinovými cestičkami. Tvaroh nasiakne šťavu z horúcich sladkých malín a čokoláda je len hriešnou bodkou za delikatesou, ktorú konzumujem, keď sa mi nechce doma piecť. Viem, horúce maliny tvoria asi lepší kontrast s chladnou zmrzlinou, ale to by bolo pre moje hrdlo pristudené. Lepšie je pekne všetko teplučké, servírované na poriadnej kôpke osladeného tvarohu.


"Ty kráso! Co to je?" , spýtal sa zvedavo R., keď som mu priniesla ružovú mištičku s pestrofarebnou mňamkou. "Výsada tých, ktorí sú doma, keď sa fotia dezerty na blog", usmiala som sa a neskôr zdola počúvala jeho mlsné hrmotanie lyžičkou. Zaliezla som do postele, oprela o vankúše a práve keď Anita Ekberg tancovala bosá vo Felliniho La Dolce Vita som si položila na jazyk prvú nálož --- lyžičku plnú malín, tvarohovej vlnky a čokolády. Milujem ten pocit prvého sústa --- akoby mi niekto strelil do hlavy pierka --- uvoľnia sa mi korienky vlasov, pokožka zmäkne, ústa ako malá horúca piecka... a Mastroianni sa usmieva.


V iné dni si vystačím len s bledomodrou šálkou plnou čokolády s kakaom a škoricou. Je to akoby som na chvíľu bola doma. Akoby som sedela stočená v deke s plným bruškom babkinej bábovky, fúkala do šálky a smiala sa s otcom na svojich grimasách. Čokoláda je družná, potliapka Vás po pleci, zakryje teplom a osladí zasnežené myšlienky. Doprajte si ju, kedykoľvek budete mať chuť. Obzvlášť teraz, keď snehové vločky tak príjemne chladia a dlane potrebujú objatie...

A teraz ma ospravedlňte, už mi vychladne šálka .-)



PS1: Hernando Cortez, som Vám doživotne zaviazaná!
PS2: U Florentyny je v týchto dňoch mimoriadne sladko! Zaskočte si tam po pár šuchotavých riadkov o čokoláde!

Foto: vikipapa.blogspot.com

Tvarohový hnědáček Lenky P.

O rozšafne tancujúcich farebných knižkách Lenky Požárovej som vedela už dlho, no akosi sa mi nikdy nedostali fyzicky "pod ruky". Zo všetkých mi do oka padla tá sladko naružovelá s malou bielou mištičkou až po vrch naplnenou zamatovým Tvarohom. Vzala som si ju pod pazuchu a u svokrovcov som sa na hodinu stratila v hosťovskej izbe. Knižka je akurátna, menšieho formátu, vhodná na moje permanentné vláčenie hore-dolu po taškách a miestach. Z hrubých knižiek mám strašný rešpekt --- Tvaroh je ľahunký, ako recepty v nej. Lenkin štýl čarovania v kuchyni mi hneď sadol --- je mi sympatický jej hravý odstup, vtip a kreatívne flirtovanie s jednotlivými surovinami. Hneď po prvom letnom prehliadnutí som narazila na svojho favorita --- recepis, ktorý už patrí do môjho osobného receptárika. V tomto upršanom období, keď väčšinu času trávim doma zachumlaná v deke, v ruke s horúcou čokoládou alebo čokoládou v akejkoľvek forme je tento recept ako zamilovaná strela do môjho srdca. Zoznámte sa s mojou najnovšou čokoládovou láskou --- hnědáček tvarohový. V knižke síce figuruje pod názvom "Lískový hnědáček", ale ja som vynechala lieskové oriešky, aby som si mohla zamlsať na čistej chuti 70% čokolády a bieleho tvarohu.



