piatok 15. augusta 2008

Nedojedené v Pizzerii Via Appia

Minulú sobotu sme sa odhodlali na víkendový „shopping“. Samozrejme, vstávala som dosť neskoro, takže v sme si v rámci úspory času ani nedávali raňajky. Odchádzam z domu napolovicu funkčná. O hodinu už kňučím hladom, kupujem si na udobrenie Chuťopis a poslušne klopýtam po obchodoch. Okolo poobedia sme sa konečne rozhodli, že bolo dosť nákupného martýria a sadneme si na jedlo. Mali sme na výber medzi KFC, McDonaldom a čínskym bistrom --- tam som chcela ja, lebo u nich mám istotu, že dostanem to čo vidím na obrázkoch. Môj italofilný spoločník však samozrejme zvolil pizzeriu „Via Appia“. A bol neoblomný.



Otvorený, do červena ladený interiér s pozlátenými sošnými hlavami ma vyľaká. Kombinácia krikľavo čevenej a zlatej na mňa pôsobí lacne, ale musím zohľadniť aj to, že ide o pizzeriu v nákupnom centre. Reštaurácia je poloprázdna. Sadáme si do nefajčiarskej miestnosti. Keďže obratne vycapím cigarety na stôl, ihneď nabehne čašník a upozorní nás, že toto je veru nefajčiarska zóna. Oznámim mu, že fajčiť nebudeme a pre istotu krabičku hádžem späť do útrob mojej tašky. Barman nám (už) spokojne a úslužne rozdá jedálne lístky a zmizne za roh. Zahniezdim sa a porozhliadnem. Červené steny okolo mňa nebezpečne pulzujú. Červená a oranžová vraj povzbudzuje apetít. U mňa to akurát vzbudzuje ešte väčšie pochybnosti o tom, či tu svoj apetít dokážem ukojiť.



U predného baru postáva mladý chalan a nahadzuje laxným tempom kolieska pizze do pece. Otváram menu a hneď hľadím na polievky. V ponuke na mňa mrká Zuppa stracciatella, čo by mal byť silný kurací vývar so zeleninou, cestovinami a parmezánom. Namiesto toho mi na stole pristane miska s akýmsi bielo-žltým neidentifikovateľným maglajzom, ľahko postrašená petržlenovou vňaťou. Môj spoločník len zamrmle niečo v zmysle: „Gratulujem a veľa šťastia“. Polievka totiž nevyzerá nejak zvlášť lákavo. Krčím rozmaznane nos, cítim tú charaktericky ostrú vôňu bujónu. Hm, pod tou nechutnou bieložltou perinkou ma asi nič dobré resp. lepšie nečaká.



S trasúcou rukou načriem do kompaktne uzlovitej „striešky“ a lyžička klopne naprázdno o dno. U nás sa ničím nevystiela, slečinka, prosím, ale do menu napíšeme KURACÍ VÝVAR. Podáva sa však BUJÓN! Toto "polievkové gesto“ voči zákazníkom je fakt nefér, je to čistý a drzý podvrh. Najabsurdnejšie na celej veci je, že kuchár sa podľa ochutnaného a videného ani nesnaží dodržiavať položky vypísané v samotnom jedálnom lístku. Je vôbec niečo také možné? Ach, ja das ist katastrooofe, líbling... Chvíľu s tým bojujem – i vizuálne, ale potom to vzdám. Chutí to ako bujón s vodou a vajíčkom (pretože to je bujón s vajíčkom).



Odložím polievku na bok stola nedojedenú, smutnú, ľahko rozmáganú. Prichádza čašník, skúmavo na mňa chvíľu hladí: „Můžu Vám vzít tu polévku?“. Snažím sa tváriť dôležito ako hasičské razítko a som rezolútne rozhodnutá dať si zavolať pána kuchára. Som však posera, no nedá mi to a dotazujem sa na zloženie polievky. „Noooo, vajíčko, parmazán a petrželka, slečno“. Znalecky a debilne prikývnem, ale neusmievam sa. Škoda, že sa neopýtal: „Chutnala Vám?“ Uľahčil by mi situáciu. Rezolútne by som kývla doľava, doprava a možno by ma prešla neutíchajúca túžba zlynčovať kuchára.



