Oskenuj svoj sendvič!

Nepoznám nič osviežujúcejšieho a rýchlejšieho ako je dobrý sendvič. Dobrý sendvič ale znamená, že viete ako správne skombinovať jednotlivé vrstvy, prísady, omáčky, dresingy, syry a zeleninu. Nie je jedno či je horná a dolná vrstva natretá tou istou pomazánkou ako horná. Či stupeň presiaku do pečiva nie je príliš hlboký... či pridať ešte jeden druhy šunky, alebo radšej siahnuť po liste šalátu... Niekomu to môže prísť vrcholne smiešne, ale rada by som sa s vami podelila o moju najnovšiu úchylku - stránku http://scanwiches.com/, kde si obdobní šialenci ako ja v práci namiesto písania mesačného reportu skenujú svoje starostlivo pripravené sendviče. Niekedy je úplne absurné, čo dokážu ľudia medzi dve skromné plátky pečiva natlačiť - najviac ma rozosmieva ten debilný americký zvyk - sendvič s chipsami :-) Možno je to pre niekoho nechutné, ale mňa to baví.... škoda, že doma nemám skener .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

"Môžem ochutnať?" alebo o tom, ako sa nedelím

Povrch polievky sa jemnulinko kníše. Ešte sa otriasa spod zomknutia čašníkových prstov. Voňavá para mi v momente udrie do nosíka a praští ma do srdca. Už som ju jedla snáď stokrát, no i po ten stoprvý sa zamilujem - cestoviny sedia na strieške so zlatavými mastnými očkami, búram ich ťažkou lyžičkou. Tak je to s každým jedlom, ktoré mi zachutí. A keď mi zachutí = je len moje. Naprosto bez výhrad, bez kompromisov. Moje vlastnícke cítenie voči môjmu jedlu je tak silné, až ma to primälo k tomu zamyslieť sa, či to trochu predsa len nepreháňam. V delení vlastnej porcie som skupaňa nehorázna. Až sa hanbím. Ale len trochu....

Vždy to znášam zle. Sedí predomnou a nebadane sa hojdá zo strany na stranu. Oči pribité do MOJEJ šálky s MOJOU zuppa di stracciatelle. Dobre vieme, že táto polievka je MOJA totálne, meganaj, absurdne finálne najobľúbenejšia. Dobre vieme, že on sa za chvíľu opýta, či by mohol trochu ochutnať. Obaja veľmi dobre vieme, že zahráme to istú scénku: ja - výhražne, bojovne stisnutá pästička ľavej ruky pod stolom, v pravej lyžička pripravená na vsunutie prvého horúceho sústa. Vývar vonia po vajíčkach, je hustý, usmieva sa na mňa a netrpezlivo bublá v tanieri. On - bedlivo namierený pohľad na MOJU lyžičku, vdychuje dym z cigarety rýchlejšie ako je zvykom, zľahka i nervózne podupkáva jednou nohou a zároveň sleduje stav mojej jedáckej mysle. To ide, keď sa mi pozeráte priamo do očí pred prvým hltom :-) V týchto momentoch zabudnem žmurkať. Cítim, že za chvíľu to príde. Útrpne premýšľam či sa dá zjesť horúci vývar za minútu. Nechcem sa deliť. Nikto ma nechápe, ale nejde to. Jediný, kto by ma bezpochyby pochopil je Joey zo seriálu "Friends",

ktorý bojoval s obdobným problémom. A skončil v tej istej pasci ako väčšina lakomých jedákov - dostal chuť na tanier niekoho druhého. Stravnícka karma je holt nevyspytateľná...

