R.rolka

Mám rada, keď mi niekto uvarí. Nemusí to byť špeciálne len pre mňa. Stačí, že to je AJ pre mňa. Kymácam sa električkou domov, počúvam toto, vonku pľušť, oči sa mi pravidelne zatvárajú, sledujem ako predomnou mihajú ulice, malé príbehy uponáhľaného štvrtkové večera. O pól siedmej je ešte stále čiernočierna tma, keď v tom zrazu zazvoní telefón a R. sa ma pýta na to, či prídem domov: "No, víš, protože já budu dělat k večeři takový ty masový rolky se zeleninou a tak..." Premkne ma nesmierne radostný opar: "A máš nejaký konkrétny recept? Alebo improvisation?" , pýtam sa natešene. Toto milujem - ten pocit, kedy viem, že kuchyňa začne opäť zurčať, trúba začne chŕliť svoje teplo a bytom sa bude niesť vôňa pripravovanej večere. Nestáva sa to každý deň, preto si ten prvotný moment nadšenia rada vychutnám. A vždy pri príprave pomôžem, pretože variť s niekým je zábavné. Zdá sa mi to zábavnejšie ako najväčšia zábava pod slnkom :-) Priznám sa, nie vždy to tak bolo - kým som nespoznala svojho milého, bola som kráľovnou svojej kuchyne - nikto mi nesmel radiť čo a ako. Proste "chytrá jak rádio". Toto pominulo a najradšej mám spoločné varenia. Keď sa vzájomne obkračujeme, požičiavame si nože, vyťahujeme misky, hľadáme čierne korenie tak, že tomu druhému práve zavadziame pri rozbíjaní vajíčok. Všetko to ľudské hmýrenie pre mňa dostalo neobyčajné čaro. Spoločné varenie krásne spája. Nie som rada v kuchyni sama. Obľubujem, keď sa okolo neustále niekto poneviera, skúma, šuští, siaha mi do krémov, vypytuje sa, znervózňuje, hladí, smeje alebo podotkne, že s tou štipľavou paprikou som to opäť zase trošku prehnala... Raz by som chcela mať otvorenú kuchyňu - vidieť všetky tváre, ktoré chcem vidieť, diskutovať popri miešaní krému alebo sa pohádať na správnom zložení omáčky na mäso.

Prichádzam domov, zhodím kabát a hneď sa valím do kuchyne. R. robí jedlá zásadne mäsité a tak, aby ich príprava zabrala čo najmenej času a mohli sme ich baštiť čo najskôr :-). Je študent a dovalí sa domov vyhladovelý tak, že by najradšej zošrotoval celý svet. Som rada, že namiesto toho, aby nabehol do najbližšieho McDonald-u si radšej nakúpi suroviny a navarí si niečo sám. Vyťahuje naklepané, nasolené kuracie prsíčka, ktoré ľahko sype kmínom. Ja rozbaľujem moravskú údenú šunku, ktorú potom R. prekladá plátkami jemného syra. Vytvára malé rolky, odrezáva zo špajdlí kratšie paličky na prepichovanie, rozprávame si zážitky z celého týždňa, debatíme o tom ako prichystáme prílohu a tešíme sa na konečný výsledok. Do alobalu nakladáme rozpolený zemiak /so šúpaním sa R. nikdy neobťažuje :-) / , baby karotku, hlavičky brokolice - a moje absolútne najobľúbenejšie tepelne upravené ovocie - jablká. Do predhriatej rúry vložíme najprv plech s balíčkami, ktoré obsahujú prílohu a hneď pod ne v zapekacej miske spokojne hoviace si rolky. Na povrch neskôr ešte pridám slaninku, aby dotiahla výsledný efekt a prevoňala celé mäso. Po cca 30 minútach je syr krásne roztečený, šunka nevinne krehká a slaninka dosahuje svojou chrumkavosťou chuťové nebo. Potom sedíme, štrgáme príbormi, dovalí sa T. a zvedavo obzerá kuchynský pult zaprataný plechom, miskami a doskami na krájanie. "Čo ste robili dobrého?", pýta sa popritom ako vyberá žltý tanier zo skrine. "Ja nič, to R.", vravím a popritom pozorujem ako sa R. hrdo nadýchne. Toto každému náramne svedčí - hrdosť na svoje vlastnoručne urobené jedlo. Aj keď je sebaviac jednoduché, vždy poteší. Pretože je domáce.... pretože je pre nás...

Foto: vikipapa.blogspot.com