Ham Ham

omrvinky

2011-11-01T23:22:00.005+01:00

moji milí. som úplne bez hlasu. len šeptám. nini z toho má strašnú srandu a ja som prišla na to, že šepkanie budem praktizovať. špeciálne ak budem nahnevaná. totiž keď šeptám, nemožem ani zvyšovať hlas. a to mne ako vysoko cholerickej osobe je jedine na osoh... do kuchyne si chodím len pre mega dávku C vitamínu. ešte aj čaj mi robí milovaný manžel. cviklový a dyňový koláč, na ktorých prípravu som sa toľko tešila, nakoniec vyšumeli do neznáma. neviem kedy budem fit. dúfam, že čoskoro. tak sa snažím realizovať aspoň virtuálne. mám pre vás dve malé milé veci, ktoré potešia. mňa teda tešia nesmierne. dúfam, že pričarujú trošku radosti aj vám...

OMRVINKA n.1 : keďže obrázkov jedla, nad ktorými možeme slintať na obedňajšej pauze v práci nikdy nie je dosť, tak tu máte! ak je chuť, navštívte ma aj tu. obrázky síce nie sú moje, ale baví ma ich hľadať a pátrať. alebo sa len tak pozerať. kochať. snívať. nič náročného. len rolovať. ak chcete viac kliknite prosím na obrázok :-)

OMRVINKA n.2 : nedávno som objavila tento senzačný blog o detských knihách - http://maaristaan-detskakniha.blogspot.com/. lebo my doma milujeme knižky. a prišlo mi užitočné a pekné objavovať, písať a informovať o všetkom peknom tom voňavom, šušťavom a farebnom. o ilustráciách, v ktorých sa možeme strácať, príbehoch, do ktorých možeme vstupovať. požiadala som teda zakladateľa maaristaana, či by som nemohla svojím skromným prispieť aj ja. a prešla som! takže odteraz moje reči o knižkách nájdete i tam. verím, že budeme inšpiratívnymi a že pomožeme rodičom s našimi knižnými tipmi.

http://maaristaan-detskakniha.blogspot.com/

2011-10-27T11:57:00.000+02:00

milujem tumblr. nájdu sa tam fakt super divní ľudia. napríklad takí, ktorí strkajú do mikrovlnky všetko čo im príde pod ruku. nafotia obrázky pred a po vložení a ešte si z toho robia gif-y. zbožňujem takéto kraviny.

gumené medvedíky

kukurica

polovica rajčiny

viac na http://microwhat.tumblr.com/

photo diary #2

2011-10-25T21:47:00.000+02:00

brokolica + vajíčka + kozí syr

príprava zeleninovej polievky

naša Hilda + Jurgen z kuchynského okna. mali by nám ukazovať predpoveď počasia. nikdy sa nezhodnú. myslím, že preto majú každý z nich svoj vchod.

brokolica + vajíčko, tentoraz v panvici a bez kozieho syra.

náš malý umelec.

dopoludňajšie slnko v kuchyni.

prvé púšťanie šarkana.

designblok

naša fresh pomazánka: strúhané jablko + mrkva + tuniak + červená cibuľka + lučina. je to nenormálne dobré a osviežujúce na raňajky.

pain perdu zo starej vianočky. na raňajky.

oh, how i love this!

momentálne naša najobľúbenejšia knižka.

piknik časopisu Apetit. prišli sme strašne neskoro. ale stihli sme si kúpiť tvarohové koláče a strašne štipľavú zázvorovú limonádu + vyblbnúť z nini na koncerte. pekne bolo. len nabudúce sa musíme dostaviť skoršie.

mláďatká.

dúfam, že vás tie fotky nebudú nudiť. ak áno, i tak s tým neprestanem. nemám to kam inam dávať. cha cha.

foto: vikipapa.blogspot.com

ráno vstanem a dám si páááj

2011-10-22T23:46:00.001+02:00

nestalo sa mi to už dávno. pozrieť sa na toto a cítiť ten sladko-horúci opar pečených hrušiek a opražených mandlí. a tie epesne načechrané okraje... bože, zabite ma alebo mi ihneď dajte koláčovú formu!

dlho som už nepiekla. zatúžila som po tomto poctivom veľkom jesennom koláči. na základe milého doporučenia som naklusala k tete predavačke novín a vypýtala si nový novembrový apetit. listopadový. tučný. plný ťažkých brutálne lichotivých jedál. sú tam husy a paštiky a morkové kosti a husté polievky a koláče... chrumkavé odspodu s plnkou, ktorá vám určite padá cez boky, lebo je toho požitkársky priveľa... a to nastrúhané ovocie, roztopené horúce slivky, brusinkami presiaknuté krehké cesto lámajúce sa pod jazykom... ovsené vločky chutiace ako oriešky...

myslím na svoje uzimené ruky, dýcham na sklo, zo studených umelohmotných sedačiek v tramvaji je mi zima. otváram ešte raz časopis, kochám sa tými fotkami a strašne chcem upiecť koláč. hneď tu a teraz. v saku a v tramvaji. zahájim svoje gastro- fantazírovanie. robím to vždy, keď na obrázku uvidím jedlo, ktoré lichotí mojim očiam a vycibreným chuťovým pohárikom. predstavujem si ako vyťahujem horúci koláč na kuchynský pult, pyšná ako kráľovná. tak nádherne narezané brušká hrušiek, opražené mandle slastne pukajúce medzi zubami... porno.

špeciál "americké páje" ma cestou do práce natoľko skolil, že som po príchode skočila do pracovnej skrinky so sladkosťami a v zúfalstve so slzami v očiach do seba napchala jednu smutnú milu. mám v pláne vyskúšať všetky všetky všetky! pekanový, klasický jablčný, morušový (české ostružiny sú slovenské moruše???), slivkový a one more time jablkový s drobenkou.

do pečenia som sa pustila ešte v ten istý deň, hneď ako som uložila nini k sladkému spánku. recept som si trochu "vylepšila". lepšie povedané, pristúpila som k príprave ako pravý gastroprzniteľ - do cesta som pridala kakao (áno, bolo to granko, milujem ho!) a namiesto 250 g mascarpone som využila služby plnotučného tvarohu. i keď mascarpone chuť plnky určite nakopne do výšin, my sme proste viac tvarohoví.

koláč chutí ako rozprávka...dlhá, rozvláčna rozprávka na spanie. jediný problém s "pájmi" mám ten, že ten "keksoidný" spodok mi vždy tak stvrdne, že sa nedá nakrojiť pomaly ani motorovou pílou. neustále si kladiem otázku prečo nezostane cesto makké aj po vložení do chladničky? možno robím niečo zle, ale túto drobnú chybičku krásy vždy riešim aj pri príprave cheesecake-ov. najlepšie by bolo, keby cestíčko krásne nasiaklo časť plnky, ale to je asi len moja naivná utópia. možno špeciálne u slivkového sa mi to podarí. tie radi tlačia šťavu do hmoty. a morušový. morušový mriežkový.

fascinuje ma aura pečenia. keď pre niekoho pečieme koláč, je to láska? prečo vždy, keď sa po celom byte rozbieha voňa maslového cesta cítim, že sem naozaj patrím? sem k týmto ľuďom. sem, kde je moje hniezdo? prečo to jedlo robí? je to pocit hojnosti? pocit toho, že si naplníme bruchá niečím delikátnym? prečo tie sentimentálne pocity? je to nejaký vrodený praveký pocit ohniska, kuchyne ako centra pospolitosti, ľudí a komunikácie? asi idem až príliš hlboko, ale zaujímalo by ma, kde je pointa rovnice "v trúbe je koláč, som doma". alebo sú to len moje divné mňamemócie?

je to predsa tak útulný pocit napísať sms-ku manželovi: "príď domov, napiekla som koláč". alebo bratovi:

"stavte sa na koláč a kafe",

"a aký si robila?",

"kakaový s hruškami, tvarohom a mandľami",

"ty wole, prídeme určite!"

krásne sladké jesenné večery, mojí milí! :-)

P.S.: ďakujem za všetky krásne komentáre. vážim si to!

foto: vikipapa.blogspot.com

2011-10-21T22:33:00.000+02:00

zdravstvujte. pripravujem nový post, ale lezie to zo mňa ako z chlpatej deky. ak to vylezie, tak sa to objaví. ak to nevylezie, tak vyleziem asi ja.

chcem sa len podeliť o tieto dve krásne veci:

TOTO

veľká vďaka, že existujú ľudia, ktorí dokážu robiť takto krásne veci.

snáď prispejem aj ja svojou troškou do mlynčeka.

snáď.

krásny večer. a víkend.

photo diary #1

2011-09-20T21:14:00.004+02:00

raňajky - pohánková kaša s jahodami, bielym jogurtom, mandlami a javorovým sirupom

krásne jesenné slnko + deň v parku

tenisky - konverz, nohavice eFendeF, ponožky - každá iná a neviem koho, nohy - moje, zem - pravá komárňanská

pečená dyňa + cvikla s cesnakom, balkánskym syrom a morskou soľou

najlepšie buchty, čo som v živote jedla - piekla prababička - ja som asistovala - neskutočný sen!

robíme dyňové noky

miluje pomáhať v kuchyni :-)

done

A. a Nini s gitarou - miluje gitary a rockovú hudbu - teším sa na jej pubertu .-)

domáce "cornflakes chicken strips|" - nechutili nám :-(

SHE

naša menu tabuľka v kuchyni

ak by ste toho náhodou nemali dosť - ďalšia stupídna fotka mojich noh

cesnak z Kubáni

naše čarbanice na Letnej

los bordelos pri robení sekanej

na tanieri

šošovicový šalát

foto: vikapapa.blogspot.com

o Hanke Michopulu, farmárskych trhoch a jeseni

2011-09-20T20:39:00.004+02:00

milí moji verní. vraciam sa sem sporadicky. viem. ale dúfam, že tie návraty aspoň stoja za to. moja myseľ je v poslednej dobe ako žaba. myšlienky skáču z jedného kameňa na druhý, občas sa skĺznu a padnú do vody, občas ich zachytím, vysuším a snažím uchovať. som ako chodiaca špongia. občas mám pocit, že to všetko okolo mňa ako nestíham poriadne vstrebať. cítim sa preplnená a zúfalo hľadám tiché miesta. v duši, vo svete. tiché miesta. vytváram si ich veľmi často pri... varení. lebo varenie je pre mňa momentálne najvačší relax. hľadanie tichých miest v hrnci. jóga s varechou. láska.

dnes som si s tou najhlbšou láskou v srdci niesla na trh novú knižku od Hanky Michopulu - Recepty z farmářského trhu. ad jedna: krásne vonia, keď ňou rýchlo listujete ad dva: recepty sú radostne jednoduché ad tri: milujem tie hrejivé obrázky, milujem tie hrejivé texty. je šitá priamo na mieru - nám skalným návštevníkom farmárskych trhov. D.O.K.O.N.A.L.O.S.Ť. možno sa vám zdá, že preháňam, ale mne to vskutku pripadá, akoby Hanka Michopulu poznala obsah mojho sobotného nákupu. všetky suroviny spomenuté v knižke nakupujem veľmi často. naša kuchyňa vlastne stojí na zelenine a ovocí. základ je daný. nám ostáva už len sa s ním hrať. a to ma baví. baví k neuťahaniu.

a ešte jedna vec, prečo sa táto kniha ihneď katapultovala do mojho prevareného srdca:

v živote som nečítala krajšie venovanie. som to ale patetická bábika, že že?

kniha je rozdelená do častí podľa jednotlivej sezónnej zeleleniny a ovocia. je silne prehľadná a stručná. mne Hankine recepty prídu vždy také láskavé. neviem čím to je. akoby som otvorila receptár od mamy alebo niečo podobné. poznáte ten pocit, však?

menu na sobotný obed som zostavovala priamo v aute cestou na trh. nakoniec som sa rozhodla pre "jednoduché karí s mrkví". tento recept som už raz robila, akurát trochu v inej obmene. ešte som si hovorila, či ho Hanka Michopulu náhodou odomňa nešvihla :-). a práve v tom spočíva silná stránka všetkých uvedených receptov - sú z našich kuchýň. jednoduché, ľahké a zdravé. plne podporujúce lokálne suroviny a zdravé stravovanie. znie to ako z nejakej politickej príručky, ale je to proste tak. dnes som cestou domov z trhu práve s manželom meditovala nad tým, ako napríklad varia ľudia, ktorí na trhy nechodia. a existujú vobec ľudia, ktorí zeleninu nekupujú? z čoho zostavujú jedálniček na týždeň? fakt by ma zaujímalo, čo by som dofrasa, robila, keby trhy neboli... asi nakupovala v nejakom supermarkete, ako som to mala vo zvyku predtým, než sa vobec nejaké farmárske trhy vyrojili.