Okrem ohrozenia zo strany spolusediaceho vo mne pučí mierne hysterický strach, že možno okolo pôjde niekto, komu sa moja papa zapáči tak, že mi akože nenápadko ukradne kúsok mäska. Prostý a večný strach o svoj podiel. Vyvoláva to vo mne vždy hlboké filozofické rozpoloženie. Prečo je to tak, že keď si človek objedná nejaké jedlo (na ktoré vzápätí úplne stratí chuť) neustále túži po tanieri toho druhého? Alebo sa to stáva len mne? Vadí to len mne? Mám z toho vždy hlavu v smútku, nakoľko si myslím, že nie som skúpe dievča. Dokonca si dovolím tvrdiť že som vysoko altrustický tvor. Ale akonáhle sa niekto začne rozjarene hrabať v mojich krásne čerstvých zatočených carbonara, napichovať MOJE chrumkavé kúsky slaninky, namáčať v MOJEJ omáčke - akoby predomnou popotiahli veľmi, veľmi intenzívne červené súkno (som býk, takže hneď reagujem :-). Moje prskanie sa potom navonok javí ako lakomé naliehanie dieťaťa, ktorému berú vedierka na pieskovisku. Najhoršie na tom však je, že sa ale tvrdošijne urážam, keď mi niekto nedá ochutnať zo svojho taniera! A tu sa nachádza bazálny kameň úrazu mojej filozofie - ja ti nedám, ale ty daj mne! Som nevycibrený, nevychovaný, negurmánsky jedák. Správny gurmán si vychutná vlastné jedlo a ochotne ponúkne degustáciu z vlastného taniera ostatným spolustravníkom. Ja ochutnám od každého a potom si bedlivo chránim svoju zónu. Fakt na prizabitie. Doteraz som nevedela, ako sa tohto zlozvyku zbaviť. Na posledných nedeľných raňajkách to došlo dokonca tak ďaleko, že som si modrý tanierik s drahocennou šťavou z olivového oleja a citrónu (zálievka na šťavnaté kúsky rajčiny) položila na stehná, aby ani náhodou nikoho nenapadlo ju vypiť. Náramne sa ale snažím tento vypestovaný zvyk tlmiť a brzdiť ako sa len dá - napríklad mi nevadí, keď mi niekto pije z mojej coca coly. To je už pokrok, nie?

PS: som si plne vedomá, že po prečítaní horeuvedeného sa už nikto nikdy somnou nebude chcieť ísť najesť... ach, jo.. aspoň ostane viac mne :-)))

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jednohubky na stredu

Našla som pár hravých vecí, ktoré by som určite chcela mať vo vlastnej kuchyni (a nielen tam). Rada by som sa podelila aspoň o vizuálny zážitok, tak pár z nich uvádzam. Poteším najmä príslušníčky nežnej strany planéty :-). Najmä tie, ktoré milujú jedlo tak mocne, že by najradšej na prstoch nosili sladké tortičky, jahôdky či nebodaj sushi. Francúzka 29-ročná dizajnérka Géraldine Klein z malej dedinky blízko Provence za pomoci svojho nádherného blogu La boite á couture predáva šperky z mojich detských snov (z ktorých nikdy nevyrastiem!). Géraldine k výrobe a navrhovaniu šperkov priviedla ako inak jej záľuba vo varení. No keď prišlo na pečenie, nikdy sa jej nepodarilo napiecť tortu podľa jej predstáv. Prstienky v podobe minitortičiek sú filtráciou onej túžby "upiecť dokonalú tortu". Treba povedať že jej mlsotinky sú v mojich očiach naprosto dokonalé.... Ozýva a piští vo mne malá princezná a chcela by všetky, úplne všetky!

Foto: http://laboiteacouture.blogspot.com/


Čo urobíte, keď ste internetový predajca leteniek a chcete spromovať svoje lacné lety do talianskych destinácií? Recept: vezmete talianske capuccino a na penu "vysypte" kakaom (to už nemusí byť talianske) na prvý pohľad nezrozumiteľné spojenie názvu mesta a ceny v eurách. Udivení zákazníci zistia o čo vlastne ide až po prvom dúšku na príručnom tanieriku pod šálkou. A výsledok? Kampaň mala taký úspech, že ju firma expedia.de zopakuje i na budúci rok. Ciao a nech žije reklama! .-)



Foto: via


Nebaví Vás už stará forma na bábovku? Americká predajňa kuchynských potrieb The Brooklyn Kitchen pripravila pre všetkých znudilcov formu na pečenie v tvare chobotnice. Zdá sa Vám to úchylné? Ja si osobne neviem predstaviť dvojfarebnú mramorovú bábovku, ktorá by mala chápadlá, ale proti vkusu žiaden dišputát. Minimálne deti by sa do "chobotnicového" koláča zamilovali na prvý pohľad a bez mihnutia oka .-).