Tvaroh je mojou obľúbenou surovinou už od detstva. Mama ho hojne využívala najmä pri tvorení pomazánok na raňajky, koláčov alebo do tvarohových rezancov, ktoré sa u nás jedia naslano s perkeltom a smotanou. Rada som sa obšmietala okolo kuchynského pultu a kradla prstom z veľkej misy tvaroh zmiešaný s cukrom a žĺtkom. Baví ma jeho pevná, nevtieravá chuť, ktorá je ľahko modifikovateľná a v kombinácii s čokoládou je to priam nebeská dvojka. Hnědáček je nenáročný na čas i prípravu a navyše pri jeho výrobe si užijete nádherných vôní či už pri roztápání horkej čokolády alebo vizuálnych radostí v podobe zamiešavania vyšľahaných bielok do krásnej tmavohnedej čokoládovej hmoty. Čokoládové cesto vôbec nie je suché, naopak jeho jemne kašičková konzistencia ma po prvej ochutnávke prekvapila, až ma premkli pochybnosti, či som ho nechala dostatočne stuhnúť. Lenka však píše, že "střed by měl být mírně nedopečený". Je to prekvapujúco lahodne čokoládová, nesmierne šťavnatá delikatesa. Keď si dáte prvú lyžičku čokoládového cesta, budete mať pocit, akoby vám niekto namlel na jazyk čokoládovú penu a prikryl sladkým zamatovým tvarohom. Je to naprostá nezastaviteľná vášnivá závislosť. Chybou bolo, že počas prípravy sa okolo mňa hemžilo obyvateľstvo celého našeho bytu a spozorneli práve pri úkone č. 6 (kuk na recept nižšie). A to je, vážení, vskutku vizuálna rozkoš --- tvarohové nočky vykrajované lyžičkou sa hebko ponoria do mäkkého čokoládového cesta. Je to na pomilovanie! No potom sme neboli k udržaniu. Zo všetkých strán som počula len: "už by mohol byť, nie?", "ja ho len skontrolujem, dobre?" Priznávam hrdo --- necelú hodinu po príprave sme spolu s milovaným "vylyžičkovali" celý plech. Pomyslenie na tú krásu spokojne ležiacu v chladničke nám nedala pokoj... Nabudúce koláču nechám viac času v chladničke, aby stihol nahodiť svoju pravú pevnú formu a bol fit na transport do našich brušiek...

/Poznámka: Lenkin recept uverejňujem v pôvodnej forme s lieskovými orieškami a českom jazyku./



Lískový hnědáček s puntíkama

* 250 g tvarohu na pečení v kostce
* 150 g hnědého cukru
* 100 g čokolády se 70 % kakaa
* 100 g tuku na pečení
* 100 g mletých lískových oříšků
* 75 ml vody
* 3 vejce

Postup

1. Čokoládu rozpusťte s tukem ve vodní lázni.
2. Smíchejte 75 ml vody se žloutky, rozpuštěnou čokoládou a šlehejte metličkou 3-5 minút (nejlépe v mixéru nebo robotu).
3. Vmíchejte mleté lískové oříšky, cukr a znovu prošlehejte.
4. Ušlehejte bílky do polotuha a všlehejte je do čokoládové směsi.
5. Směs nalijte do čtvercové formy (20 x 20 cm) vyložené pečícím papírem.
6. Lžičkou vykrajujte hrudky tvarohu a ty pokládejte do čokoládové směsi.
7. Pečte při 180 C ( v horkovzdušné troubě při 160 C) asi 20 minut. Střed by měl být mírně nedopečený.
8. Nechte vychladnout a před podáváním chlaďte v lednici aspoň hodinu nebo přes noc, aby se porce dobře krájely.