Hanka Michopulu je, mimochodom, zakladateľkou tejto skvelej a dúfam veľmi dlhej tradície mestských trhov. Je to úplne o niečom inom, v sobotu ráno vstať, dať si na čerstvom vzduchu horúce kaprie hranolky (áno, na raňajky!), zahryznúť sa do chrumkavého jablka, ktoré niekto pred pár hodinami utrhol zo stromu, hrabať sa v slivkách, ochutnávať mošty, čerstvé šťavy alebo sa len tak rozprávať o žitnom chlebe. napríklad. ja sa teda o pečive rozprávam často, nepýtajte sa ma prečo. chlebofetiš?

a konečne začala pravá jeseň. cítite to? ten tíško sa prikrádajúci chlad? tie farby? jeseň mi navracia kľud do duše. je tak príjemné z tepla bytu pozerať na dažďové kvapky za oknom. sledovať Nini ako skáče do kaluží, po návrate domov si vypiť šálku horúceho čaju... ten pocit zimy ma hreje...

DROBNÝ DODATOK
po dopísaní tohto článku som sa zhodou okolností dostala k textu Michala "Rachada" Hromasa o farmárskych trhoch a ich postavení v našich životoch. jeho názory a prácu si veľmi vážim, preto ma to primalo ešte raz svoje postoje k trhom prehodnotiť. Rachad aktuálne filozofuje nad autentickosťou samotných trhov, presným obsahom pojmu "farmársky". citujem: "Zrodila se myšlenka, udělat z farmářských trhů prostě jen za pankáče převlečenou konkurenci k velkým hypermarketům, ve kterých české rodiny tráví celé víkendy, tak aby byli uspokojeni i ti alternativně smýšlející. Vlk se nažral, ale koza nikde. Nabídnout lidem živou hudbu, kvalitní občerstvení, a prostě cokoliv, co není cítit nějakým nadnárodním gigantem." (zdroj: http://www.rozhlas.cz/radiowave/vevlastnistave/_zprava/ve-vlastni-stave-trhani-farmaru--945888).

ja však, vskutku nevidím nič zlého na tom, že strávim ráno a dopoludnie na mieste, kde je mi dobre. seriem na to, či som súčasťou nejakej alternatívy k návštevníkom veľkých obchodných reťazcov, takto som nad tým nikdy nepremýšľala. jediné, čo ma zaujíma je čerstvá zelenina a ovocie. nemyslím si, že všetci predávajúci na trhoch sú len priekupníci. poznám poctivých, ktorí na trhu ponúkajú svoje produkty pravidelne, dokonca so zapojenou celou rodinou. a dám ruku do ohňa za to, že si to "urodili sami na svojich políčkach". je ale pravdou, že napríklad s trhmi v Budapešti sa tie české ani porovnávať nedajú... verím však, že i tá doba nastane. buď som blbá optimistka alebo proste len blbá. napriek tomu, verme, bude to lepšie!

Krásnu jeseň vám všetkým, moji milí slintoši!

Jednoduché karí s mrkví

(Hana Michopulu: Recepty z farmářského trhu, str. 157)

1 cibule
2 stroužky česneku
2-3 mrkve
1 brambora
1 pastinák
3-4 kapustové listy (nebo hrst špenátových listů, příp. kadeřávku - prostě něco zeleného)
1 malý květák (nebo brokolice)
500 ml bílého jogurtu (nebo jedna 400 ml konzerva kokosového mléka)
4 lžíce rostlinného oleje
sůl, čerstvě mletý pepř
3 lžíce dobrého žlutého karí
hrst nahrubo nasekané hladkolisté petržele nebo koriandru (nemusí být)

Postup

1. Připravte si zeleninu: z květáku vykrojte košťál a tuhé stonky jednotlivých růžíc, zbytek rozeberte na malé růžičky, mrkev ostrouhejte a nakrájejte na cca 3 cm široká kolečka, bramboru a cibuli rozkrojte nejprve napůl, pak na 2 cm široké klínky, česnek najkrájejte na plátky. Pastinák nakrájejte na kostičky, kapustu na proužky.

2. Ve velkém hrnci se silným dnem rozehřejte olej a zlehka na něm osmahněte nejprve cibuli a po 5 minutách i česnek. Poté přisypte karí, míchejte ještě 2 minuty a pak přidejte jogurt (nebo kokosové mléko, máte-li).

3. Nyní vložte zbylou připravenou zeleninu, přiklopte pokličkou a na středním ohni vařte do změknutí cca 10-12 minut. Zelenina by měla být křehká, ale ne úplně rozměklá. V případě potřeby podlijte sklenkou vody. Na konci ochuťte solí a čerstvě mletým pepřem, sundejte z ohně a posypte zelenou natí. Podávejte s rýží.

foto: vikipapa.blogspot.com

Zdravo nakopnutá

2011-06-13T21:07:00.001+02:00

Hneď na začiatku by som chcela z celého srdca - áno, začíname takto pateticky - celým mojim "ja" poďakovať 13-tim ženám, ktoré mi napísali tie najkrajšie komentáre pod článok "Dilema". Dámy, motivovali ste ma k novému pohybu, vyburcovali k nejakému činu. A to je krásne! Ďakujem ešte raz za podporu a milé slová. Ich účinok bol vskutku energizujúci. Plus ďakujem všetkým, ktorí ku mne nakuknú i keď sa tu v podstate nič nového nedeje. Thiz iz for ju máj lejdýz.

Na blogu moc rušno možno nie je, ale v mojom živote určite. Nie, nie som po druhý tehotná, ani sa nechystám na výstup do Himalájí. Ale ...hrozne ma v poslednej dobe berie zelenina. Jej čistá, neopracovaná, prirodzená chuť. Zistila som totiž, že moje chuťové poháriky sú už tak sfetované koreninami, soľou a ostatnými dochucovadlami, že nie som schopná oceniť pravú chuť ani prostej varenej zeleniny. Začiatkom varenia pre dcérku u nás doma začala nová éra stravovania. Do jedálnička sme začali radiť suroviny, ku ktorým sme predtým ani nečuchli. A hlavne - začala som variť podľa toho, čo máme doma. Opadlo to neustále striktné nakupovanie na základe vypiplaného nákupného zoznamu a nahradilo ho roztopašné blúdenie po farmárskych trhoch po celej Prahe s týmto (kto to vymyslel, milujem ho!).

áno, celá fotka vznikla len kvoli mojim ponožkám...

Celý týždeň mám komoru plnú tej najrozmanitejšej zeleniny a ovocia a podľa toho manévrujem týždenné menu. A čo zostane, putuje do odšťavňovača na fresh. Ale nie sme vegetariáni. Baví ma vyťahovať zo všetkého niečo. A nemusí to byť neustále "zdravé". Zdravé jedlo je totiž dosť diskutabilná záležitosť. Zeleninu na polievku restujem na bravčovej masti. A myslím si, že je to zdravé. Na raňajky máme k ovseným vločkám ten najsmotanovejší a najtučnejší jogurt. Radi si dáme hot-dog s kvalitnými voňavými chrumkavými párkami. A pripadá mi to zdravé. Ide mi o rozmanitosť a rovnováhu. Potom si myslím, že je všetko zdravé :-) A baví ma to nesmierne. Bože, dúfam, že nezačínam vyznávať to, čomu sa v USA hovorí "clean eating". Snažím sa o rozmanitosť. Točiť rozne chute a prípravu jedál. Nerada by som ustrnula napríklad na desiatich pokrmoch, ktoré sa budú striedať so železnou pravidelnosťou. Život je predsa krátky, musíme veľa spoznávať.

Na čas som úplne zavrhla silno korenené pokrmy. Až absurdne ma neberú rozne gurmánske experimenty. Jediné čo chcem, je dostať z potraviny to maximálne chuťové maximum, bez toho, aby som mu pri tom "rozbila ksicht", ak ma chápete. Myslím, že to bude tou jarou. Ako sa poznám, tak v zime tu budem písať bláboly o blahodárnom účinku dobre koreneného gulášu na zažívanie...

S dcérkou pravidelne chodím do kníhkupectva, ale vždy skončíme v detskom oddelení. Tento týždeň som sa rozdivočela a navštívila kútik s kulinárskymi knihami. Nemala som to robiť. Boli sme tam veľmi dlho. Nakoniec som si domov zobrala kuchárku od Marie Noe: Dobré věci nejsou špatné/Kniha zdravějšího vaření a pečení (okrem toho ešte obrovskú knižku o medveďoch - Nini miluje obrovské knižky!). Kniha mi prišla sympatická svojou prirodzenosťou. Žiadne vystajlované fotky, len prosté obrázky z kuchyne. Čo na nej žeriem ale najviac sú texty. Okrem receptov totiž rada čítam aj poctivé texty o jedle. A tie je sakra ťažké napísať. Pani Noe ich píše s ľahkosťou denníkových zápiskov. Potešili ma recepty na pomazánky zo strukovín - neobvyklé - s cizrnou, šošovicou, chrenom. Určite vyskúšam a keď sa podarí, podelím sa s vami.

Keď som už pri tých knihách a textoch, mám ešte jeden voňavý tip na letné čítanie - Oběd v Paríži od Elizabeth Bardovej. Na konci každej kapitoly nájdete recepty pokrmov spomínaných v tom ktorom príbehu. Prisahámbohu, sliny vám budú tiecť až na kolená. Nedá mi to - ukážka:

"Když le dessert konečne dorazí, vypadá jako nevinný, vzhůru nohama převrácený čokoládový košíček, servírovaný s malým obláčkem čerstvé ušlehané šlehačky. Jakmile se ale lžička zaboří do jeho povrchu, vyteče na bílou plochu talíře jako temná láva proud čokolády. Mé tělo se zbavuje poslední špetky stresu. Cítim, jak se páteř pohodlně poddává židli. V jídelním lístku tuto věc označují Moelleux au chocolat "Kitu".
"Kitu´je slovní hříčka vysvětluje Gwendal a dívá se na mne přimhouřenýma očima jako Humphrey Bogart. "Znamená to ,to, co zabíjí´."

No nie je to sehr romantisch? Je to tak zdrcujúco ženské, nežné čítanie. Dajte si ak ste dostali chuť.

najkrajšie nožičky na svete, sladké jahody z Kunratíc, pohánkový makovník z pekárne, tata a Nini

Ešte by som mala asi niečo dodať k prvej fotke - je to losos opečený na masle (nesolený, nekorenený), s tohtoročnými novými zemiakmi uvarenými v šupke s hráškovou omáčkou. Lepšie povedané "hrášok s omáčkou. Jej príprava bola dosť zaujímavá. Najprv to začalo ako hráškové pyré s vinaigrette (Apetit, červen 2011, str.35), ale prišlo mi nelogické rozmixovať čerstvý hrášok z trhu na maderu a liať na neho vínny ocot. Radšej som opiekla jarnú cibulku na masle, pridala umytý sladký hrášok, prisypala zelerovú vňať a matu, zaliala dvoma naberačkami hovadzieho vývaru a ponechala svojmu osudu. Na konci som ešte pridala trochu smotany na šľahanie a bola to jedna báseň. Nikdy som nejedla hrášok v kombinácii s matou, navyše som mala strach z jej tepelnej úpravy. Ale výsledok bol úžasný - sladké chute hrášku sa ideálne objali s chrumkavou rybou a smotana všetko zjemnila. Podľa mňa k tomu zemiaky ani neboli potreba, manžel mal iný názor, takže vyberte si :-)

Krásne slnečno-daždivé dni želám všetkým a prosím nezabudnite, že podstatná je podstata chuti :-)

...a prepáčte, že občas píšem ako idiot.

dilema

2011-05-22T21:52:00.007+02:00

Tak neviem čo tu s týmto ďalej. Len to tu bezradne premiestňujem, zvačšujem, zmenšujem, neviem čo s tým. Pokračovať? Odstrániť? Nechať pomaly skonať? Niežeby som nevarila. Varím viac než kedykoľvek v mojom živote. Skor je to o tom, že nie je čas na fotenie. Alebo možno je. Možno som len lenivá. A unavená. Možno neviem ktorým smerom by sa to tu malo pohnúť... Tak neviem... Zavrieť krám?

Hm... we will see.

Jahelník s malinami

2010-10-24T16:10:00.007+02:00

Ja viem. Neznie to zvlášť príťažlivo. Ale tento jednoduchý a nezvyklý dezert príťažlivý je. Zblajzol ho dokonca aj milovaný. Jediným problémom je, že ani za boha neviem prísť na slovenský ekvivalent českých "jáhel". Po dlhom čase neskonalého lingvistického trápenia som vypátrala, že jáhly = pšeno. No.... keď niekomu poviem, že jem pšenovú kašu bude si asi veľavýznamne ťukať na čelo v štýle: "to je už aká úplne vadná biokrava?". Nie som. Ale ako sakra preložiť do slovenčiny "jahelník"? Pšenák? Pšenokoláč? Pšeňák? Pšeňáč? Máte niekto nejaký inteligentnejší nápad? Zatiaľ, milí moji, ostaneme pri tom jahelníku, dobre? A ujovia z jazykovedného ústavu mi odpustia...