Foto: brooklynkitchen.com
Via: davidlebovitz.com


Toľko na dnes z blbostičiek :-)

PS: v Panerii sa dajú kúpiť pri pokladni malé ovocné džemíky (stoja cca do 20 Kč) v malých roztomilých pidi zaváraninových fľaštičkách. Mám už doma dve - višňový a broskyňový. Prosím nepýtajte sa ma, na čo mi budú, ale jesť ich nebudem! Tak príjemne sa vynímajú na poličke s kuchárskymi knihami! .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

Konečne doma alebo hamham fotoreport

Po troch mesiacoch sa mi to po siahodlhom plánovaní podarilo --- konečne som doma! Trávim čas so svojou (čo sa početnosti i temperamentu týka) obrovskou rodinkou, jem, jem, ochutnávam, relaxujem, zbieram farebné listy zo stromov, rozprávam sa, sŕkam silnú dedovu kávu, smejem sa, vypínam telefón, neotváram e-maily, hladkám psov, konáre, ruku môjho otca, rozprávam, rozprávam, jem, štrngám príborom, všetko fotím a nechcem sa vrátiť do Prahy... Chcem ostať v našom starom dome po pradedovi, jesť babkin guláš, naťahovať s ňou cesto na makovo-jablkový závin po celom stole, hádať sa so strýkom nad pohárikom brandy o hudbe a spievať maďarské retro hity. Je tak strašne dobré byť doma!

babkin muffin a jablčný koláč od Evičky s mliečnou kávou

nedeľný obed u babky --- polievka s morčacím mäsom

pečená kačica s "lepkavou" ryžou a červenou kapustou

zemiakové pagáče

výborný cesnakový lángoš so smotanou a strúhaným syrom

mamina ranná praženica ukrytá pod pokrievkou + bonboniéra

Zuzkin nový (a nádherný) krájač na syr

pripravujem papričku do polievky

mamina polička v kuchyni

Komárno at night ...

Krásnu jeseň!

Foto: vikipapa.com

Lady kachna a čínske bistrá

Čínske bistrá sú v mojom živote kapitolou samou o sebe . Vchádzam do nich s konštantne nadržaným výrazom a zreteľne žravým úmyslom --- otváram ústa a pýtam si to, čo si pýtam vždy, dokolečka dokola už pól roka --- „voňavú křehkú kachnu zabaliť, prosím.“ Malý, živý pokladník s roztomilou lámanou češtinou švihom nahodí sumu a automaticky po mne hodí paličky. Nikdy si nevie zapamätať, že si jedlo brávam so sebou... a to mi je sympatické. Sadnem na drevenú stoličku k prázdnemu stolu, otvorím Murakamiho knižku (áno, je to japonec) a robím sa, že čítam. Nečítam --- skúmam, pozorujem a ňuchám. Nesmierne rada sledujem týchto tichých a usilovných ľudí pri práci. Okolie kuchyne a obslužný pult je permanentne čistený a vládne tu zenový poriadok. Všetko je perfektne zadelené, každý kmitá svojím tempom a objednávky sú vybavované prekvapivo rýchlo napriek tomu, že okolo obeda tu býva abnormálny frmol.


Osobne americké fast foody nemusím. Mala som sice obdobie, keď som v KFC vysedávala s železnou pravidelnosťou, ale po istej dobe sa to rapídne otočilo. Pikantné stripsy (moje obvyklé menu) neoblažili môj mslný jazýček už prahistorickú dobu. A vôbec mi to nechýba. Čo sa naopak o čínskom fast foode ani zďaleka povedať nedá.


Napríklad, doteraz trpím paranojou, že do ostrokyslej polievky dávajú nejakú zvláštnu drogu, ktorá ma opakovane a nezastaviteľne núti k jej konzumácii. I keď placho tuším, že s tým má niečo asi dočinenia glutaman sodný... Všade ju robia inak a všade mi chutí (bohužial – začínam pochybovať o svojich vymazlených chuťových pohárikoch). Faktom je, že čínska fastfoodová kuchyňa je pre náš európsky žalúdok trochu ťažká. Po sprataní jednej porcie krehkej kačice sa cítim akoby mi vybetonovali žalúdok. A to predtým ešte spráskam pikantnú polievku a zaklincujem to smaženými banánmi, pre ktoré idem umrieť. Čínsky fast food je bohatý na olej a soľ. Viem, že to nie je žiadna sláva, ale aspoň raz do mesiaca si kačičku doprajem. Tomu jedlu fakt nejde odolať --- šťavnaté kúsky mäska s chrumkavou ligotavou sladkou kôrkou, úhľadne naukladané na voňavú perinku bielej ryže, to všetko podložené chrastivým čínskym šalátom. Ach, ten krásny pohľad, keď si kúsok mäsa naberiem medzi paličky, vnorím do špeciálnej sójovej omáčky a potom položím na jazyk! Aj čínsky múr by sa zbortil od toľkej chuťovej vášne…


Foto: vikipapa.com

Bio pečivo na benzínovej pumpe?

