pondelok 14. júla 2008

Stolovanie --- snobská bizarnosť gurmánov?

"Dones prosím Ťa tie žlté servítky..." otočím sa na svojho spolubývajúceho. Pozrie na mňa pohľadom zbitého zvieratka a protestne gúľa buľvami. "A na čo? Aj tak to hneď zjem... Nechápem, načo to je potreba činčať..." A to je práve to, čo ma štve --- stolovanie je moja obsesia. Keby som mala konečne vlastný byt a svoj obrovský drevený jedálenský stôl, vyzeralo by to všetko ešte "načančanejšie"...

Pravdou však je, že som si nikdy predtým na stolovanie nepotrpela. Priviedla ma k tomu istá osôbka, ktorá značne ovplyvnila i moje ďalšie gastronomické smerovanie (Ľ. ďakujem.-). Obyčajné špagety sa odrazu premenili na jedlo so vším všudy. Šalát sa servíroval v šalátovej mise, jedli sme zásadne spolu, pod príborom nikdy nechýbali servítky, na stole šparátka, kečup sa vyberal lyžičkou z mištičky, voda sa nalievala z karafy / konvice (žiadne PET fľaše!) a spoločný jednoduchý obed dostal absolútne iný rozmer. Čas akoby na chvílu zamrzol a samotný akt jedenia bol povýšený na niečo zmysluplnejšie ako bezduché ládovanie vnútorností kalorickou "vatou".

Doba je hyperaktívna. Jedlo je hyperaktívne, instantné a nezdravé. Ruka v ruke s tým kráča naša temer nulová úroveň kultúry stravovania. Tento fakt ma napadne vždy, keď z nejakého neznámeho poblúznenia zablúdim do McDonaldsu a vidím pred sebou na červenej tácke ten doslovný ODPAD pozostávajúci z krabičiek, mastných papierov, téglikov a ostatného sajrajtu. Vtedy mám vždy chuť sa preventívne prefackať a zaprisahávam sa, že do fast foodu už v živote nevkročím.

Je však stolovanie tak obtiažne? Myslím, že pravý problém spočíva v tom, že sme leniví urobiť si z každého jedla malý sviatok. Ako dieťa si doteraz pamätám spoločné raňajky. Mama nám ich vždy pripravila pred školou a povinne sme si ich s bratom museli odsedieť a odjesť. Mama si s nami niekedy vypila svoju rutinnú rannú kávičku, inokedy zmätene pobehovala po byte a rozdúchavala ranný chaos. Čaro tohto každodenného rituálu spočívalo v tom, že sme sa jednak naučili poriadne raňajkovať (snáď nepoznám mladého človeka, ktorý dnes normálne raňajkuje), jednak sme si navykli jesť s NIEKÝM.
Pravý problém spočíva v tom, že sme leniví urobiť si z každého jedla malý sviatok.



Prinášam pár rád, pre tých neurvalcov, ktorí by chcelo samotné jedlo poctiť aj niečím iným ako svitom televíznej obrazovky:

* pri stole by mal každý hosť mať priestor min. 75 cm (nebehajte s pravítkom stačí otestovať miesto položením lakťov na stôl)
* na stole by mal mať každý tzv. "klubový tanier", ktorý ostáva po celú dobu na stole
* nezabudnite na látkový obrúsok do lona a papierový na utieranie pusiniek (po dojedení zložiť na polovicu a položiť na prázdny tanier)
* na stôl nedávame viac ako dve taniere naraz
* ak podávate polievku v malých šálkach, je potrebná podšálka s obrúskom (pozor, bez klubového taniera!)
* miska so šalátom naľavo, miska s kompótom napravo (nezabudnúť na misku na kôstky)
* príbory kladieme podľa postupnosti konzumácie jednotlivých chodov
* dezertné príbory ukladáme nad tanier (múčniková vidlička, dezertný nôž a vidlička, kávová lyička)
* tanier nakláňame vždy od seba, nie k sebe
* zemiaky predeľujeme vidličkou, nie nožom!
* kôstky z ovocia najprv ukladáme do rúk, potom na tanierik
* jablko, hruška, broskyňa --- pls use the knife
* šťavu z kompótu nepijeme! (ja viem, robím to aj ja... ale až ma nikto nevidí...)
* kabelka sa kladie do lona, alebo zavesí o stoličku, nikdy nie na stôl!
* hostiteľka prichádza na svoje miesto posledná, ale začína papať ako prvá
* káva sa prikladá k ústam aj s podšálkou
* nožík do papuľky nepatrí! ani sa neoblizuje! (v ušiach mi hrmí mamin hlas)
* nikdy nezačneme papať kým nie je každý u stolu "ready to drive"
* správne by sa malo ťukať len so sektom, vínom a vždy sa kukáme do očú!
* pri jedení sa nedotýkame stola lakťom ani zápästím
* chleba nikdy priamo neukusujeme, ale lámeme
* pred hostiteľkou by sme nikdy nemali jedlo ovoniavať, fúkať, alebo na ňom prevádzať iné chirurgické gastroperácie :-)

Jedenie ako proces je pre mňa fetišom. Pohľad na krásne naservírovaný pokrm doplnený zodpovedajúcimi "externým" vybavením vo mne spúšťa smršť orgazmických endorfínov. Keď si sadnem čo i len k obyčajnej káve, chcem k nej mať teplučné napenené mlieko v porcelánovej konvičke, úzky servítok pod šálku a pekný jednotný servis. Najradšej by som to praktikovala i doma, ale to by som bola už za neskutočného gurmánskeho preafektovaného snoba. Ach, my milovníci jedla to máme ťažké... podajte mi, prosím, jedno latté v tom krásnom vysokom pohári....

Foto: web

2 komentáre:

elisabeth povedal(a)...
Tento komentár bol odstránený autorom.
Elisabeth povedal(a)...

otazka na telo :) ako spravne sa je polievka v bochniku? Aký pribor k tomu potrebujeme? Mozeme zjesť aj bochník, alebo iba polievku?