Prečo pšeno? Je jemné, nemá tú typicky agresívnu chuť obilnín a navyše je krásne optimisticky žlté. O jeho výživových a superzdravých vlastnostiach sa rozpisovať nebudem. Ale o čom napíšem je naše osudové stretnutie v bioobchode (áno, teda som biokrava). Najprv som len tak zo zvedavosti kúpila instantnú pšenovú kašu, pretože si strašne radi na raňajky pripravujeme teplé kašičky s vejárikmi masla, škorice a kakaa. Prekvapila ma tá ľahká, pastelovožltá krémovitá konzistencia s delikátne jemnou chuťou. Možete ju ľubovoľne kombinovať, pretože priam volá po sladkých či kyslých tónoch. Dokonalá k tvoreniu neobvyklých chuťových duetov!

Od toho momentu ako som v Apetite objavila obrázok jahelníka s dochrumkava opečeným povrchom s červenými svietiacimi malinami, ma premkol pocit neutíchajúcej túžby po láskavom, horúcom, hodvábnom jahelníku. S malinami. Len pre mňa. Myslela som na ten obrázok každý deň. Chodila som sa na neho pozerať. Stránka 116 začala byť mierne ožužlaná. Vyliala som na ňu čaj. Natrhla ju moja dcéra. A ja som vyčkávala na tú fatálnu chvíľku, keď si poviem "a teraz..."

"Teraz" prišlo o necelé dva týždne a ja som nadšene preplachovala surové pšeno v studenej vode. Predtým je ale potreba pšeno dva až trikrát spariť horúcou vodou. Táto časť je vraj veľmi doležitá. Ak ju zanedbáte, pšeno može zostať horké a celý váš sladký jahelník bude v čudu. Prepláchnuté pšeno som potom vsypala do mliečka. Luxusný tandem...

Jahelník vyzerá dobre už vtedy, keď ho šupnete do horúcej trúby - toľko žiarivých sýtych farieb, kontrast žltej a malinovej, extravagantná čierna čučoriedok... Chutí ako bozk od maminy - zahreje a pohladí. Trúba vám bude voňať sladko ešte aj na druhý deň. Je to jedno z tých jedál, ktoré si vďačne zapíšete do rodinného receptára. Nepotrebujete pletené rukavice - stačí kúsok jahelníka...

Svojou farebnosťou pripomenie leto. Pripomenie, ako to všetko uteká... Moja dcéra bude mať za chvíľu svoje prvé narodeniny a ja baštím svoj prvý jahelník v živote. Krásne to paralely...

Jahelník s malinami

(Apetit, záři 2010, s. 116)

100 g jáhel + sůl

200 ml čerstvého mléka

1 velké vejce

1 sáček vanilkového cukru

1 lžíce květového medu

kůra z 1/2 pomeranče

100 g malin, i mražených

1 lžička másla, na vymazání formy

1 lžíce třtinového cukru

Postup

1. Jáhly promněte ve studené vodě a propláchněte je. Zalijte je v hrnci mlékem a 100 ml vody, lehce osolte a pod pokličkou vařte bez míchaní na mírném ohni 10 min. Stáhněte z plamene a nechte dojít asi 15-20 min.

2. Utřete žloutek, cukr a med a směs promíchejte s jáhlami a pomerančovou kůrou.

3. Bílek ušlehejte na pevný sníh a zapracujte ho do jáhlovej směsi. Polovinu hmoty dejte do máslem vymazané zapékací mísky, posypte částí malin, překryjte zbylými jáhlami, jemně vtlačte zbylé maliny a poprašte cukrem. Pečte v troubě předehřáté na 180 C asi 15 min.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Čo nového + ružová pomazánka

2010-08-29T23:16:00.004+02:00

Vždy, keď som uvidela obrázok toho veľkonočného barana na svojom poslednom príspevku, tak som si povedala: "preboha, dievča, urob s tým už niečo. veď je to hanba... niečo ako vianočný stromček v marci..." Ale nejako sa k tomu nie a nie dostať. Každodenné povinnosti zodpovednej žienky domácej na materskej "dovolenke" mi vždy vezmú i tú poslednú omrvinku kreatívnej energie. Vlastne veškerej energie. A to je dobre. Tak to má byť. Asi.

Okrem toho, že sa stávam fakt macherkou vo zvládaní asi desiatich činností naraz, tak som objavila čaro zeleniny a ovocia. Áno, možno to znie čudne, ale až teraz nachádzam skryté tajomstvá a výhody toho, že sa v sobotu ráno premožete, vychňápete z postele a vyberiete na TRH. Nielenže razantne ušetrím, ale ten neopísateľne krásne hamižný pocit plného baťoha všekovakých dobrot je omamný... Doma potom stačí len vyťahovať, kombinovať a vymýšľať. A je to zdravé. Chcem, aby bolo všetko zdravé. Som posadnutá zdravou stravou. Stala sa zo mňa úplne šialená matka :-)

Istú dobu som dokonca všetku zeleninu a ovocie kupovala striktne len bio - teda hlavne kvoli Nine. Po prvej návšteve holešovickej tržnice som z tohto pravidla veľmi rýchlo upustila. Bio - nebio, čo u niekoho vyrastie v záhradke predsa nemože byť zlé... Teším sa na čas, keď budeme spolu klopkať do melóna a ovoniavať sladké broskyne. Tak rada by som jej dopriala ten istý pocit radosti, ktorý som mala ako dieťa ja, keď som v pradedovej záhrade zbierala prvé jahody do košíka alebo vylihovala pod starým stromom orecha. Tú prirodzenú lásku k stromom, rastlinám a ich plodom. Sama som tento pocit, bohužiaľ, niekde zapatrošila. Namiesto toho, si ľahám do trávy s pocitom, že riskujem prinajmenšom:

a/ kliešťovú encefalitídu,
b/ boreliózu,
c/ alergickú reakciu z poštípania osy/včely/ovada prípadne inej hávede,
d/ podchladenie,
e/ rotu ferdo mravcov pochodujúcich mi pod prdelou,
f/ iné nepredvídateľné stvorenia a ich deštrukčné správanie voči mojmu telu.

Inak zdárne pokračujem vo svojom raňajkoidnom ťažení a v rámci spestrenia nášho rodinného jedálnička hľadám tie najlahodnejšie recepty na pomazánky. Som silne pomazánková. Pomazánky sú totiž famózne. Nekonečný priestor na experimentovanie. Kupované sa možu ísť niekam strčiť. Niet nad ešte teplú drožďovú, ktorú ešte vyjedám priamo z panvičky, aby ju nikto nezblajzol predomnou. Pomazánková skupaňa.

Dnes na raňajky som robila túto cviklovú - ružovú ako prasiatko. Moj brat na nu len odmerane frkol: " to je čo preboha? jahodová pena na celozrnnom chlebe? nemáte nejakú paštiku?" Ale nedala som sa odradiť. S milovaným sme ju zošrotovali, len sa nám uši zatáčali. Lebo je zdravá. Lebo cviklu milujem, žeriem najviac na svete. Možem ju sterilizovanú, surovú, pečenú, varenú, chladenú, teplú, vyondenú, preondenú, sem aj tam, cvikla je mág.

Pomazánka z červené řepy s čerstvým sýrem

(Žena a život, č. 17/2010, str. 95)

1 šalotka

120 g sterilované řepy

200 g čerstvého sýru /lučina, tvaroh/

sůl

mletý černý pepř

dýňová semínka

Postup

1. Šalotku oloupejte a nasekejte na velmi drobné kostičky. Řepu sceďte, vymačkejte z ní šťávu a pokrájejte ji na menší kusy.

2. Do mixéru vložte řepu a polovinu pokrájené šalotky a krátce mixujte.

3. Pak přidejte čerstvý sýr a rozmixujte. Dochuťte solí a pepřem.

4. Namažte na čerstvé pečivo a posypte dýňovými semínky.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Krásne veľkonočné sviatky!

2010-03-31T21:05:00.004+02:00

Varím, pečiem. Ledva stíham fotiť a písať už absolútne nie. Dúfam, že to trochu vynahradia aspoň šťavnaté fotografie... Prosím o trpezlivosť... Časom sa snáď nájde skulinka času na nejaký ten poetický jedlíkov "výlev".... Dovtedy voňavé veľkonočné sviatky a krásny hlboký jarný nádych!

foto: vikipapa.blogspot.com

Veľkonoční zajačikovia

2010-03-31T21:02:00.001+02:00

foto: vikipapa.blogpost.com

Báč

2010-03-31T20:53:00.005+02:00

foto: vikipapa.blogspot.com

Bábovka

2010-03-31T20:51:00.002+02:00

foto: vikipapa.blogspot.com

Bravčová panenka dusená v mlieku

2010-03-31T20:47:00.001+02:00

recept u Šárky

foto: vikipapa.blogspot.com

Koláč s hruškami, pečeným pórkom a syrom

2010-03-31T20:42:00.002+02:00

recept na polentové cesto u Terezky

foto: vikipapa.blogpost.com

Hovadzia polievka

2010-03-31T20:21:00.001+02:00

foto: vikipapa.blogpost.com

och...

2010-03-17T10:51:00.001+01:00

Ja viem. Je to trápne romantické, gýčové a sladké ako tá najsladšia krémová poleva, ale nemožem si pomocť. Tie vzory sú tak krásne! Asi som už hotová babička. Nejak predčasne...

tu.

Zemiakové placky

2010-03-15T17:48:00.005+01:00

Mám rada jedlá, ktoré posobia zdanlivo jednoduchým dojmom. Zemiakové placky na náš dojem rozhodne nehrajú. Ani svojím vzhľadom, ani použitými ingredienciami. Až pri konečnom výsledku opekania dochádza k tej harmonicky záludnej chuti perliacej ľahkým cesnakovým pohladením s bozkom majoránky. A keď použijete s láskou obranú, sušenú majoránku zo záhradky českej prababičky, tak si nemožete nič viac želať....

Neviem prečo, ale pri servírovaní placiek vždy použijem obrus po prapradedovi so starým maďarským vzorom. Evokujú mi totiž niečo ľudové. Niečo staré. Poctivé a chudobné zároveň. Akoby som bývala v nejakom starom sedliackom dome s verandou obsiatou muškátmi, na ktorú sa odkladali čerstvo upečené koláče na vychladnutie... Spomienka na prapradeda ako si skoro ráno vykračuje s rybárskym prútom vyrobeným z obyčajného dreva a pred obedom sa vracia s vedrom plných rýb.... Jeho staré ruky, ktoré trhajú placku a zajedajú ju hutnou fazuľovou polievkou... To všetko v jednom obyčajnom jedle, ktoré sa síce tvári nenápadne, ale zaručene má svoju tvár. Už asi navždy. Pre mňa teda určite...

Zemiakové placky

(Paveleková, Oňová: Jedna papá, druhá varí..., str. 136)

800 g zemiakov

2 vajcia

1 malá cibuľa

3 strúčiky cesnaku

6 lyžíc polohrubej múky

majorán

rasca

soľ

Postup

Zemiaky nastrúhame, cibuľu s cesnakom pokrájame najemno a zmiešame s múkou, vajcami a koreninami. Malou naberačkou naberáme zo zemiakovej hmoty, v panvici ju rozotrieme na 1/2 cm hrubé placky, ktoré opekáme v malom množste oleja z oboch strán.

foto: vikipapa.blogpost.com

Moja prvá kachna, moje prvé knedlíky, moje prvé zelí...

2010-03-14T21:27:00.003+01:00

Ospravedlňujem sa vopred za ten ľahko infantilný nadpis, ale jednoducho som na seba tak pyšná, že sa rozpučím ešte dnes večer. Idem sa rýchlo rýchlo pochvastať, kým to všetko vo mne nevychladne. Začalo to tým, že som už predlhú dobu mala chuť na kačicu. Na chrumkavú, mierne slanú, hutnú kačicu. Popravde, jedávala som ju len vždy u mojej babky. Vždy na Vianoce, čo značí, že to bolo len raz do roka. Čo je na jednej strane výhodné, lebo si to jedlo viac vážite, ale na druhej strane je to trýzeň...

Kačicu som si v Prahe pravidelne dávala v čínskom bistre na Palmovke. Tam ju vždy vedeli upiecť podľa mojich predstáv s tou bezkonkurenčne chutnou lepkavou ryžou, z ktorej som si mohla robiť guličky a vhadzovať do úst (bez komentára, prosím). Babky som sa asi miliónkrát pýtala na kačací recepis, ale nikdy som si na to netrúfla. Nikdy. Minulý rok na Vianoce som však kačku nemala. Lebo sa mi narodila dcéra. Lebo som nebola doma. Lebo osud chcel, aby som si našla cestu k chrumkavo upečenej kačici sama... och, how nicely romantic...