Od objednaného druhého chodu --- rizota nečakám už vôbec nič.... Môj spoločník si dáva Spaghetti Carbonara a vehementne sa ma snaží presvedčiť, že na "carbonara sa nedá nič pokaziť". Dá --- dostane nedovarené špagety plávajúce v bielej omáčke so šunkou robenou asi „do stratena“. Kde zmizla slanina? Žeby na WC? Asi nie. Netrafila by tam --- toaliety tu totiž nie sú označené. Takže tie jedny osamotené holé dvere za stenou nevedú do kuchyne --- kľudne vojdite, ale potom šup do rady! Záchod je len jeden a stoja sa neho rady ako na mandarinky za socíka.





Môj spolustravník sa ešte odhodlá na posledný grif --- objedná dve espressá. Vyfasujeme klasické „lungo“ s divnou pachuťou --- chlapci čistil už dnes niekto kávovar? Vodnatá, asi dvakrát preliata káva sa nedá vypiť ani s dvoma mliečkami.



Účet som stratila, takže neviem poinformovať o cenách. Pri mojom megahypervíkendovom upratovaní som ho pravdepodobne niekde svedomite vyšmarila. Hlavne, že predtým som ho asi trikrát strčila do peňaženky, znovu vybrala, zastrčila do niektorého z mojich desiatich notesov (ani jeden nepoužívam) a odvtedy ho nemám. Asi to tak malo byť. Tú „polievku“ im ale neodpustím, kým môj mlsný jazyk bude žiť! Ale couvert bol dobrý...




Foto: vikipapa.com

5 komentárov:

schnytlik povedal(a)...

Viki, a ktere nakupni centrum to bylo? Novy Smichov?

Viktória Sárközi povedal(a)...

Schnytliku,
bylo to na Černým mostu v nákupním centru. A nikdy tam už nechci jít znova. Ta aférka s "polévkou" byla hodně trapas --- měla jsem vzít odvahu a přeci jenom si zavolat toho kuchaře...

schnytlik povedal(a)...

Na Cernak jsem kdysi zabloudila kvuli zooshopu, ale nejedla jsem tam, mne ty rychlovyvarovny v nakupnich centrech moc nikdy moc nelakaly a zjevne jsem o nic neprisla :) btw priste se neboj a nech si ho zavolat, o par svych zazitku se brzy taky podelim, byt u nekterych mam jakysi blok...

Michala povedal(a)...

Hehe tak ono to rizoto taky nevypadá moc italsky.
Chystáme s kolegyní výpravu za dobrým pražským rizotem (risottem), ale nevím, jestli nebude levnější ukecat mámu nebo skočit rovnou do Aromi.
Mně nedávno číšník v Pizzeria Venezia (Vinohrady) ujistil, že jejich risotto je fakt z arboria a pak mi přinesl rizoto z Divoké rýže od Vitany:D

Viktória Sárközi povedal(a)...

Schnytlik: ja sa fast foodom v nákupných centrách tiež vyhýbam ako čert krížu (i keď mám dve na Smíchove na ktoré nedám dopustiť)--- toto bola z núdze cnosť, bohužiaľ. Teším sa na Tvoje zážitky :-)

Michala: hm, o tom rizote som radšej už ani nepísala -- ryža dlhozrnná, hnedá, arborio nevidela ani z rýchlika, zelenina (rozumej mrkva + hrášok) kompletka mrazená a stráááášne veľa petržlenovej vňate. Nekompaktné, bez chuti, proste najviac apatické rizoto :-) Daj potom vedieť ako dopadla výprava :-) som zvedavá kde sa tu dá dať pravé nefalšované rizoto