Foto: zapalena-kucharka.cz / vikipapa.blogspot.com

Začína zima a ja pečiem žemľovku

Začína prituhovať. Príchod zimy som začala intenzívnejšie pociťovať túto sobotu, keď som sa skoro ráno zobudila, vykukla von a na skle sa roztopašne rozťahoval ľahký mrázik. Teším sa na prvý sneh a jem strašne veľa čokolády. Ale o tom inokedy.... Vlastne posledný mesiac likvidujem dve podstatné mlsotinky --- čokoládu a tvaroh. Čokoládu najradšej veľmi horúcu a tvaroh úplne vo všetkých formách a chutiach. Vždy keď vyjdem von a sťahujem si ružovú čiapku na uši potľapkám si trochu zmätene tašku, či sa tam nachádza tá teplá desiatová krabička. Je v podstate jedno, čo v nej je... hlavne, že tam niečo je. Toto ráno si tam spokojne vylihuje a skacká moja prvá žemľovka. Už ste si asi, milí čitatelia, zvykli, že keď ide o jedlo, som vrcholne, až dramaticky sentimentálna. U žemľovky to nebude inak.


Ako som už spomínala vyššie, v mojej chladničke vždy spinká Mr. Tvaroh. Tentoraz som našla aj malinké, zabudnuté jabĺčka, ktoré by už bol potešil nejaký príjemný skok do fešného koláča. Bolo mi ich ľúto. Najprv som myslela na jablkovú polievku, ale chcela som medzi ne za každú cenu dostať ten fatálny tvaroh. Potom ma osvietilo (žeby žiarovka z našej kuchyne?). Ťukla som si na čelo (fakt!), snažne vyhrabala mamin recept a i tak som všetko urobila po svojom. Recepty sú základňou pre moje kuchynské besnenie. Vo finále sa napriek všetkým pravidlám odkloním od pôvodného receptu a niekedy to dopadne opačne ako malo. Tak skončila moja cieľavedome (ne)dotiahnutá cizrnová polievka. Cizrnu som namočila na noc do studenej vodičky, nech si chlapci čľapkajú. Okolo tretej v noci im však došla voda a začali nahlas praskať. Nielenže ma srandovne a škodoradostne pukajúca cizrna vytiahla z postele, ale i po napustení si provokačne pár minút praskala ďalej. Vtedy som odprisahala: "no more cizrna". Z polievky nakoniec vznikla výborná hrášková kaša, ktorú sme baštili s chrumkavým opečeným špekáčikom a čerstvým praskajúcim chlebíkom. A potom prišla na rad zlatá mamina žemľovka...


Menší problém v príprave spočíval v tom, že základom žemľovky sú, samozrejme, hrozienka. Tie sú však mojím úhlavným nepriateľom. Viem, že sú zdravé, chutné a milé, ale ja sa s nimi jednoducho nekamarátim. Občas si ich dám, ale prosím, nedávajte mi ich do žemľovky! Tak rada by som prišla na chuť tým prťavým rubínovým guličkám, ale jednoducho to nejde. Takže žemľovka sa konala bez hrozienok. Priznanie n. 2 --- nikdy predtým som žemľovku nerobila. Samozrejme, zabudla som nakúpiť dostatok žemlí (vlastne som nekúpila žiadne), tak som použila dva staršie rohlíky a dve "housky". Žemľovka tým značne stratila na objeme, ale bola o to chutnejšia. Pečivko sa krásne rozmočilo a lepšie nasiaklo chute a šťavy. Dobre som koliečka ponamáčala v ochutenom mliečku a nakladala rovnomerne do vymazanej tortovej formy (na maslo dávam ešte strúhanku, aby sa mi "veľdiela" nelepili .-). Jabĺčka som postrúhala, zdalo sa mi, že tak viac pustia šťavu. Pustili. V rúre to bublalo jedna radosť. A ten tvaroh! Musela som sa krotiť, aby som tú zázračnú zmesku s prídavkom cukru a vajíčka doslova nevylízala z misky.... Je to tak strašne strašne strašne dobré! Jednotlivé vrstvy som hojne posypala škoricovým cukrom. Najvášnivejší však je ten povrch! Krásne chrumkavé horúce okraje --- opečené s vôňou škorice, nasiaknuté plátkami masla, ktoré som úhľadne naukladala na povrch. Jemne vtieklo do bruška rohlíkov, zmäkčilo ich a prepožičalo im nádhernú zlatú farbu. Dnes ju idem robiť opäť. Viacero slintošov žiada o repete. Už sa teším ako prídem domov z tej zimy, nebudem si cítiť ruky, líca budem mať vyštípané od mrazíka, zhodím notebook, nasadím svoje nórske papuče a zapnem rúru.