Bála som sa tej okrídlenej potvory ako čert kríža. Našla som si niekoľko receptov, ale nikde som nenašla dve identické. Fakt útecha pre začínajúce gazdinky... V pečení kuraťa som prieborník, tak som sa nechcela dať zdolať. Milovaný včera z nákupu prišiel domov s malou mrazenou kačičkou triedy A, ktorá vyzerala celkom sympaticky. Nebola veľká a tvárila sa štýlom: "Viki to dáš...", tak som sa do toho dala. V noci som ju nechala poctivo rozmrznúť a skoro ráno som sa pustila do diela. Aby toho nebola málo, tak som si zaumienila, že urobím domáce houskové knedlíky a kapustu (zelí). To si teda trúfaš, dievča! Pche...

Recepty na kačicu som vybrala dva - recepis z aktuálne toľko proklamovanej úspornej kuchárky Anuše Kejřovej - je to vlastne recept na pečenie husy, ale misis Kejřová to poňala fakt radikálne úsporne. Načo vypisovať ešte raz to isté? A mala pravdu... Druhý recepis pochádzal zo súborného vydania časopisu Delikatesy - edícia česká kuchyň. Odtiaľ som vysúkala aj recept na houskové knedlíky.

Teda, musím skonštatovať, že česká kuchyňa je teda na prípravu dosť časovo náročná. Určite by som všetko lepšie zvládla, keby som mala už cvik a v pozadí mi neplakala Nina, ale i tak si myslím, že uvariť riadny výdatný obed + polievka + dezert je poriadna fuška. Najlepšie je vstať hooodne skoro ráno a rozpútať to kuchynské peklo ešte za ranného šera. Možno časom získam vačší cvik.. a viac času.

Kachna on the pekáč
Kačicu som poriadne umyla zvonka i zvnútra a umiestnila do "pelíšku" - pripraveného vysokého pekáča. Poriadne som ju osolila (opať zvonka, zvnútra), pokmínovala (dávala som všetkého v hojnej miere, nakoľko mám rada kačicu priam slanú). Do jej útrob som ukryla dve umyté, rozkrojené jabĺčka a bruško som zašila. Podliala som ju vodou, otočila chrbátikom hore, zakryla alobalom a dala piecť na cca 1 hodinu. Čo sa týka prikrývania počas pečenia, tak misis Kejřová radí, že kačica (aj hus) sa najlepšie pečie v tzv. "dušáku, sestávajícím ze dvou stejných pekáčů složených na sebe". Ja som rovnaké pekáče nemala, takže mi ostal len alobal. Ale myslím, že svoju službu splnil.

Po hodine začala kačička krásne rozvoniavať, ale pri checkingu som zistila, že som ju podliala asi moc a začína sa mi skor variť ako piecť. Pritom Kejřová píše "podlijeme velkou naberačkou vody". Neviem prečo som tam toho šplechla tak veľa, ale v konečnom dosledku mi chutný vývar z pekáča poslúžil pri dusení kapusty. Všetok prebytočný vývar som teda poctivo vylyžičkovala a šupla kačaňu spať tentoraz otočenú už prsíčkami hore. Predtým som jej dobre prepichala kožičku, aby vytiekol tuk. Piekla sa ešte takú hoďku, potom som ju opat vybrala a narezala pod krídlami, aby vysyčala prebytočná para (tiež tip od Kejřovej), namastila ju poriadne medom, teplotu v trúbe vybičovala na dobrých 200 stupňov, zapla horný gril a dala jej posledný poriadny prípek. Výsledok bol naprosto grandiózny! Áno, pre niekoho je upiecť kačičku banálny úkon, ale ja som z toho mala takú radosť! Blahom som mľaskala po kuchyni a dobreže sa nebila hrdo do pŕs (nie tých kačacích). Malé radosti života, že?

Po kačičke čakalo na svoj údel "zelí". Priznám sa, tohto som sa bála ešte viac ako prípravy knedlíkov. Tajomstvo dobrého zelí podľa mňa spočíva len a len v dobrom ochutení. A to drieme na bedrách kuchárky... I keď som si našla konkrétny recept, nakoniec som si to urobila podľa seba a bola to setsakramentsky dobrá voľba! Povodný recepis obsahoval víno a ocot. Tie som vynechala a použila som už vyššie spomínaný vývar z opeku, pomalé dusenie, cukor, soľ a kmín. Nič viac a nič menej. Moje "zelí" bolo vychválené do neba. Potešilo ma to dvakrát, nakoľko je to jedlo, na ktorom je milovaný takpovediac "odchovaný" - myslím tým hlavne zelí a knedlíky.

Kauza houskové knedlíky
Knedlíky boli zlatým klincom programu. V mrazáku síce odpočívali domáce knedlíky od českej babičky, ale bola som tvrdohlavá ako býk. Keď už robím tak náročné jedlo (vskutku je to tak náročné jedlo na prípravu?), tak "se vším všudy". Priznám sa, ukľudňovala ma tá predstava rezervy v mrazáku :-) A experimenty v kuchyni priam milujem!

Všetky suroviny na knedlíky som si vyložila už dopredu, aby získali izbovú teplotu - vraj to pánovi kváskovi pomáha v lepšej práci pri kynutí... Vypracovala som cesto, ale kocky housky som zapracovala už pred samotným uhnietením a neviem či to nebola chyba. Neskor som ešte trochu pátrala a vo vačšine receptov tvrdili, že housku treba pridať až po tom, ako je cesto hladké. Tak nabudúce. Ďalším problémom bolo, že cesto mi moc nenabehlo a tým knedlíky stratili na nadýchanosti. Pritom som ich láskyplne uložila pod našu najtučnejšiu perinu v hrejivej blízkosti radiátora. Tak netuším kde nastal zádrhel. Nakoniec som ich vyvarila v osolenej vode, ale s pripravenou niťou som si ich netrúfla pokrájať. Nikdy som to totiž nevidela, takže som nepoznala techniku. Česká babička proste musí prísť na mentorovací vikend, inak to nevidím.

Výsledný efekt bol však ohromujúci. Priam nad moje očakávania. Kačička bola na povrchu jemne sladká od medu, krehučké maso sa pri krájaní delikátne oddelovalo od kosti, kožička bola príjemne chrumkavá a masko malo slastne vinúcu sa chuť po pečených jablkách....Prvá česká klasika za mnou. Stoha neznámeho predomnou. To je tak nádherné, prevariť sa niečím neznámym...

P.S.: recepty tentoraz nedávam. bola by to škoda. variácií na téma kačica a knedlíky je toľko, že by to bola urážka sem uvádzať len jedno znenie. a to je na tom to čarovné... jak ja sakra to varenie milujem! :-)

foto: vikipapa.blogpost.com

mami, kúp mi...

2010-03-13T20:51:00.001+01:00

http://www.marks-and-spencer.cz/perfect/darky-pro-ni/produkt-6017/

http://www.fler.cz/zbozi?id=424278

http://www.fler.cz/zbozi?id=389412

http://www.fler.cz/zbozi?id=193194

Dnes som prišla na to, že potrebujem svoj vlastný receptár. Len moj, obchytaný, mastný, dokrkvaný zošit s vlastnoručne prepísanými receptami. Totiž prehrabávanie sa v mojej ťažkotonážnej zbierke časopisov, kníh a výstrižkov, keď si spomeniem na nejaké jedlo, je ŠIALENÉ ŠIALENÉ ŠIALENÉ. Rozparádená som si teda sadla k netu a dnešné pátranie skončilo týmito objavmi (viď. obrázky hore). Najviac sa mi pozdáva ten prvý, ale viem, že bol v predaji okolo Vianoc, takže jeho dostupnosť bude asi nulová... :-( Najlepšie by bolo vytvoriť svoj "vlastný" dizajn a delenie receptov. Neviem prečo ma to doteraz netrklo. Všetky výstrižky, útržky a papieriky s recepismi mám hore-dolu porozhadzované po knižkách, čo je pri hľadaní naprostá katastrofa. A čo je najdoležitejšie - mať vlastný receptár, ktorý potom odovzdám Nine može naštartovať celkom peknú rodinnú tradíciu. Dievčatko bude mať aspoň pamiatku. Svojskú, spojenú so zážitkami, konkrétnymi chuťami a spomienkami na detstvo. Myslím, že by to mohlo fungovať. Zatiaľ však musím nájsť tú vhodnú formu. Neviete o nejakých pekných zošitoch na zber receptov? Máte svoje zošítky?

Mokrý čokoládový koláč alebo nesmelý návrat do kuchyne

2010-02-09T12:14:00.002+01:00

Keď mi každý rozprával o tom, ako sa moj život zmení po narodení dieťaťa, snažne som si ťukala na čelo a flegmaticky krčila ústami na znak protestu. Kecy typu: "Ja to budem robiť úplne inak, u mňa to bude určite iné..." ma veľmi rýchlo prešli, keď som svojej malej princezne asi po miliontýkrát šla nastoknúť večne vypadávajúci dudlík do plačúcich perí (mimochodom aj rezolútne vyhlásenie: "Moje dieťa nikdy nebude potrebovať dudlík!", ma svetelnou rýchlosťou opustili po prvej srdcorvúcej opernej árii...). Poviem vám, dieťa to je neutíchajúci zázrak. Neuveriteľné je, že neubehne deň bez toho, že by vás niečím novým neprekvapilo. Novým zvukmi, pohybmi, tým, že na seba z ničoho nič stiahne hrazdičku s hrkálkou (a vy z toho dostanete malý infarkt) a smiechom, nikdy nekončiacim úprimným a naprosto odzbrojujúcim úsmevom. Nina je totiž malý kopajúci balíček smiechu. Stačí, aby sa na mňa ráno usmiala a všetko sa mi zdá odrazu strašne ľahké...

Tancujeme spolu, plačeme spolu, smejeme sa spolu, kecáme spolu. Je to úplne iný vesmír. Je to naprosto iná hudba. Nabrali sme nový rytmus. A moja kuchyňa ho na malú chvíľu úplne stratila...

To bol moj boj v posledných mesiacoch - dostať sa do kuchyne. Nemala som čas ani sa poriadne najesť, nieto ešte myslieť na nejaké siahodlhé varenia, nedajbože, pečenie. Žiadne raňajky, žiadny obed. Bola som vďačná aj za rýchlo namazaný chleba s kečupom o druhej poobede. Ďalšia vec - obmedzenie v jedálničku kvoli kojeniu. Nikdy som si nebola bývala pomyslela, že matky, ktoré plne koja prakticky nemožu jesť nič. Podľa odbornej literatúry by som nemala jesť prakticky nič iné len rozne semiačka, polievky a vyvolenú zeleninu. Skoro žiadne ovocie - citrusy ani nápad (ach, zamilované limetky...), obľúbený karfiol a brokolica si v mojej kuchyni už dlhú dobu ani neškrtli, kyslú kapustu v supermarkete len slintavo obchádzam, mlieka sa bojím a bublinkovú zázvorovú limonádu len oplakávam. Počiatočná úzkostlivosť ma už síce trochu prešla, napriek tomu si ešte dávam nesmierny pozor čo mi putuje do úst. Ale toto nemá byť laktačná poradňa, takže sa pohneme v rozprávaní ďalej...

Pri takýchto podmienkach bolo zákonite dané, že varenie na istý čas prevezme moj milovaný. Po pár neistých pokusoch to nakoniec dopadlo tak, že som dostala strach z vlasného varenia. Pretože on varí setsakramentsky dobre. Vie improvizovať, zatiaľ čo ja sa vždy kŕčovito držím receptov. On varí s tým čo má k dispozícii. Ja varím zo surovín nakúpených podľa presného zoznamu. V jeho pokrmoch cítite celého jeho srdce. V chuti jedla to, že ho čarovanie v kuchyni nesmierne baví (aspoň mi to tvrdí... :-). Pripravuje tie najlepšie cestoviny a omáčky. Syrové a zeleninové omáčky od výmyslu sveta. Pozor! Žiadne mdlé vodové kašičky, ale poriadne poctivé hutné omáčky, ktorými si radi okeckáte čisto vyprané námornické tričko... (...a robí tú najlepšiu "čínu" na svete!).

Ale jeden triumf v kuchyni mi ostáva vždy - pečenie. Operácie s trúbou. Patlanie sa s čokoládou a schopnosť ponoriť kuchyňu behom pár minút do naprostého chaosu. Upiekla som tvarohovú tortu (nie cheesecake!), ktorá bola tak sladká, že sa nám sťahovali zadky. Recept bol nejednoznačný, takže som pre istotu trochu prisladila, ale i napriek tomu skončila torta spokojne v bruškách všetkých odvážných degustátorov.

