Nedojedené v Pizzerii Via Appia

Minulú sobotu sme sa odhodlali na víkendový „shopping“. Samozrejme, vstávala som dosť neskoro, takže v sme si v rámci úspory času ani nedávali raňajky. Odchádzam z domu napolovicu funkčná. O hodinu už kňučím hladom, kupujem si na udobrenie Chuťopis a poslušne klopýtam po obchodoch. Okolo poobedia sme sa konečne rozhodli, že bolo dosť nákupného martýria a sadneme si na jedlo. Mali sme na výber medzi KFC, McDonaldom a čínskym bistrom --- tam som chcela ja, lebo u nich mám istotu, že dostanem to čo vidím na obrázkoch. Môj italofilný spoločník však samozrejme zvolil pizzeriu „Via Appia“. A bol neoblomný.



Otvorený, do červena ladený interiér s pozlátenými sošnými hlavami ma vyľaká. Kombinácia krikľavo čevenej a zlatej na mňa pôsobí lacne, ale musím zohľadniť aj to, že ide o pizzeriu v nákupnom centre. Reštaurácia je poloprázdna. Sadáme si do nefajčiarskej miestnosti. Keďže obratne vycapím cigarety na stôl, ihneď nabehne čašník a upozorní nás, že toto je veru nefajčiarska zóna. Oznámim mu, že fajčiť nebudeme a pre istotu krabičku hádžem späť do útrob mojej tašky. Barman nám (už) spokojne a úslužne rozdá jedálne lístky a zmizne za roh. Zahniezdim sa a porozhliadnem. Červené steny okolo mňa nebezpečne pulzujú. Červená a oranžová vraj povzbudzuje apetít. U mňa to akurát vzbudzuje ešte väčšie pochybnosti o tom, či tu svoj apetít dokážem ukojiť.



U predného baru postáva mladý chalan a nahadzuje laxným tempom kolieska pizze do pece. Otváram menu a hneď hľadím na polievky. V ponuke na mňa mrká Zuppa stracciatella, čo by mal byť silný kurací vývar so zeleninou, cestovinami a parmezánom. Namiesto toho mi na stole pristane miska s akýmsi bielo-žltým neidentifikovateľným maglajzom, ľahko postrašená petržlenovou vňaťou. Môj spoločník len zamrmle niečo v zmysle: „Gratulujem a veľa šťastia“. Polievka totiž nevyzerá nejak zvlášť lákavo. Krčím rozmaznane nos, cítim tú charaktericky ostrú vôňu bujónu. Hm, pod tou nechutnou bieložltou perinkou ma asi nič dobré resp. lepšie nečaká.



S trasúcou rukou načriem do kompaktne uzlovitej „striešky“ a lyžička klopne naprázdno o dno. U nás sa ničím nevystiela, slečinka, prosím, ale do menu napíšeme KURACÍ VÝVAR. Podáva sa však BUJÓN! Toto "polievkové gesto“ voči zákazníkom je fakt nefér, je to čistý a drzý podvrh. Najabsurdnejšie na celej veci je, že kuchár sa podľa ochutnaného a videného ani nesnaží dodržiavať položky vypísané v samotnom jedálnom lístku. Je vôbec niečo také možné? Ach, ja das ist katastrooofe, líbling... Chvíľu s tým bojujem – i vizuálne, ale potom to vzdám. Chutí to ako bujón s vodou a vajíčkom (pretože to je bujón s vajíčkom).



Odložím polievku na bok stola nedojedenú, smutnú, ľahko rozmáganú. Prichádza čašník, skúmavo na mňa chvíľu hladí: „Můžu Vám vzít tu polévku?“. Snažím sa tváriť dôležito ako hasičské razítko a som rezolútne rozhodnutá dať si zavolať pána kuchára. Som však posera, no nedá mi to a dotazujem sa na zloženie polievky. „Noooo, vajíčko, parmazán a petrželka, slečno“. Znalecky a debilne prikývnem, ale neusmievam sa. Škoda, že sa neopýtal: „Chutnala Vám?“ Uľahčil by mi situáciu. Rezolútne by som kývla doľava, doprava a možno by ma prešla neutíchajúca túžba zlynčovať kuchára.



Od objednaného druhého chodu --- rizota nečakám už vôbec nič.... Môj spoločník si dáva Spaghetti Carbonara a vehementne sa ma snaží presvedčiť, že na "carbonara sa nedá nič pokaziť". Dá --- dostane nedovarené špagety plávajúce v bielej omáčke so šunkou robenou asi „do stratena“. Kde zmizla slanina? Žeby na WC? Asi nie. Netrafila by tam --- toaliety tu totiž nie sú označené. Takže tie jedny osamotené holé dvere za stenou nevedú do kuchyne --- kľudne vojdite, ale potom šup do rady! Záchod je len jeden a stoja sa neho rady ako na mandarinky za socíka.





Môj spolustravník sa ešte odhodlá na posledný grif --- objedná dve espressá. Vyfasujeme klasické „lungo“ s divnou pachuťou --- chlapci čistil už dnes niekto kávovar? Vodnatá, asi dvakrát preliata káva sa nedá vypiť ani s dvoma mliečkami.



Účet som stratila, takže neviem poinformovať o cenách. Pri mojom megahypervíkendovom upratovaní som ho pravdepodobne niekde svedomite vyšmarila. Hlavne, že predtým som ho asi trikrát strčila do peňaženky, znovu vybrala, zastrčila do niektorého z mojich desiatich notesov (ani jeden nepoužívam) a odvtedy ho nemám. Asi to tak malo byť. Tú „polievku“ im ale neodpustím, kým môj mlsný jazyk bude žiť! Ale couvert bol dobrý...




Foto: vikipapa.com