A teším sa na prvý sneh... :-)


Mamkina tvarohová žemlovka

* 5 dcl mlieka
* 6 žemlí / rohlíkov
* 4 jablká
* 250 g mäkkého tvarohu
* 3 vajcia
* 100 g masla
* 50 g cukru
* 1 sáčok vanilkového cukru
* škorica
* štipka soli

Postup

1. žemle a olúpané jablká zbavené jadierok nakrájam na plátky alebo postrúham
2. tvaroh pomiešam s cukrom a 1 vajcom
3. zbytok vajíčok rozmiešam v mlieku so štipkou soli a vanilkovým cukrom
4. tortovú formu / misu na pečenie vytriem maslom a strúhankou
5. žemle namáčam v mlieku a kladiem do formy / misy
6. striedam vrstvy namáčaných žemlí, tvarohu a jabĺk
7. vrstvy podľa chuti posypem škoricovým cukrom alebo mletou škoricou
8. poslednú vrstvu ukončím nakrájanými žemľami / rohlíkmi
9. na povrch poukladám plátky masla, posypem ešte škoricovým cukrom a dám piecť cca na 30 min


Foto: vikipapa.com

Sladkosť dnešného dňa

Sedím v kaviarni, kde chodím už roky. Tí istí čašníci, tie isté tmavohnedé okrúhle stolíky. Vnímam všetko a nič --- cinkot mojej lyžičky keď sa dotkne steny šálky, šušťanie víkendovej prílohy novín, polohlasný šramot rozhovoru od vedľajšieho stolu. Večer už budem sedieť v autobuse smer Praha. Vôbec nechcem myslieť na návrat. Ticho pozerám von cez presklenú stenu. Zmráka sa. Cítim, že bude pršať a som rada, že sedím v teplúčku a cigaretovom prítmí. Sŕkam svoju viedenskú kávu. Vždy mi dajú viac šľahačky, ktorá mi potom lenivo steká po šálke. Vždy si pod ňu zoberiem malý obdĺžnikový obrúsok. Čokoládové lupienky navrchu kávy sa jemne prepadajú do penovej hĺbky a ja sa cítim smutná. Čašník donesie minerálku a zatúžim po niečom sladkom. "Máte niečo dobrého?", pýtam sa pohľadom bezradného šteniatka. Čašník len s úsmevom prikývne a onedlho predomňa postaví bielo-zlatavý kúsok torty. "Toto nie je dobré, toto je výborné...", hlesne a ticho sa vytratí.



Mám rada, že tu vždy vedia, čo pred vás majú postaviť. Už sa nič nepýtajú, lebo vedia, čo mám rada. Z taniera na mňa cudne žmurká sladká čiastočka tvarohovej torty s horúcim jahodovým prelivom. Najkrajšie sú ryhy na bočnej strane tvarohu, ktoré zanechal čašníkov nôž. To mi dáva tušiť, že tvaroh bude mäkký ako plyšové zvieratko. Opatrne vyberiem vidličku a oddelím si kúsok. Cesto je tak tenučké a jemné, že ho ani necítite. Čo však cítite je božská a neopakovateľná kombinácia chladného tvarohu a horúcich jahôd. Tvaroh s ľahkým nádychom citrónu je hebký a ľahký. Dezert na rozlúčku. Bola to tak skvostná mlstnota, že som od tej radosti aj zabudla na dnešný nočný návrat do Prahy. Ešte doteraz mám pod jazykom sladunké jadierko z jahody...