A potom som som si v jedno pekelne zasnežené sobotné ráno kúpila časopis F.O.O.D. a pri prezeraní fotostory o čokoláde mi zúfalo vysychal jazyk. Túžba po čokoláde bola tak urputná, že som poslala milovaného pozháňať všetky potrebné ingredience a po niekoľkých neúspešných pokusoch som sa konečne pustila do "mokrého čokoládového koláča". Prečo? Lebo na fotke vyzeral tak vábne, mokro, sexy a tak strašne čokoládovo.

A výsledok bol, akoby som to... ehm, doooooosť čokoládový. Priam čokoládový masaker. Ten koláč je tak čokoládový, že som na zjemnenie musela použiť jednoduchý biely jogurt. Ten tomu dodal úplne iný rozmer. Ale milovníci čokolády ho zbaštili aj bez príkras, len tak zahučalo. Na druhý deň bol koláč ešte lepší. Najma horná krémová vrstva po odpočinku v chlade trochu viac stuhne a chutí strašne hebučko. Bože, nech už je Nini tak veľká, aby mohla skúsiť chuť čokolády!

Navyše recepis sa mi hodil, nakoľko v ňom boli vždy miesta na "nádych" - cesto i čokoláda totiž museli poriadne vychladnúť na ďalšiu manipuláciu, čo mi vyhovovalo, lebo som mohla pracovať v prestávkach medzi jednotlivými kojeniami. Princezná mi asistovala v kuchyni rozverným hrkaním, takže nám práca šla od ruky. Ešte si musím lepšie zorganizovať čas, aby som bola schopná vytvoriť si malé skulinky v časopriestore určené na pobyt v kuchyni. Ale pojde to.

Recept mal pre nás ešte jeden skrytý bonus - vďaka nemu sme s milovaným znovuobjavili maslové sušienky Club, ktoré mi hneď prvý deň zjedol (jedol ich dokonca o štvrtej v noci priamo v posteli - mal ich pripravené na nočnom stolíku v prípade núdze, grrrrrr!), takže pečenie logicky odpadlo. Hnevala som sa len do momentu, keď som si jeden okrúhly rozverný tučnučký keksík hodila len tak na ochutnávku do úst. A áno, vyžrala som celý zvyšok balenia...

Asi ste si všimli, že som opat zmenila vizuál blogu. Dúfam, že toto bude už posledná zmena. Keď som sa totiž na neho s odstupom času dvoch mesiacov pozrela, uvedomila som si, že stratil svoju povodnú originálnu tvár. Zdal si mi zbytočne preplácaný a nejak "presladený". Chýbal mi zmysel toho, že to bol blog. Pretože podstata celého blogovania spočíva v osobitosti autora. Preto už žiadne šablóny, milí moji. Len poctivé fotografie a príbehy mojho života. Áno, ono to práveže konečne nebude len o jedle. U nás sa totiž nadobro (a chvalabohu!) usadil ŽIVOT. Konečne to začne mať spád. Pretože Nina je živel. A poriadny. Bude tak veselo, až sa nám z tanierov bude pariť, milí priatelia!

A teším sa na jar!

P.S.: Vrúcne, úprimne a srdečne ďakujem tým, ktorí sem chodili a chodia i naďalej, napriek tomu, že tu pomaly už museli upratovať pavučiny zúfalo hľadajúc nový článok. Polepším sa.

P.S.2: Ospravedlňujem sa za chýbajúce slovenské písmená "o" so strieškou a "a" s dvoma bodkami. Píšem na českej klávesnici a notebook mojho milovaného mi jednoducho nemieni vyčarovať slovenskú abecedu. Len, aby ste si nemysleli, že to je zámer. Nie je.

Mokrý čokoládový koláč

(časopis F.O.O.D., únor 2010)

225 g sušenek (například Klub)

60 g másla

60 g nastrouhané čokolády

Na náplň

180 g tmavé čokolády, nasekané na kousky

180 g másla, nakrájaného na kousky

4 velká, lehce ušlehaná vejce

180 g přírodního krupicového cukru

180 ml smetany ke šlehání

Postup

Sušenky na korpus rozdrťte v sáčku pomocí válečku nebo je rozmixujte. Nastrouhanou čokoládu rozehřejte v kastrůlku s máslem, vsypejte sušenky a spojte ve směs. Tu přesuňte do formy, vymačkejte a uhlaďte obrácenou lžící po dně formy. Dejte alespoň na půl hodiny vychladit. Troubu předehřejte na 180 C. Na náplň rozehřejte čokoládu s máslema nechte vychladnout. Vejce ušlehejte do pěny s cukrem, zašlehejte smetanu a pak vychladlou čokoládu. Vlijte na vychlazený sušenkový základ, vložte do trouby a pečte asi 45 minut. Pro završení zážitku můžete ještě podávat s čokoládovým krémem (ja som použila biely jogurt, smotana tiež nemusí byť zlá...).

foto: vikipapa.blogspot.com

Najsladší koláčik

2009-11-20T13:15:00.019+01:00

Tak sme sa konečne dočkali... A chcem sa pochvastať... Som šťastná ako blcha a do kuchyne nepáchnem dobre dlhý čas. Jednak je teraz moja láska číslo jedna Ninuška a jednak sa mi absolútne nechce, takže blog sa bude chvíľku musieť vyrovnať s odsunutím na vedľajšiu koľaj... Myslím, že pri pohľade na ňu je to viac než pochopiteľné .-)

Vajíčková etuda

2009-10-23T10:39:00.013+02:00

"Už zase vajíčka?", počúvam neustále, keď vyťahujem z chladničky kartónovú vaničku obsahujúcu zázračné domáce vajcia. Vajíčka by som totiž mohla jesť každý deň. Doslova každý deň. Neviem ako je na tom moj cholesterol, ale jednoducho tomu nejde odolať. Najviac umieram za praženicou z domácich vajíčok. Vždy keď otvorím krabičku s rozlične veľkými a farebnými (niektoré sú krásne pastelovo zelené) vajíčkami zaleje ma radostné blaho. Kupované vajíčka z hypermarketu majú k pravým vajíčkam tak blízko ako ja k Mikulášovi... Nedokážem si predstaviť nedeľu bez praženice... počkať, ja si nedokážem predstaviť ani poličky v chladničke bez vajíčkových zásob...

Keby existovala vajíčková hitparáda:

1. praženica na masle
2. praženica na masle s cibuľkou, posypaná čerstve namletým čiernym korením a sladkou červenou paprikou :-)
3. vajíčka "nahniličko" s teplými toastmi
4. volské oká s krúžkami pikantnej maďarskej klobásy
5. praženica s brokolicou (špeciálny receptík s uvarenou a roztlačenou brokolicou, ktorá sa zmieša s vajíčkami a upečie na masle na panvici)
6. vajíčková pomazánka

Je až neskutočné, aký hnus dokážete na tanieri vyčarovať z kupovaných vajíčok. Už pri šľahaní vlastne zistíte, že žĺtka nevideli źltú farbu (a chuť) ani z rýchlika a mdlá výsledná konzistencia v podobe starého navlhlého papiera vás donúti premýšľať o chove vlastnej sliepočky.

Pamatám na časy z detstva, keď sme tento problém nemuseli riešiť. Keď som každé ráno so slinami naklusala do kurníka a prinášala babičke ešte teplé vajíčka zatočené v mojom pletenom svetri. Robievala ich na starej pokrútenej panvici a ja som jej nedočkavo stepovala za zadkom.

Ach, tie krehké škrupinky, na ktorých je občas prichytené ešte pierko zo sliepočky... a tie žlté žlťunké žĺtka! Nikdy by som si nebola myslela, že si raz budem ceniť poctivé domáce vajíčka a že budem v naprostom delíriu z krikľavo žltej praženice, ľahko mazľavej, parkrát opatrne posunutej po panvici... Nepoznám krajšie rána ako tie nesúce sa v ľahkom objatí roztopeného masla a pražiacich sa zlatavých vajíčok...

Vajíčková pomazánka
(originál receptu z časopisu Apetit září 2009)

pro 4 osoby

100 g pomazánkového másla
50 g lučiny
4 vejce natvrdo, najemno nasekaná
50 g konzerva sardelových oček s kapary, okapaná, najemno nasekaná
1 lžička hořčice
sůl a pepř

Postup

Pomazánkové máslo utřete s lučinou. Smíchejte s vejci, očky, pažitkou, hořčicí. Osolte a opepřete.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jedlo ako od babičky, jablkový koláč, škoricové spomienky a čakanie na vylodenie

2009-10-21T11:56:00.017+02:00

Obdobie škorice, čierneho čaju s mliekom, strúhaných jabĺk, orechov, mojho večne suchého nosa z horúcich radiátorov a hrubých šálov, ktoré nechávajú otravné žmolky na mojom šedom kabáte... Jeseň vkročila rázne a studene. Ráno už musím v kuchyni svietiť, vzduch akoby niečím oťažel a ja snívam o pečenej kačici s schrumkavou medovou korkou (...a veľa veľa kmínu prosím !!!) a poriadnou náložou červenej kapusty.

Som bez foťáku, za to s už s poriadnym brušiskom, v ktorom si veselo hovie naše dievčatko. Kým čakáme na jej definitívne "vylodenie", statočne ju vykrmujem tým najlepším čo mi jeseň ponúkne. A najlepšie je, keď do papy možem pridať čo najviac škorice. Jej aróma ma nesmierne ukľudňuje. Akonáhle sa nasladlý škoricový nádych nesie po zahmlených oknách stačí keď privriem oči a ocitnem sa v starom pradedovom dome, kde to bolo na jeseň cítiť spáleným lístím a horúčavou z rozžnutej trúby. Babička vtedy piekla na tony jablkového koláča. Potom sme ho ešte horúci drobili na obrovskej posteli s tvrdými vankúšmi s červenými maďarskými ornamentmi.

A v kútku duše ten útulný pocit, že sa mi nič nemože stať. Tu v tomto momente s jablkovým koláčom v ruke, umazaná, vlasy voňajúce po ohni a ruky zababrané od špárania sa v zemi pod starou jabloňou. Obraz pradeda mašírujúceho si to po poli so vzduchovkou, dvoma bažantmi v ruke a dvoma rozvernými maďarským vyžlami po boku. Doteraz si pamatám jeho zelený, mierne ušmudlaný poľovnícky klobúčik s malým bažantím perom. Pradedo vždy jedol tou najvačšou a najhlbšou lyžičkou. A pil veľa bieleho vína. Zo strapcov, ktoré sme strihali všetci sklonení pod dlhočizným vinohradom. A potom váľanie sudov. A jablkový mušt, na ktorý potajomky chodili s malými štamprlíkovými pohármi, než sme sa všetky deti definitívne neposr....

To všetko sa mi vynára. A som patetická, nedočkavá a na ulici zhlboka dýcham ten štipľavý vzduch. Mrznú mi uši a keď prídem domov, tak mi príjemne brní hlava od chladu. Cítim, ako sa mi pomaly vyhrievajú líca a telo sa vracia z toho ľahko rozteteleného a ztuhnutého stavu. Vyťahujem z úst mikroútržky šálu, ktoré sa mi neustále prilepujú na pery, keďže bez balzámu na pery nadám ani ranu. Cez bruško už ledva zapnem svoj hrubý sveter s brmbolcami. Vyzerám ako by som pribehla zo Škandinávie a predávala na trhu čerstvé vajíčka. Nepýtajte sa ma prečo.

Nakukujem do komory, vidím že v bedničke sa povaľujú zemiaky a v pohodičke si klíčia. Spomeniem si na nádherný recept a rozcítená vyberiem z chladničky slivky z jednej klatovskej záhradky. Túžim po jedle, ktoré rozbesnene vonia, túžim po jedle, ktoré je megastaré, prastaré, ktoré budem vyjedať pradedovou obrovskou lyžicou a po lícach mi budú stekať slzy chuťového blaha. Jedlo po ktorom bude vzývať svoju babičku. Po ktorom bude Ninike v brušku odchrapkávať jedna radosť...

Uhlířina se švestkovým kompotem

(originál receptu z časopisu F.O.O.D. říjen 2009)

na 4 porce

600 g brambor

100 - 150 g hrubé mouky

1 vejce

trocha mléka

máslo na pomaštění

Na kompot

500 g švestek

2 - 3 lžíce cukru

hřebíček, badyán a skořice na dochucení

Postup

Brambory pokrájené na kousky dejte vařit do mírně osolené vody. Z mouky, vejce a trochy mléka vypracujte jemné nudlové těstíčko. Pomocí lžíce vykrajujte nočky a přidejte je přímo do vody k bramborám asi po 10 minutách jejich varu. Dovařte je společně, sceďte a ihned podávejte pokropené máslem a doplněné šťavnatým švestkovým kompotem. Ten připravíte krátkým povařením vypeckovaných švestek v troše vody s kořením. Před podávaním koření vyjměte.