Donedávna pre mňa táto predstava bola naprostou utópiou. Kým som na ceste to Talianska nenarazila na rakúsky rastplatz /čiže akési "miesto na oddych" a natankovanie/. Na benzínových pumpách sa väčšinou predávajú balené obložené bagety a sedviče. To, čo sa však predávalo na tomto mieste bolo niečo absolútne netradičné --- v teplých košíkoch vystlaných jemným bielym papierom si labužnícky hovelo čerstvo upečené, krehunké pečivo. Ale aké pečivo! 100% bio pečivo vážení! Rohlíčky, ciabatty, bagety ležali pekne naukladané do veľkých košíkov zoradených na štyroch policiach. Nebolo tam toho veľa, ani málo --- tak akurát na striedme a rytmické dopĺňanie, ktoré zabezpečovala veselá staršia pani. To bolo samé: "... morgen, morgen". Príjemná atmosféra a ešte podmanivejšia vôňa, ktorá sa šinula priamo z pekárne. Všetko sa pieklo na mieste a vyberalo ešte lákavo horúce a zmäknuté. Cesto sa spokojne nadychovalo v košíkoch a šírilo omamné vône. Bolo to fakt na nevydržanie. Samozrejme, foťák som si zabudla vonku v aute, takže vám viem sprostredkovať obrázky len mnou vyskúšaných pečiviek.



A ten výber! Široká škála od slaných bagiet, bocnníčky, žemle s rôznymi príchuťami až po sladké koláče, slimáky a záviny. Najradšej by som, samozrejme, zobrala úplne všetko, ale priateľ v tomto prípade funguje ako spoľahlivá brzda :-). Systém nákupu bol jednoduchý --- zobrali ste si malý prútený košík vyložený klasickým roztomilým štvorčekovým obrusom a nabrali ste si naň čo vám bruško a hlavne oči zaráčili. Potom ste košík zobrali k podkladni, zaplatili a mohli ste baštiť.



Priateľ zvolil malé bochníčky s mrkvou a čiernymi olivami. Ja som siahla po sladkých pokladoch --- obrovskom lepkavom a ľahunkom croissante a hutnom a mimoriadne ťažkom žltom koláčiku hojne posypaného cukrom.


Pohľad do bruška koláčika s hrozienkami


... a pocukrovaný chrbátik

V jeho útrobách si spokojne hoveli hrozienka, cesto bolo šťavnaté, sýte a hutné. Tipujem --- veľa veľa domácich žĺtok, piškótové cesto a cítila som tam niečo aj z perníkového cesta. Všetko bolo famózne chutné, no najviac nás dostal olivový bochníček. Chránili sme si ho celú cestu --- ukusovali po maličkých hryzoch a preklínali sa, že sme toho nevzali viac. Čierne olivy boli vsadené do cesta v celku, takže keď ste sa do bochníčka zahryzli chuť olivy lahodne splynula s čerstvým cestom --- niečo ako jesť olivy s upečeným chrumkavým chlebom. Lahoda lahodná!

Predstavte si, že by ste zastavili niekde na benzíne a dali si čerstvo napečenú olivovú bio bagetku s teplým latté... Viete o takom mieste? Ak áno, dajte mi vedieť, mile rada tam zavítam na mňamačku. :-)




Danke danke šón! :-)

Foto: vikipapa.com

Nedojedené v Pizzerii Via Appia

Minulú sobotu sme sa odhodlali na víkendový „shopping“. Samozrejme, vstávala som dosť neskoro, takže v sme si v rámci úspory času ani nedávali raňajky. Odchádzam z domu napolovicu funkčná. O hodinu už kňučím hladom, kupujem si na udobrenie Chuťopis a poslušne klopýtam po obchodoch. Okolo poobedia sme sa konečne rozhodli, že bolo dosť nákupného martýria a sadneme si na jedlo. Mali sme na výber medzi KFC, McDonaldom a čínskym bistrom --- tam som chcela ja, lebo u nich mám istotu, že dostanem to čo vidím na obrázkoch. Môj italofilný spoločník však samozrejme zvolil pizzeriu „Via Appia“. A bol neoblomný.