Foto: vikipapa.com

Schneebälle alebo snehové guľky v mojej taške

Objavila som ich úplne náhodou. Všetky náhodné stretnutia sú pre mňa osudové. Pamätám sa, že som za sebou mala strašný deň. Konštantne apatická, strapatá a smutná som sa vybrala do supermarketu. Naivná predstava plnohodnotného nákupu sa rozplynula v tom malom čiernom vrecúšku, ktorý okrem roztomilo minimalistického nekrčovitého dizajnu obsahoval fotografiu nejakých bielych snehových guliek. Nápis hlásal: "Schneebälle - fine marzipan in crispy dark chocolate".


Keď som smutná, hľadám pekné veci. Veci, situácie, vône a farby. Stačil jeden pohľad na fotografiu bielych snehových guličiek --- môj jazyk a slinky začali prebudene tancovať do rytmu. Je treba podotknúť, že marcipán v akejkoľvek forme nemám veľmi v obľube. Nevadí mi, ale nevyhľadávam ho. I vianočné medovníčky som si v detstve dávala len výnimočne a zahrýzala do nich s miernymi rozpakmi. Ani neviem z akého pobudu som nakoniec sympatické vrecúško hodila do nákupného košíka. Nešla mi do hlavy práve tá "dark chocolate" --- aká čierna čokoláda, keď sú guľky biele? Bude sa skrývať vo vnútri? Vôbec som si nevedela predstaviť ako bude tá mlsnota vyzerať a chutiť. Viki sa teší na vybaľovanie darčekov... Mám vo zvyku niekedy kupovať výrobky, ktoré majú pekné obaly. Občas ma to ukľudní. Občas veľmi, veľmi príjemne prekvapí.



Sľúbila som si, že vrecúčko nerozbalím kým neprídem domov. Jasnačka! Vrhla som sa naň ešte skôr, než som stihla slušne odzdraviť cholerickú tetu pokladníčku. Najprv som chvíľu postávala s nosíkom strčeným do vrecúška (čuchová degustácia), potom som prstami vylovila jednu krásne symetrickú guličku. A naozaj vyzerala ako zo snehu! Ligotavá, s jemnými kryštálikmi cukru, ktoré sa trblietali pod sliepňajúcim svetlom nočnej mestskej lampy. Pri zahryznutí moje zúbky narazili na tvrdšiu kôrku --- akoby ste prehryzli mierne roztopenú lentilku. Ale čo sa objavilo v jej samom jadre bolo priam chuťové bombardovanie! Príjemne šťavnatá, marcipánová náplň olemovaná chrumkavým pancierikom z čiernej horkej čokoládky sa stala jednou z mojich nevyhnutných jesenných chutí. Kým som prišla v ten večer domov, zjedla som ich všetky. Na druhý deň som si kúpila hneď dve vrecúška... Odvtedy nosím snehové guľe v taške. Moje ústa sú prskavka. Schneebälle môj hasiaci prístroj :-)

Viac mňamiek z marcipánu na http://www.schluckwerder.de/index.html


On: "jééé, co to máš? to jsou dračí vajíčka?" :-)


PS: snehové guľky sú dostať v Bille na BIO poličkách


Foto: vikipapa.com / schluckwerder.de

Lievance na nedeľu

Snívala som o nich celý september. Čím chladnejšie a zimšie bolo, tým viac som dostávala chuť na to ľahko kyslé cesto s nostalgickou chuťou škorice. Čítala, prehľadávala som recepty, ale nevedela som sa k samotnej príprave žiadnymi prostriedkami "dokopať". Priznávam --- bála som sa. Poviete si, holka, veď sú to len obyčajné lievance! Pre mňa sú však neobyčajné. Priam nadpozemské.

"Je to láska z detstva, jedlo, ktoré je poznačené rukami tých najlepších kuchárok."