Křehký jablečný koláč

(originál receptu z časopisu APETIT září 2009)

pro 8 osob

200 g hladké mouky + na poprášení

140 g másla, pokrájeného

50 g krupicového cukru

1 vejce

Na náplň

6 středně velkých jablek, oloupaných, nakrájených na tenké plátky, pokapaných šťávou z 1 citronu

nastrouhaná kůra z 1 biocitronu

25 g krupicového cukru

1/2 lžičky mleté skořice

1/2 lžičky mletého muškátového oříšku

Na drobenku

85 g másla

85 g hrubé nebo polohrubé mouky

85 g třtinového cukru

kůra z 1 biocitronu

Postup

1. Mouku a máslo dejte do mísy a prsty promněte na drobenku. Přidejte cukr, vejce a spojte dohromady. Pokud směs zústane suchá, můžete přidat až 2 lžíce ledové vody. Těsto zabalte do potravinářské fólie a dejte na půl hodiny chladit.

2. Mezitím připravte drobenku. Pokrájejte máslo, posypte ho moukou, cukrem a citrónovou kůrou a promněte prsty.

3. Troubu předehřejte na 200 C, horkovzdušnou na 180 C. Pracovní plochu poprašte hladkou moukou a rozválejte na ní těsto na tloušťku tří milimetrů. Pak jím vyložte zapékací mísu nebo pekáč o rozměrech 20 x 30 cm, přesahující okraje odřízněte ostrým nožem. Dovnitř rozložte jablka, posypte je citrónovou kůrou, krupicovým cukrem, mletou skořicí a muškátovým oříškem. Navrch dejte drobenku a pečte 20 minut. Poté snižte teplotu trouby o dvacet stupňů a pešte daších 25-30 minut tak, aby těsto i drobenka měly krásně zlatavou barvu. Podávejte teplé s créme fraiche, zakysanou smetanou, vanilkovým krémem nebo zmrzlinou.

Krásnu jeseň !

Foto: vikipapa.blospot.com

Prvá jesenná...

2009-09-11T17:17:00.013+02:00

Nie, ešte necítim, že celkom prichádza jeseň. Je to akési „medzi“. Ešte stále si v tramvaji otváram okienko, pretože mi je dusno. Ešte stále ma na pravej strane sedadiel, kde obvykle sedávam, páli slnko. Ale noci sú chladnou predtuchou plížiacej sa jesene. A rána. Káva v okne mi posledný týždeň vychladla oveľa rýchlejšie ako tomu bývalo minulé dni. Cítim ako slnko slabne, vidím ako sa úporne snaží presvietiť tmu. Keď sa vraciam z práce a pozerám do vzdialeného horizontu tramvajových koľají, musím si zakryť dlaňou svoje rayban-y. Akoby sa s prichádzajúcou "jedničkou" valila obrovská slnečná guľa. A vidím tie malé pôvabné pestrofarebné kružnice, aké môžete spozorovať len na fotografiách robených proti slnku. Ešte stále mám chuť na ovocie, ale už si nekupujem melóny. A ovocie nejem surové. Skôr ho topím v ceste na koláč. Jablká strúham a primiešavam k nim škoricu. A začínam myslieť na polievky... Som polievkové dievča. V nasledujúcom období si svoju polievkovú mániu môžem vychutnať naplno – za chvíľu prestanem byť kindervajíčkom. Čochvíľa sa vyliahne malá Nini, ktorá bude moje chute zdieľať nepriamo, ale somnou. Dúfam, že sa z nej stane obdobná mini „polievkožrútka“ ako ja.

Prvá polievka tohtoročnej jesene je teda úplne minimal jednoduchá – kombinácia zemiakov a pórku. Zemiakovú polievku som doteraz robila len nakyslo, mliečnu, s kôprom, do ktorej si každý svojvoľne lial svoju najmilšiu dávku octa. Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, tak zemiaky v mojej kuchyni veľa miesta nezaberajú. Som ryžová a v polievkach mám radšej cestoviny. Ale ako poväčšinu prípadov, i tentoraz rozhodla fotografia zamatovo, pastelovožltej polievky v nebeskom hrnci so šarmantnou škvrnkou smotany v časopise a už som bola stratená. Vždy keď sa mi na obrázku nejaké jedlo zapáči, tak horím nedočkavosťou sa do jeho prípravy čo najskôr pustiť. Snívam o tom, ako bude vyzerať moja verzia. Ako bude chutiť a či si nájde svoje pevné miesto v našom „rodinnom“ menu.

Najlepšia časť na varení polievky je podľa mňa vždy to prvotné intro, kedy hodíte čerstvo nakrájanú zeleninu – v tomto prípade ľahko osolený, nakrájaný pór - na vyhriate maslo. Fáza, kedy začne zelenina „sklovatieť“ je chvíľa, kedy sa nad hrncom zhlboka nadýchnem a začnem sa správať ako organický odsávač. Nikdy zelenina nevonia tak plne, od srdca, ako v horúcej maslovej prikrývke.

K polievke sme mali chrumkavé krutony, ktoré som zľahka opiekla v panvici na pár kvapkách olivového oleja. Ostré hrany dostali krásnu zlatohnedú farbu a chrumkavo dopĺňali ľahko maznavú chuť. Pridala som veľa smotany. A možno až priveľa masla, ale to je v krémovej polievke vždy odpustiteľný priestupok...

Krémová bramborová polévka s pórkem

(originál receptu z časopisu F.O.O.D. červenec 2009)

na 6 porcí

500 g pórku, očistěného a nakrájeného na kousky

2-3 lžíce másla

hrubě mletá mořská sůl a pepř

500 g brambor, oloupaných a nakrájených na kousky

1 a ½ l zeleninového vývaru

60 – 125 ml smetany

nasekaná pažitka na posypání

Na krutony:

bílý chléb

olivový olej na osmažení

Postup

V hrnci rozehřejte máslo a pomalu na něm asi 3 minuty opékejte pórek se špetkou soli. Přidejte brambory a ještě několik minut restujte. Zalijte vývarem, osolte a opepřete. Vařte napůl zakryté poklicí, až jsou brambory zcela měkké. Rozmixujte ručním mixérem, přidejte smetanu a podle chuti ještě okořeňte. Na olivovém oleji osmažte chléb nakrájený na kostičky. Polévku podávejte posypanou pažitkou a s krutony.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Oskenuj svoj sendvič!

2009-09-09T12:10:00.006+02:00

Nepoznám nič osviežujúcejšieho a rýchlejšieho ako je dobrý sendvič. Dobrý sendvič ale znamená, že viete ako správne skombinovať jednotlivé vrstvy, prísady, omáčky, dresingy, syry a zeleninu. Nie je jedno či je horná a dolná vrstva natretá tou istou pomazánkou ako horná. Či stupeň presiaku do pečiva nie je príliš hlboký... či pridať ešte jeden druhy šunky, alebo radšej siahnuť po liste šalátu... Niekomu to môže prísť vrcholne smiešne, ale rada by som sa s vami podelila o moju najnovšiu úchylku - stránku http://scanwiches.com/, kde si obdobní šialenci ako ja v práci namiesto písania mesačného reportu skenujú svoje starostlivo pripravené sendviče. Niekedy je úplne absurné, čo dokážu ľudia medzi dve skromné plátky pečiva natlačiť - najviac ma rozosmieva ten debilný americký zvyk - sendvič s chipsami :-) Možno je to pre niekoho nechutné, ale mňa to baví.... škoda, že doma nemám skener .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

Les gaudes

2009-09-08T15:25:00.005+02:00

Prezradím Vám jedno malé tajomstvo - najradšej zo všetkých jedál dňa pripravujem raňajky. Možno to bude znieť pre niektorých obskúrne, ba možno provokatívne - veď kto by mal v dnešnej dobe čas babrať sa s prípravou výdatných raňajok ! A keby šlo len o samotnú prípravu ! Pche... veď nie je dostatok času ani na ich pokojnú konzumáciu.

U nás je to inak. U nás sa raňajkuje každý deň. Lebo si privstanem. Lebo si privstať chcem. Pretože ma to baví. Pretože si myslím, že je naprosté šialenstvo pustiť sa do nového dňa s prázdnym a hneď od skorého rána vynerveným žalúdkom. Načo? Prečo? Opýtajte sa môjho chlapa, ktorý každé svoje nové ráno prednedávnom ešte dekoroval cigaretou nalačno s hypersilnou megakávou. Na žalúdočné vredy ideálne... Po mojom zahájenom "breakfasterore" je zvyknutý sa najprv najesť pred svojou obligátnou rannou cigaretou. Jeho výhovorkou bolo neustále omieľané: "když mě po ránu nechutná...já nedokážu ráno nic sníst... nejsem zvyklej snídat..." a podobné alibistické hlášky. Našťastie, podarilo sa mi tento "zlozvyk" obrátiť a prišla som na to, že je to opäť len o zvyku. A o mojej fantázii. A o chcení raňajkový rituál dodržiavať. Dúfam, že sa to podarí presadiť aj u budúceho člena našej rodinky...

Doteraz sa pamätám, ako nás mama každé ráno posadila s bratom okolo veľkého okrúhleho stola v kuchyni a i keď tam bol len maslový chleba s bielou kávou, povinne sme všetko spratali zo stola (u nás sa nikdy, ale nikdy nenechávali zbytky na tanieri! :-) a išli spokojne do školy/škôlky. A to mi ostalo dodnes. Ak ráno nemám výdatné raňajky, tak už cestou v tramvaji mám chuť zabíjať. Ak sa nestihnem najesť doma, tak si dám tú prácu a vyberiem sa do obchodíku, kde si kúpim aspoň niečo pod zub, čo ihneď konzumujem v práci.

Bez raňajok som nefunkčná. Cez víkendy obvykle robím palacinky -. každý dostane štyri v rôznych plnkokombináciách - s čučoriedkami a medom, čokoládou, kakaom, tvarohom, lekvárom... Alebo pomazánky - aké chuťové kreácie sa dajú vytvoriť z rýchleho zamiešania pár surovín ! Keďže fanaticky ulietavam na vajíčkach tak si ich pripravujem veľmi často vo všetkých podobách i nepodobách (hlavne keď prepísknem čas na vajíčko namäkko - to potom dostanem akýsi patvar medzi skorovareným a nahniličko..).

A kaše! Milujem kaše! Krupicovú a najmä tú kukuricovú - s čokoládovými kúskami alebo len tak posypanú škoricovým cukrom. Alebo s chrumkavým skaramelizovaným povrchom... Och, to je pochúťka! Nikdy však kašu nesmiem mať hrudkovitú, ani príliš tuhú. Musí sa pekne pomaly liať a a byť (ne)primerane sladká.

Na nasledujúci recepis som narazila v časopise F.O.O.D. v sekcii receptov na francúzske raňajky. Už som z nej vyskúšala recept na pain perdu. Najviac ma baví ten sofistikovane poetický názov - starofrancúzsky recept z kraja Franche-Comte... No nie je to nádherné?

PS:.. namiesto vody z originálneho receptu som použila len mlieko - kaša je potom vláčnejšia a chutnejšia... a namiesto cukru som na posypanie vybrala strúhanú čokoládu... a roztopené maslo...

Les gaudes - kukuřičná kaše podle starofrancouzského receptu z kraje Franche-Comte

(originál receptu z časopisu F.O.O.D. červenec 2009)

na 4 porce

125 g kukuřičné mouky

špetka soli

250 ml teplého mléka

cukr a teplé mléko podle chuti

Postup

1. V kastrolu se silným dnem důkladně rozmíchejte kukuřičnou mouku v 360 ml teplé, nikoli však vroucí vody. Lehce osolte a na mírném plameni povařte. Kaši neustále míchejte kovovou metlo, aby nevznikali hrudky. Postupně přilévejte teplé mléko, až kaše získá konzistenci řídké smetany. Dále prohřívejte, až se na povrchu objeví bublinky varu (celková doba vaření je 30 až 45 minut).

2. Kaši přemístěte do misek a podávejte spolu s teplým mlékem a cukrem, kterými si každý stolovník poslouží podle vlastní chuti. Cukr můžete nechat pod grilem skaramelizovat.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Good bye summer...

2009-09-04T14:24:00.039+02:00

Foto: vikipapa.blogspot.com

Placky z cukiny a kuracej pečene

2009-09-02T21:19:00.017+02:00

Dnes to bude rýchlovka - tento recept je jedným z mojich srdcoviek - jednak som ho po prvý raz skúšala spoločne s mojou mamou a za druhé pečeň je pre mňa lahôdka najväčšia! Recepis mám doteraz na na vytrhnutom zdrape zo slovenského časopisu Život s delikátnym foodstylingom zátišia pozostávajúcim z radu placiek v spoločnosti dvoch brunátnych dám cukín :-).

Sú to vlastne obyčajné placky ozvláštnené intenzívnou chuťou kuracej pečene. Ak obľubujete recepty, kde ste v intenzívnom a vášnivom kontakte so surovinami, tak toto je presne ono... Všetko sa tu cez seba miesi, žmýka, drobí, melie, stláča v tiesnivom objatí veľkej misy. Môžete potom so zababranými rukami strašiť spoločnosť v kuchyni, vyzerá to dostatočne dekadentne a hororovo :-). Myslím, že deti by si s tým vyhrali...

