Čínske bistrá sú v mojom živote kapitolou samou o sebe . Vchádzam do nich s konštantne nadržaným výrazom a zreteľne žravým úmyslom --- otváram ústa a pýtam si to, čo si pýtam vždy, dokolečka dokola už pól roka --- „voňavú křehkú kachnu zabaliť, prosím.“ Malý, živý pokladník s roztomilou lámanou češtinou švihom nahodí sumu a automaticky po mne hodí paličky. Nikdy si nevie zapamätať, že si jedlo brávam so sebou... a to mi je sympatické. Sadnem na drevenú stoličku k prázdnemu stolu, otvorím Murakamiho knižku (áno, je to japonec) a robím sa, že čítam. Nečítam --- skúmam, pozorujem a ňuchám. Nesmierne rada sledujem týchto tichých a usilovných ľudí pri práci. Okolie kuchyne a obslužný pult je permanentne čistený a vládne tu zenový poriadok. Všetko je perfektne zadelené, každý kmitá svojím tempom a objednávky sú vybavované prekvapivo rýchlo napriek tomu, že okolo obeda tu býva abnormálny frmol.
Osobne americké fast foody nemusím. Mala som sice obdobie, keď som v KFC vysedávala s železnou pravidelnosťou, ale po istej dobe sa to rapídne otočilo. Pikantné stripsy (moje obvyklé menu) neoblažili môj mslný jazýček už prahistorickú dobu. A vôbec mi to nechýba. Čo sa naopak o čínskom fast foode ani zďaleka povedať nedá.
Napríklad, doteraz trpím paranojou, že do ostrokyslej polievky dávajú nejakú zvláštnu drogu, ktorá ma opakovane a nezastaviteľne núti k jej konzumácii. I keď placho tuším, že s tým má niečo asi dočinenia glutaman sodný... Všade ju robia inak a všade mi chutí (bohužial – začínam pochybovať o svojich vymazlených chuťových pohárikoch). Faktom je, že čínska fastfoodová kuchyňa je pre náš európsky žalúdok trochu ťažká. Po sprataní jednej porcie krehkej kačice sa cítim akoby mi vybetonovali žalúdok. A to predtým ešte spráskam pikantnú polievku a zaklincujem to smaženými banánmi, pre ktoré idem umrieť. Čínsky fast food je bohatý na olej a soľ. Viem, že to nie je žiadna sláva, ale aspoň raz do mesiaca si kačičku doprajem. Tomu jedlu fakt nejde odolať --- šťavnaté kúsky mäska s chrumkavou ligotavou sladkou kôrkou, úhľadne naukladané na voňavú perinku bielej ryže, to všetko podložené chrastivým čínskym šalátom. Ach, ten krásny pohľad, keď si kúsok mäsa naberiem medzi paličky, vnorím do špeciálnej sójovej omáčky a potom položím na jazyk! Aj čínsky múr by sa zbortil od toľkej chuťovej vášne…
Foto: vikipapa.com
4 komentáre:
Krásné poetické vyznání! Také jsem si tyto pokrmy oblíbil, vždy však zkouším něco jiného.
Kam v Praze ráda chodíš na čínu?
Pavel,
vítam Ťa na blogu a ďakujem za pochvalu :-) no ja chodím konštantne na čínu do jediného fast foodu na Palmovke a dávam si tam jedine kačičku. V tomto som neprekonateľný autista :-)
A máš nejaké obľúbené čínske fast food jedlo?
Viky, zní to božsky, já jsem v tomto směru trochu skeptik, chce to najít skutečně dobrý podnik. Před osmi lety jsem pracovala naproti Veletržnímu paláci a chodila jsem do "Číny" na Veletržní, to byla fakt dobrota. A slyšela jsem hodně pochval na spoluobčany v paláci Metro na Národní třídě.
Btw ta lžička na konci je jedna ze sady, kterou jí Viktorka s Beníkem:)
Terezka
Terezka, tá sada je jedna z mojich najobľúbenejších .-) ten príbor je strašne príjemne ergonomicky tvarovaný... aj návštevy si ho pochvaľovali :-)))
Zverejnenie komentára