Moja mama ich nikdy nerobila. Niežeby nechcela, ale jednoducho sme ich akosi nemali zaradené do rodinného jedálneho lístku. Chodila som na ne o jedno poschodie nižšie k tete Irenke, ktorá v tej dobe pre mňa predstavovala blonďatú bohyňu vládnucu celej tej armáde varešiek, plechov na pečenie a obrovskej trúbe. Vždy keď som ju uvidela v tej slnkom preliatej kuchyni ako nakladala do misiek sladké višňové koláče, oškvarkové pagáče a inkriminované lievance, chcela som mať dve mamy... Odchádzala som z tej kuchyne neustále zamazaná, práškový cukor som mala ešte aj vo vlasoch, ale ona piekla tak strašne strašne chutne!


Lievance n.2 som milovala v našej školskej jedálni --- myslím, že to bola jedna z najlepšie variaciach kantýn vôbec. Lievance robili "on-line", t.j. jedna pani vydávala jedlo, zatiaľčo druhá jej hádzala ešte horúce lievance priamo na taniere. Na megasporáku mala postavené dve panvice a kmitala s neuveriteľnou ľahkosťou a sebavedomo prehadzovala na taniere. Ešte sa divíte, že trpím takým strachom z lievancov? Je to láska z detstva, jedlo, ktoré je poznačené rukami tých najlepších kuchárok. Rozhodujúcou poslednou kvapkou boli lievance od Terezky, (ďakujem za inšpiráciu ! :-), ktoré ma vyburcovali k tomu, aby som sa so svojimi "lievancovými démonmi" konečne a definitívne pobila. Snorila som vo všetkých dostupných receptúrach --- lievance s tvarohom, škoricou, zemiakové lievance, lievance s kvasnicami a bez, ovocné --- lievance na všetky spôsoby. Ja som však potrebovala klasický recept. Pomohla mi Sandtnerka, v ktorej som našla presne to, o čom som snívala --- poctivý, jednoduchý recept na lievance s kváskom + s rozpočtom na 5 osôb.


Pri odstavci o kvásku mi trochu stúpol adrenalín --- nikdy som kvások nerobila a zo zdanlivo jednoduchých vecí mi naskakuje najväčšia husia koža. Navyše som zistila, že som si zabudla kúpiť kuchynskú váhu (cca už mesiac pečiem bez nej, je to zábava .-), takže opäť budem musieť merať všetko od oka. Kvások som nakoniec nechala vykynúť, múku a cukor som prisypávala na základe mojej neomylnej intuície (vďaka ktorej som pridala trochu viac cukru než bolo treba), až sa v miske vytvorila celkom úctihodná porcia tekutého cesta.

"Nedokážem opísať ako chutia v skoré nedeľné ráno s horúcou kávou pri čítaní novín. Nedokážem.... "

Keďže ešte nemám ani toto, čarovala som na teflónovej panvici. Môj prvý lievanec bol mega obrovský --- zabral celý povrch panvice, tak z neho bol trhanec :-) Na pečenie som používala maslo, ktoré dodalo cestíčku nezameniteľnú arómu. Kôrky som síce nemala tak chrumkavé a telíčka tak zlatavé, ako som bola zvyknutá u tety Irenky, ale chutili na prvý nášup božsky! Na každý lievancový "mrakodrap" som vyliala vychladený čučoriedkový jogurt a posypala škoricou. Popritom bol každý lievanec potretý z jednej strany malinovým a z druhej strany jahodovým domácim džemom. Nedokážem opísať ako chutia v skoré nedeľné ráno s horúcou kávou a čerstvými novinami. Nedokážem....


Nedeľné lievance

*20 g droždia
*40 g cukru
*700 ml mlieka
*400 g polohrubej múky
*2 vajcia
*soľ
*maslo
*škorica, jogurt, džem na ochutenie

Postup

*z droždia, lyžičky cukru, lyžičky múky a trochy vlažného mlieka pripraviť kvások
*preosiatu múku nasypať do misky, priliať kvások, vajcia, zvyšok vlažného mlieka a zvyšok cukru
*necháme kysnúť cca 25 min na teplom mieste (objem cesta sa zdvojnásobí)
*rozpáľte panvicu a na masle pečte lievance do zlatova



Foto: vikipapa. com