Výsledné placky sú dosť mastné - ja ich vždy ukladám na papierové utierky, aby trochu "pustili". A sú blažene kalorické. To vyvažujem zeleninovým šalátom ako prílohou. Výborné sú i s opečenou bagetou. A kýblom smotany (pre mňa .-). Mne sa z nich vždy podarí vyformovať tvary pripomínajúce skôr malé rezne ako placky, ale je to na vašej fantázii a chúťkach...

Placky z cukín a kuracej pečene

4 porcie

1 cukina
4 žemle
4 vajcia
220 g kuracej pečene
2 strúčiky cesnaku
1 lyžica nasekanej petržlenovej vňate
rasca
majorán
mleté čierne korenie
strúhanka na zahustenie

Postup

1. Cukinu umyjeme, ošúpeme, postrúhame a vyžmýkame. Žemle rozdrobíme do cukiny, zmiešame s vajcami, cesnakom, korením a petržlenovou vňaťou.

2. Kuraciu pečeň očistíme, pomelieme a pridáme k žemľovej zmesi. Podľa potreby zahustíme strúhankou. Zmes naberáme lyžicou, kladieme do horúceho oleja a tvarujeme malé placky. Vyprážame z obidvoch strán.

3. Placky podávame so zeleninovým šalátom.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Pain perdu

2009-08-30T17:16:00.003+02:00

"A v čom je akože ten recept taký zázračný? Veď je to úplne obyčajný chleba vo vajíčku, nie?" hovorí brat a ja sa len usmievam. "Tajomstvo spočíva v chuti", tajuplne nadhodím. Neveriacky si sadá za stôl a napcháva sa ešte horúcou praženicou. Ja zatiaľ lejem do veľkej červenej misy mlieko, vajíčko a vanilkový cukor. Všetko to spolu vyšľahám a na pripravenú panvicu odkrojím trošku masla. Toastový chlieb rýchlo namočím do misky a opatrne ukladám na rozpálené, bublinkujúce maslo. Bytom sa okamžite rozprúdi známa nasladlá vôňa.

Moji susedia ma musia nenívidieť hlavne ráno... Keď si obliekajú nohavice, pozerajú na hodiny, meškajú a z otvoreného okna cítia vône niečoho teplého, niečoho čo by osladilo urýchlené rána. Obraciam dozlatova opečené chlebíky a keď majú už dostatočne hnedé, chrumkavé okraje, položím ich jeden na druhého do vežičky. Každý potieram tučným mäkkým tvarohom a sypem (hojne, hojne!) škoricovým cukrom. Navrh umiestňujem malý škrabanec masla. To sa neskôr pekne roztečie na všetky strany a navlhčí hornú časť toastov.

Pri mazaní posledného kúsku vidím ako brat začína škúliť na môj tanier. "No, možno by som si dal jeden degustačný kúsok... vonia to strašne dobre... aj vyzerá...", podotkne. Usmejem sa a pustím sa do pečenia jeho malej toastovej vežičky. Nepoznám človeka, ktorému by pain perdu nechutil. Najlepšie sa je vidličkou, ktorou môžete nabrať všetky vrstvičky. Neskôr brat zaborí vidličku do mäkkého horúceho vankúšika toastov, slastne mľaskne a zorničky sa mu obrátia k stropu. "Ty jo, tak toto raz urobím na raňajky svojej budúcej frajerke... to budem macher.... to ma už v živote nebude chcieť opustiť...", smejeme sa a spokojne sa napchávame. Ako málo stačí k sladkému nedeľnému ránu !

*francúzske sladké toasty v perfektnej kombinácii syra a byliniek u Viktora

*sofistikované pain perdu z domácej briošky tu a tu

Pain perdu - ztracený chléb sypaný cukrem a skořicí

(originál receptu z časopisu F.O.O.D. /červenec 2009)

na 6 porcí

6 plátků bílého toastového chleba

1 vejce

130 ml mléka

20 g másla

1 lžička cukru (použila som vanilkový)

moučkový cukr

mletá skořice

Postup

Prošlehejte vejce s mlékem. Na středním ohni rozehřejte na pánvi máslo. Každý plátek toastového chleba namočte do vajec s mlékem po dobu několika vteřin a z obou stran rychle osmažte na rozehřátém másle. Podávejte horké, posypané cukrem promíchaným se skořicí.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Fást fúd, bejby

2009-08-29T12:50:00.009+02:00

Foto: vikipapa.blogspot.com

Moje dnešné raňajky

2009-08-28T14:10:00.029+02:00

každodenná dilema čo do taniera. čo do brucha.

rána sú najdôležitejšie momenty dňa. vtedy keď Ťa vidím, ako sa rozospatý postavíš do bielych dverí.

vtedy keď sa Ťa obligátne pýtam: "Čo budeš raňajkovať?"

keď sa Ty obligátne opýtaš: "...a čo Ty?"

vajíčka. najradšej by som neustále robila vajíčka.

biele. domáce. s krikľavým žĺtkom.

...nadýchaná praženica s chrumkavou slaninou...

vajíčka namäkko v červenej bodkovanej šálke s maslovým chlebom.

robievala ich mama, keď som bola malá.

vajčka natvrdo. len soľ a čierne korenie.

opečená bageta na olivovom oleji.

natrená jemným taveným syrom.

naukladané čerstvé krúžky sliviek.

pre Teba.

citrónový čaj. vajíčka rozdrtené v ružovom zmrzlinovom pohári.

pre mňa.

naberám ich lyžičkou. s nohami na stole.

je dobre, že je piatok.

vajíčkový.

Krásny "poslednoprázdninový" víkend, milí moji !

Foto: vikipapa.blogspot.com

Mango lassi

2009-08-25T21:01:00.013+02:00

Nie, prosím, nepleťte si lassi s Lassie. Lassi je tradičný nápoj indického pôvodu zložený z jogurtu a nejakej inej suroviny. Tradičné indické lassi je slané - s tvarohom a zmesou indického korenia. Niekedy sa pridáva dokonca i šafrán. Lassi sa servíruje dobre vychladené, zvyčajne s ľadovou drtinou.

Dnes som prišla domov z práce celá rozhorúčená. Neobvykle som nemala hlad a skôr som túžila po niečom studenom a sýtom. Spomenula som si, že pred pár dňami som kúpila v malom obchodíku mango. Len tak. Zdalo sa mi pekné. Páčil sa mi ten výrazný kontrast zelenej a červeného líčka. Ako dni plynuli, začalo mi ho byť ľúto. Osamelo čakal na svoj osud v spodnej zásuvke chladničky. Na internete som našla pár receptov na mangové čatní, šaláty a kombinácie s mäsom, ale nebolo to ono. Nakoniec som narazila na článok o mangu v nejakom ženskom internetovom magazíne s pár receptami, medzi inými i na mango lassi. Prvotne som si myslela, že výsledná chuť bude sladšia, ale na moje prekvapenie je nápoj perfektne vyvážený. Samozrejme, záleží na tom koľko cukru do jogurtu pridáte. Mne stačila jedna polievková lyžica.

Mango je vnútri krásne letné. Žiarivý mix oranžovej a žltej farby ma paradoxne trochu rozosmutnil… Blíži sa koniec leta… Myslela som na tyrkysovú vodu v bazéne, na svoje odhalené bruško na zelenej tráve, svit slnka spomedzi stromy na kúpalisku a ten tichý šum okolo bazénov…

Zatiaľ sa v mixéri z malých klzkých kúskov a bieleho jogurtu vytvoril krásne napenený a hebučký nápoj. V kontraste so slanou chuťou pistácií je to manna nebeská… Aj bez ľadu…

Mango lassi

1 mango, ošúpané a pokrájané na menšie kúsky

500 ml jogurtu1 PL ovocného cukru

1 PL posekaných pistáciových orieškov

200 g ľadovej drviny

Postup

Mango s jogurtom, cukrom a ľadovou drvinou pomixujeme do hladka, prelejeme do pohárov a posypeme nadrobno sekanými pistáciami.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Víkendové chute

2009-08-23T21:31:00.029+02:00

Víkend bol až nezvyklo chuťovo pestrý. Ako mexická piňata po výbuchu. V sobotu sa ocitám v príjemnom šume vietnamskej hatmatilky. Sediac na drevených lavičkách vdychujem intenzívne nasladlú vôňu vonných tyčiniek, ktorá sa mieša s vtieravou arómou polievky phở gà. Po niekoľkých pažravých polievkových náletoch ju bezpečne dokážem identifikovať aj na kilometre. Myslím, že za to sčasti môže nezameniteľná aróma koriandru. Polievka pristáva na stole a ja hľadám ostatné prísady – na rozdiel od „čínskej“ reštaurácie pred Holešovickou tržnicou k nej nepodávajú citrón, chilli papričku, ani ten mimoriadne chutný cesnak naložený v nepoznanom náleve (túto delikatesu zaručene vždy spapá môj muž privolávajúc si tým neustálu fóbiu zo žalúdočného kolapsu :-). Ja však ani nemrknem, nakoľko chuťovo i vizuálne sa polievke z tohoto famózneho stánku nevyrovná žiadna. Absolútne pomätenie zmyslov. Ak phở gà nemám aspoň raz za týždeň, stáva sa zo mňa nevrlá beštia. Položte predomňa ten obrovský kýbel plný horúcich ligotavých ryžových cestovín, jemne nasiaknutých vývarom s chrumkavou cibuľkou a pár kúskami šťavnatého mäsa a stane sa zo mňa happy girl in vietnam world.

Po polievke si dávame s priateľmi skupinové bún chả a jeden po druhom omdlievame v chuťovom orgazme a naprostom delíriu. Oblievam si snehobiele mäkkučké ryžové cestoviny zálievkou z jemne nakyslého šalátiku a paličkami beriem lahodne opečený chrumkavý kus bravčového mäsa. Je cítiť uhlím, dymom a starostlivými kľudnými pohybmi. Akoby ho práve vytiahli z nebeského grilu, kde ho s úsmevom a tichučko pre nás pripravil nejaký vietnamský svätec :-). Bezkonkurenčne najdelikátnejší pokrm, aký mi oblažil v poslednej dobe hrdlo. Čerstvá, svieža, zbytočne nepreťažená kombinácia surovín. Tryská z toho číra jednoduchosť a genialita (áno, dávam sa totálne uniesť). Po obede sa šťastne gúľam preč a kupujem v malom etno obchode 400 g vedierko „Žlutý kari pasta“ (vtipný preklad priamo z vignety). Som tehotná a snívam o tých najpikantnejších, najsladších, najdivnejších chuťových kombináciách... (dúfam, pán doktor, že nečítate môj blog :-). Následne sa v časopise Apetit zamilujem do fotografie bielej misky naplnenej po okraj ryžou s jemne pastelovo-žltou omáčkou. Je rozhodnuté.

V nedeľu berieme do rúk zázvor, cesnak, chilli papričku a cibuľku. Krája ich on. Má to rád. Vôňu cesnaku na svojich prstoch. Aj na druhý deň. Všetko krája na malé kúsky, aby to náš milý hlučný a naprosto nevýkonný domáci robot zvládol rozkúsať. Musíme z neho dostať to najjemnejšie pyré. Pozriem von oknom, zdá sa mi, že je vonku neskutočne horúco, no horúco je len v našej kuchyni. Zdá sa… Chvíľu mixujeme, on potom zvedavo načuchne k pripravenej kašičke a veľkú kýchne. „Ty jo, to je síla,“ zasmeje sa.

V byte je nežný prievan, keď vbehnem po niečo do izieb, všade cítim zázvor. Som bosá a krájam kuracie prsia na malé kocky. On z nich predtým pozorne povyrezával všetky blanky a ostatné neblahé súčiastky. Dávam pyré opiecť na rozpálenú panvičku. On sa rád sktriktne pridržiava receptu. Ja recepty živelne rada narušujem. Rada by som celý proces urýchlila, všetko usmažila v jednej obrovskej panvici, aby bolo jedlo hotové hneď a teraz. Moja spontánnosť naráža na jeho systematickosť. Durdím sa a netrpezlivo čakám na predpísané 3 minuty. Pyré bublá a zlovestne šíri svoj pikantný dych. Namiesto predpísaných korenín primiešavam svoju pastu a čakám na zázrak. Zmes sa začína sfarbovať, chytať ľahký bronz. Pridávam mäso, ktoré pomaly zavíjam do kaše. On zatiaľ strúha úhľadné pásiky z limetky, ktoré potom na oleji v rýchlosti upražíme. Do ryže vyždímam šťavu z citróna. Pripadá mi to tak divné, až ma to fascinuje. Nikdy som ryžu ochutenú citrónom nejedla. Krikľavo zelené prúžky citrónovej kôry veselo vykukujú spod bielych zrniek ryže basmati. Potom sedíme na rozkladacej pohovke s nohami vyloženými na stolíku a namáčame si japonskými paličkami mäso v indickej kokosovej omáčke. To je moja najväčšia odmena.To je moja satisfakcia.

