Polievky nesmierne rada jem a ešte radšej pripravujem. Každé varenie je pre mňa udalosťou, takže som absolútne neschopná variť v časovom strese, na objednávku alebo na presne určenú hodinu. Akonáhle si prípravu pokrmu neužívam, s láskou neomakám, neovoniam suroviny, viem, že niečo v jedle nebude fungovať --- jednoducho moje výstupy z kuchyne vždy odrážajú moju náladu. Obdivujem ľudí, ktorí sú schopní variť v akýchkoľvek podmienkach a citovom rozpoložení.
Na polievke sa však toho pokaziť veľa nedá. Navyše ma vždy príjemne zahreje, neustále chutí inak (ale vždy výborne), zasýti a pripomína mi domov. A to je najviac čo si od jedla môžem želať. Preto na polievky nedám dopustiť. Tak isto ako nedám dopustiť na moje nové, nebesky modré misky, do ktorých v posledných dňoch servírujem naprosto všetko jedlo, vrátane obyčajných slaných tekvicových semienok :-) Samozrejme, najlepšie z nich chutia polievky. Dávno som nemala čas na prípravu poctivej hustej domácej polievky. Kuchyňu som mala doslova natrieskanú zeleninou zo záhradky, ktorou ma pravidelne dotujú rodičia môjho frajíra, za čo im touto cestou ďakujem :-).
Najprv som premýšľala nad vývarom, ale zdal sa mi príliš ťažký a "jesenný". Potom som si spomenula, že som vždy chcela vyskúšať uvariť minestrone /keď už toľko machrím pri hodnotení jedál v reštauráciách, nech aspoň viem, ako to má v skutočnosti chutiť :-) /. V júlovom vydaní časopisu Apetit som zhodou okolností objavila recept, takže som hodila utierku za pás, vyčistila tľapky, pľac a dala som sa do diela. Minestrone je hlavne o krájaní. Kto je frajer, tak si nakrája všetko krásne rovnomerne a symetricky na kocičky. Ja taký macher nie som a navyše mám ráda akúsi živočíšnu "surovosť" v príprave, takže som napríklad listy šalátu ani nenasekala --- hodila som tam celé listy.
Nachystala som si takmer všetku zeleninu, čo som našla:
*cukinu
*červenú, žltú, zelenú papriku
*mrkvu
*petržlen
*paradajky
*pór
*zeler
*petržlen
*baby šalát
*cibuľku a cesnak
Keď som to všetko uvidela rozdelené do misiek, trochu som zapochybovala, či som to neprehnala, ale na minestrone je dobré práve to, že je nesmierne variovateľné. Dáva vám možnosť experimentovať a neustále chute polievky meniť a to je na ňom to očarujúce. Originálny recept obsahuje hrášok, fazule a mangold, takže do minestrone môžete použiť takmer všetko na čo máte chuť. Pancettu som nezohnala, takže som použila obyčajnú anglickú slaninku nakrájanú na väčšie kocky.
Tajomstvo pestrofarebnej chuti minestrone spočíva v trpezlivom opečení každej jednej zeleninovej prísady na rozpálenom olivovom oleji. Začala som slaninou, chvíľu som ju nechala vyrochniť a vyšťaviť, potom som začala postupne pridávať cibuľku, cesnak, pór a ostatné dobroty. Zeleninku som prevaľovala v oleji dovtedy, kým som nezačala cítiť tú harmonickú arómu spoločného súznenia v hrci :-). Práve v tom momente je čas ovlažiť zmes cca 2 a pól l horúcej vody a nechať to všetko bublať. Najzábavnejšou časťou pre mňa bolo lúpanie rajčín --- rýchlo uvariť vodu vo varnej konvici, paradajky naukladať vedľa seba do misky na hromadu, urobiť nožom jemný kríž na vrchu a obariť ich. Sparením cípy narezanej kože veselo vyskočia a vy ich môžete ľahunko olúpať. Táto "operácia" sa mi neobyčajne páčila a čo viac --- olúpané rajčiny sú strašne príjemné na omak i vizuálne. Sú hladunké s nádhernou intenzívne naružovelou farbou. Nakrájala som ich na kocky a šup s nimi do polievky. Pridala som bobkové listy, celé čierne korenie, bazalku a tymián. Nesolila som kvôli slanine, je lepšie si to nechať na koniec. Varila som až kým zeleninka nebola nezbedne chrumkavá. Nesledovala som čas, keďže mám tendenciu jedlo neustále ochutnávať.
Po odstavení som ešte pridala nahrubo pokrájanú petržlenovú vňať. Mám vo zvyku robiť polievky mimoriadne husté, ale tentoraz som to s nádielkou fakt trochu prehnala, takže som nepridávala už cestoviny. Bežne sa však využíva ryža alebo iný druh talianskych cestovín (môžete do nej dokonca použiť i makaróny). Pri servirovaní do misky som navrch položila dobre prepečenú slaninku, ktorú som narýchlo osmahla na oleji, nastrúhala syr (podľa originálu by mal byť parmezán, ale postačuje aj iný kvalitný tvrdý syr, ale eidam nie!) a lačne som sa vrhla na tú taliansku pestrofarebnú parádu.
Do druhej modrej misky som kontrastne pripravila domácu polievku z našich končín --- mimoriadne jednoduchú a výdatnú cesnačku. Jej príprava mi nikdy nezaberie viac ako 15 minút a napriek malej snahe je vám odmenou intenzívna dobrota ako od babičky. Na rozdiel od receptu mojej mamy, ktorá cesnak pretláča, ja cesnak len nakrájam na malé kúsky a hodím pražiť na olivový olej. Zalejem cca 1 l vody, pridám pár zemiakov, rascu, soľ, sladkú papriku a petržlenovú vňať. Ľahké ako facka, chutné ako objatie. K polievke sa originálne servírujú aj opečené chlebové kocky, ale ja ich rada nahrádzam pyta chlebom nakrájaným na trojuholníčky a ľahko osmahnutom na olivovom oleji.
Myslím, že v dnešnej dobe bujónov hojne využívaných hlavne v reštauráciách nie je nič lepšie ako dobrá domáca polievka.
Aká je vaša najobľúbenejšia?
Foto: vikipapa.com
