pondelok, 16. februára 2009

"Môžem ochutnať?" alebo o tom, ako sa nedelím


Povrch polievky sa jemnulinko kníše. Ešte sa otriasa spod zomknutia čašníkových prstov. Voňavá para mi v momente udrie do nosíka a praští ma do srdca. Už som ju jedla snáď stokrát, no i po ten stoprvý sa zamilujem - cestoviny sedia na strieške so zlatavými mastnými očkami, búram ich ťažkou lyžičkou. Tak je to s každým jedlom, ktoré mi zachutí. A keď mi zachutí = je len moje. Naprosto bez výhrad, bez kompromisov. Moje vlastnícke cítenie voči môjmu jedlu je tak silné, až ma to primälo k tomu zamyslieť sa, či to trochu predsa len nepreháňam. V delení vlastnej porcie som skupaňa nehorázna. Až sa hanbím. Ale len trochu....

Vždy to znášam zle. Sedí predomnou a nebadane sa hojdá zo strany na stranu. Oči pribité do MOJEJ šálky s MOJOU zuppa di stracciatelle. Dobre vieme, že táto polievka je MOJA totálne, meganaj, absurdne finálne najobľúbenejšia. Dobre vieme, že on sa za chvíľu opýta, či by mohol trochu ochutnať. Obaja veľmi dobre vieme, že zahráme to istú scénku: ja - výhražne, bojovne stisnutá pästička ľavej ruky pod stolom, v pravej lyžička pripravená na vsunutie prvého horúceho sústa. Vývar vonia po vajíčkach, je hustý, usmieva sa na mňa a netrpezlivo bublá v tanieri. On - bedlivo namierený pohľad na MOJU lyžičku, vdychuje dym z cigarety rýchlejšie ako je zvykom, zľahka i nervózne podupkáva jednou nohou a zároveň sleduje stav mojej jedáckej mysle. To ide, keď sa mi pozeráte priamo do očí pred prvým hltom :-) V týchto momentoch zabudnem žmurkať. Cítim, že za chvíľu to príde. Útrpne premýšľam či sa dá zjesť horúci vývar za minútu. Nechcem sa deliť. Nikto ma nechápe, ale nejde to. Jediný, kto by ma bezpochyby pochopil je Joey zo seriálu "Friends",
ktorý bojoval s obdobným problémom. A skončil v tej istej pasci ako väčšina lakomých jedákov - dostal chuť na tanier niekoho druhého. Stravnícka karma je holt nevyspytateľná...

Okrem ohrozenia zo strany spolusediaceho vo mne pučí mierne hysterický strach, že možno okolo pôjde niekto, komu sa moja papa zapáči tak, že mi akože nenápadko ukradne kúsok mäska. Prostý a večný strach o svoj podiel. Vyvoláva to vo mne vždy hlboké filozofické rozpoloženie. Prečo je to tak, že keď si človek objedná nejaké jedlo (na ktoré vzápätí úplne stratí chuť) neustále túži po tanieri toho druhého? Alebo sa to stáva len mne? Vadí to len mne? Mám z toho vždy hlavu v smútku, nakoľko si myslím, že nie som skúpe dievča. Dokonca si dovolím tvrdiť že som vysoko altrustický tvor. Ale akonáhle sa niekto začne rozjarene hrabať v mojich krásne čerstvých zatočených carbonara, napichovať MOJE chrumkavé kúsky slaninky, namáčať v MOJEJ omáčke - akoby predomnou popotiahli veľmi, veľmi intenzívne červené súkno (som býk, takže hneď reagujem :-). Moje prskanie sa potom navonok javí ako lakomé naliehanie dieťaťa, ktorému berú vedierka na pieskovisku. Najhoršie na tom však je, že sa ale tvrdošijne urážam, keď mi niekto nedá ochutnať zo svojho taniera! A tu sa nachádza bazálny kameň úrazu mojej filozofie - ja ti nedám, ale ty daj mne! Som nevycibrený, nevychovaný, negurmánsky jedák. Správny gurmán si vychutná vlastné jedlo a ochotne ponúkne degustáciu z vlastného taniera ostatným spolustravníkom. Ja ochutnám od každého a potom si bedlivo chránim svoju zónu. Fakt na prizabitie. Doteraz som nevedela, ako sa tohto zlozvyku zbaviť. Na posledných nedeľných raňajkách to došlo dokonca tak ďaleko, že som si modrý tanierik s drahocennou šťavou z olivového oleja a citrónu (zálievka na šťavnaté kúsky rajčiny) položila na stehná, aby ani náhodou nikoho nenapadlo ju vypiť. Náramne sa ale snažím tento vypestovaný zvyk tlmiť a brzdiť ako sa len dá - napríklad mi nevadí, keď mi niekto pije z mojej coca coly. To je už pokrok, nie?

PS: som si plne vedomá, že po prečítaní horeuvedeného sa už nikto nikdy somnou nebude chcieť ísť najesť... ach, jo.. aspoň ostane viac mne :-)))


Foto: vikipapa.blogspot.com

5 komentárov:

schnytlik povedal(a)...

Ráda ochutnávám z cizích talířů a občas nechám ochutnat ze svého. O jednu věc se ale nedělím. O chleba či jiné pečivo. Na to mi prostě NIKDO NESMÍ SÁHNOUT :)

PS fotky jsou z kavarny Pavilon?

viktória sárkozi povedal(a)...

SCHNYTLIK: :-) každý máme svoje :-) s pečivom je to vôbec najhoršie - najmä tie situácie, keď môj spolustravník dojedá ale už nemá pečivo. Siahne na moje s otázkou: "zoberiem si z Tvojho, dobre? len malý kúsok, nechcem načať zbytočne nový kus"... vtedy mám chuť utiecť aj so svojím pečivom :-)))

Fotky sú z božského minuloročného letného brunchu v Cafe Savoy. Výborný článok tu: http://gurmetklub.cz/recenze-cafe-savoy-aneb-snidane-jako-s-milenkou.html

modrarybka povedal(a)...

uplne ti rozumiem :-)
moj priatel sa ani nepyta a vzdy mi ukradne hranolku alebo nejaky drobny kusok
uz si na to pomaly zvykam :-)

viktória sárkozi povedal(a)...

MODRA RYBKA: boyfriend a rodina sú vyvolení jedinci, ktorí majú "kradnutie" z môjho taniera tiež dovolené. i keď niekedy so zaťatými pästičkami :-)))

Anonymný povedal(a)...

zasto ne:)