Otvorený, do červena ladený interiér s pozlátenými sošnými hlavami ma vyľaká. Kombinácia krikľavo čevenej a zlatej na mňa pôsobí lacne, ale musím zohľadniť aj to, že ide o pizzeriu v nákupnom centre. Reštaurácia je poloprázdna. Sadáme si do nefajčiarskej miestnosti. Keďže obratne vycapím cigarety na stôl, ihneď nabehne čašník a upozorní nás, že toto je veru nefajčiarska zóna. Oznámim mu, že fajčiť nebudeme a pre istotu krabičku hádžem späť do útrob mojej tašky. Barman nám (už) spokojne a úslužne rozdá jedálne lístky a zmizne za roh. Zahniezdim sa a porozhliadnem. Červené steny okolo mňa nebezpečne pulzujú. Červená a oranžová vraj povzbudzuje apetít. U mňa to akurát vzbudzuje ešte väčšie pochybnosti o tom, či tu svoj apetít dokážem ukojiť.



U predného baru postáva mladý chalan a nahadzuje laxným tempom kolieska pizze do pece. Otváram menu a hneď hľadím na polievky. V ponuke na mňa mrká Zuppa stracciatella, čo by mal byť silný kurací vývar so zeleninou, cestovinami a parmezánom. Namiesto toho mi na stole pristane miska s akýmsi bielo-žltým neidentifikovateľným maglajzom, ľahko postrašená petržlenovou vňaťou. Môj spoločník len zamrmle niečo v zmysle: „Gratulujem a veľa šťastia“. Polievka totiž nevyzerá nejak zvlášť lákavo. Krčím rozmaznane nos, cítim tú charaktericky ostrú vôňu bujónu. Hm, pod tou nechutnou bieložltou perinkou ma asi nič dobré resp. lepšie nečaká.



S trasúcou rukou načriem do kompaktne uzlovitej „striešky“ a lyžička klopne naprázdno o dno. U nás sa ničím nevystiela, slečinka, prosím, ale do menu napíšeme KURACÍ VÝVAR. Podáva sa však BUJÓN! Toto "polievkové gesto“ voči zákazníkom je fakt nefér, je to čistý a drzý podvrh. Najabsurdnejšie na celej veci je, že kuchár sa podľa ochutnaného a videného ani nesnaží dodržiavať položky vypísané v samotnom jedálnom lístku. Je vôbec niečo také možné? Ach, ja das ist katastrooofe, líbling... Chvíľu s tým bojujem – i vizuálne, ale potom to vzdám. Chutí to ako bujón s vodou a vajíčkom (pretože to je bujón s vajíčkom).



Odložím polievku na bok stola nedojedenú, smutnú, ľahko rozmáganú. Prichádza čašník, skúmavo na mňa chvíľu hladí: „Můžu Vám vzít tu polévku?“. Snažím sa tváriť dôležito ako hasičské razítko a som rezolútne rozhodnutá dať si zavolať pána kuchára. Som však posera, no nedá mi to a dotazujem sa na zloženie polievky. „Noooo, vajíčko, parmazán a petrželka, slečno“. Znalecky a debilne prikývnem, ale neusmievam sa. Škoda, že sa neopýtal: „Chutnala Vám?“ Uľahčil by mi situáciu. Rezolútne by som kývla doľava, doprava a možno by ma prešla neutíchajúca túžba zlynčovať kuchára.



Od objednaného druhého chodu --- rizota nečakám už vôbec nič.... Môj spoločník si dáva Spaghetti Carbonara a vehementne sa ma snaží presvedčiť, že na "carbonara sa nedá nič pokaziť". Dá --- dostane nedovarené špagety plávajúce v bielej omáčke so šunkou robenou asi „do stratena“. Kde zmizla slanina? Žeby na WC? Asi nie. Netrafila by tam --- toaliety tu totiž nie sú označené. Takže tie jedny osamotené holé dvere za stenou nevedú do kuchyne --- kľudne vojdite, ale potom šup do rady! Záchod je len jeden a stoja sa neho rady ako na mandarinky za socíka.





Môj spolustravník sa ešte odhodlá na posledný grif --- objedná dve espressá. Vyfasujeme klasické „lungo“ s divnou pachuťou --- chlapci čistil už dnes niekto kávovar? Vodnatá, asi dvakrát preliata káva sa nedá vypiť ani s dvoma mliečkami.



Účet som stratila, takže neviem poinformovať o cenách. Pri mojom megahypervíkendovom upratovaní som ho pravdepodobne niekde svedomite vyšmarila. Hlavne, že predtým som ho asi trikrát strčila do peňaženky, znovu vybrala, zastrčila do niektorého z mojich desiatich notesov (ani jeden nepoužívam) a odvtedy ho nemám. Asi to tak malo byť. Tú „polievku“ im ale neodpustím, kým môj mlsný jazyk bude žiť! Ale couvert bol dobrý...




Foto: vikipapa.com