Mám pocit, že som celý víkend nemala v ústach tradičné, klasické chute. Robí mi to dobre na duši. Takéto konce. Takéto víkendy. Akoby sme si na chvíľu vydýchli a odskočili niekde na susednú lúku pokochať sa inými vôňami…

Večer sedím pri notebooku a v nose mi ešte stále tancujú sladké vône kari… A koniec leta sa blíži…

Indické kuře s rýží

(originál receptu z časopisu APETIT / srpen 2009, str.26)

3 cm kousek čerstvého zázvoru, oloupaný a nahrubo nasekaný
2 stroužky česneku, oloupané a nasekané nahrubo
1 zelená chilli paprička, bez semínek, nahrubo nasekaná
2 cibule, nahrubo nasekané
olivový olej + na rýži
1 lžička mletého (římského) kmínu
1 lžička mletého koriandru
1 lžička kurkumy
8 vykoštěných kuřecích paliček (použila som radšej kuracie prsia)
400 ml konzerva kokosového mléka
1 malý svazek koriandru, nasekaný (použila som peržlenovú vňať)

Na rýži
1 biocitron
3 promnuté tobolky kardamomu
300 g rýže basmati

Postup

1. Zázvor, česnek, chilli, cibuli a půl lžičky soli zpracujte v robotu na pyré, podle potřeby přilijte vodu. Na velké pánvi zahřejte lžíci oleje a 3 minuty na ní opekéjte pyré. Přisypte kmín, kurkumu a koriandr, opékejte další 2 minuty. Přidejte kuře a opékejte 3-4 minuty, aby se začalo zabarvovat. Vmíchejte kokosové mléko a nechte 20 minut zvolna vařit. Pak vmíchejte koriander.

2. Mezitím připravte rýži. Oloupejte z citronu dlouhé pruhy kůry (pokud možno bez bílé vrstvy). Zahřejte lžíci oleje v rendlíku a vložte kůru a kardamom. Opékejte 2 minuty a potom vsypte rýži a zamíchejte. Přidejte 450 ml vody a přiveďte k varu. Přiklopte a duste 10-12 minut, aby se voda vstřebala. Vypnete vařič a nechte 5 minut stát. Pak vmíchejte šťávu z půlky citronu.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Niečo zelené a chrumkavé…

2009-08-14T17:51:00.016+02:00

Nemám rada šaláty. Dokonca by som mohla povedať, že v mojom malom súkromnom countdowne vôbec žiadny šalát nefiguruje. Keď si niekto dáva šalát ako hlavné jedlo, tak sa vo mne prebúdza mierna agresivita premiešaná s intenzívnou nechápavosťou. Dávať si v reštaurácii nechutný šalát len preto, že je zdravý mi príde ako úmyselná vražda vlastného bruška a veškerého chuťového ústrojenstva. Dlho som totiž zastávala názor, že šalát v ŽIADNOM prípade nemôže figurovať ako hlavné jedlo. Proste neexistuje šalát, ktorý by bol natoľko chutný, že by som si ho dávala namiesto takého lososa so zemiakovým pyré. Ako píše mister Jeffrey Steingarten vo svojej eseji s nie príliš prívetivým názvom - Salát, ten tichý zabiják : „Dospělí, kteří vyžadují salát ke každému jídlu, jsou jako umanuté děti, které nechtějí měsíce jíst nic jiného než mraženou pizzu nebo omáčky z pytlíku. Vrhají se i na ty nejstrašnější saláty, jenom proto, že jsou syrové a zelené.“ Priznávam, spolu s pánom Steingartenom sme asi dosť extrémne prípady. Po prečítaní jeho eseje plnej vedeckých a podobných veľmi vážne sa tváriach faktov som na šaláty zanevrela ešte viac. Steingarten v kocke napísal, že šaláty obsahujú plno toxínov, blokátorov a bohvie čoho ešte. Tak komu a čomu veriť? Myslím, že môj šalátový rasizmus je spôsobený tým, že som skutočne dobrý, chutný a kvalitný šalát jedla možno raz v živote. Áno, bolo to v Grécku a s obvyklým hurónským krikom ho predomňa čapsla na stôl Irini - manželka môjho vtedajšieho šéfa, nakoľko som podľa nej málo jedla... Hm, to asi nevidela moje pravidelné nočné nájazdy na malý pojazdný vozík predávajúci vždy čerstvo urobené loukoumades... (och bože, tie chrumkavé, tučnučké, škoricou parfémované guličky obliate hustým, lepkavým, zlatistým, (asi) najsladším medom na svete!)

Šaláty v Grécku mi vyhovovali nakoľko sa v nich nevyskytoval ocot, ani žiadna zálievka, v ktorej by sa topili smutné, zvädnuté lístky a kopa pološedej hmoty – pozostatky končatín nejakej depresívnej zeleninky. Od detstva som sa totiž stretávala len so šalátmi bez charizmy, nápadu a v podstate neustále tej istej chuti (sorry mami, sorry babi). Problém bol možno v tom, že u nás nebola nikdy zaužitá predstava šalátu ako hlavného jedla alebo jedla, ktoré by malo dostatočnú „nasycovaciu“ funkciu.

Postupom času, ako som začala variť sama, som začala nachádzať recepty na šaláty, ktoré by mi aspoň mohli chutiť. Možno som rozmaznaná, možno náročná, ale na to, aby ma šalát nadchol musí obsahovať okrem ovocia, zeleniny aj niečo naviac – napríklad čerstvé kúsky šťavnatého kuracieho mäska, cesnakové krutony, vajíčko, syr... proste nejaký benefit, ktorý mi dá pocit, že tam okrem zeleninovej vaty nájdem aj nejaký vyšší chuťový rozmer.

Pri ovocných šalátoch som benevolentnejšia – úplne mi postačuje, keď majú príslušné suroviny chuť, ktorú majú mať. Nesmiem mať pocit, že prežúvam nejakú farebnú špongiu, ktorá sa tvári ako žltý melón. Naopak ak má melón chuť, ktorá by si so šarmom vystačila sama o sebe, tak len spokojne zavrním a všetko do seba naládujem bez jedinej uštipačnej poznámky. Som taký veľký šalátový rozmaznaný spratok...

Takže keď už šalát, tak: grécky, nicoise, caesar, tzatziky (je to šalát???) a všetky ovocné, ale len v tom prípade, ak je ovocie iskrivé, ligotavé, nabité energiou, slnkom a sexy sladkosťou... a vlastne všetky dobré, ku ktorým si môžem dať aspoň vajíčko namäkko...

Aký aký je ten Váš?

Okurky se žlutým melounem a mozzarellou

(recept z knihy Hravá kuchařka od Ilony Chovancovej)

2 velké salátové okurky

1 žlutý meloun

1 mozzarellu nebo mozzarellové třešně

1 hrst čerstvé bazalky (ja som použila mätu)

3 lžíce olivového oleje

1 lžíci citrónové šťávy

Sůl, pepř (úplne som vynechala)

Postup

1. Okurky oloupejte. Poté je rozkrojte na čtvrtiny, vyřízněte střed a nakrájejte na větší kostky.

2. Meloun rozkrojte napůl, lžící vydloubněte semínka, vykrojte dužinu a nakrájejte na větší kostky. Okurky a meloun vsypte do objemnější salátové mísy.

3. Mozzarellu a bazalku natrhejte na kousky, přidejte k okurkám a melounu a promíchejte.

4. Dejte vychladit do lednice alespoň na 30 minut.

5.Těsně před podáváním zalijte olejem, zakápněte citrónovu šťávou a opepřete.

Foto: vikipapa.blogspot.com

Keď to vonia až k susedom...

2009-08-13T13:06:00.021+02:00

Občas sa mi stane, že ochutnám jedlá, ktoré som určite v živote ešte nejedla a odrazu akoby sa mi spustil pred očami film: sedím v starej kuchyni zaliatej slnkom, je tu dusno, na starom drevenom pláte sa sušia čerstvo nakrájané domáce cestoviny, cez otvorené okno sledujem strakatú mačku, ktorá preskakuje kvetináče s muškátmi a pri piecke stojí staršia nízka pani, spod šatky jej vytŕča hrubý zapletený cop strieborných vlasov a celou miestnosťou sa linie šialene opojná vôňa variaceho sa masla a smotany. Aróma je tak silná, že každý, kto prejde popod okná spontánne natiahne krk a nos.... Mohlo by to byť u mojej babičky, mohlo by to byť kdekoľvek...

Pôvodne som mala v úmysle urobiť jednoduché tvarohové slíže (túrós csusza, maď.). Nemala som však po ruke dobrú slaninku a tvrdý tvaroh. Neviem prečo, ale otvorila som židovskú kuchárku Fuszer és Lélek (Korenie a duša) maďarskej blogerky Eszter Fuszeres a natrafila som na recept tvarohových cestovín. Pozor, toto nie je klasický recept na tvarohové slíže! Tie sa robia na vypečenej masti zo slaniny (ak sa pridržiavame pôvodného receptu), nasladko posypané cukrom (sladká verzia) alebo ako sa robia u nás - prekvapivo - s perkeltom (úúúú páni, to je lahôdka!). Na toto božské jedlo sa najlepšie hodia podomácky vymiesené a autenticky krivoľako narezané domáce cestoviny. Ja som na ich prípravu, bohužiaľ, nemala čas, ale domáce cestoviny pridajú tomuto jedlu ešte hviezdičku naviac. Nepotrebuje veľa surovín, ale mali by byť čo najkvalitnejšie.

Eszter v komentári k receptu uvádza, že jej babička k príprave pôvodne používala domáce kyslé maslo. Ak si ho chcete samy vyrobiť, stačí vraj 2 dcl smotany vymiešať s 1 lyžičkou jogurtu, naplniť touto zmesou 2l PET fľašku a triasť ňou dovtedy, kým sa maslo a vzniklá syrovátka neoddelí. Fĺašku potom stačí jednoducho rozrezať a maslo je hotové. Cestoviny sú však prudko jedlé aj s obyčajným kravským maslom.

Recept uvádza, že proces "miznutia" smotany v masle bude trvať cca 30 minút. Ja som namiesto toho pri kastróliku stepovala dobrú hodinku. Teplotu platničky som udržovala na veľmi nízkej teplote, nakoľko som mala desivý strach z pripálenia. Pri konci sa mi trochu masla i tak pripálilo ale myslím, že to bolo v poriadku, nakoľko kúsky smotany v tuku by mali byť skutočne hnedé, priam skaramelizované.

Keby som len dokázala verne opísať vôňu, ktorá sa rozvinie, keď začnete smotanu v masle roztápať... Poetickejšie jedlo som už dávno nejedla. Počas miešania tej mámivej zmesi som mala trikrát vážne nutkanie recept nedodržať a vyliať ten smotanový med hneď na cestoviny. Vonia to fakt priam trýznivo morbídne. Napriek tomu, že som mala pri varení takmer všetky okná dokorán, ráno som po zobudení v modrých perinách ešte stále cítila ten vanilkovo-sladko-žltý maslový nádych... Už mi chýbala len tá cica, bodro a atleticky lámajúca moje kvetináče s krvavo červenými muškátmi na okne...

Tvarohové cestoviny

10 dkg masla

4 dl smotany

50 dkg cestovín (najlepšie domácich)

50 dkg tvarohu (tvrdý, mäkký podľa chuti)

soľ

Postup

1. V malom kastróli roztopím maslo, vlejem smotanu.

2. Za častého miešania sa smotana za cca 30 minút vytratí a ostane len tuk a božsky chutné hnedé skaramelizované čiastočky smotany.

3. Hotovú zmes zamiešame s vyvarenými cestovinami a potom primiešame tvaroh podľa chuti.

Pozn. Ja som cestoviny jedla posypané kryštálovým cukrom, čo je už brutal kalorická bomba, ale je chuťovo je to čistý hriešny raj na zemi... .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

Skoropaprikáš pre maznošov

2009-08-06T17:52:00.023+02:00

"Kuře na paprice nemám moc rád. Dělali nám ho v školní menze a byl fakt odporný..." nespokojne vraští čelo, keď mu cestou tramvajou ukazujem recept na "skoropaprikáš" z Hravé kuchařky Ilony Chovancovej. Lenže mne sa zbiehajú slinky už len pri pomyslení na chrumkavo opečené plátky kuracích prsíčok ovlažené delikátnou, jemnou paprikovo-smotanovou omáčkou.

Posledné dni majetnícky stískam Hravú kuchařku v rukách. Vláčim ju so sebou do práce, na nákupy, na Letnú. V podstate mi neskutočne všade zavadzia, ale nemôžem si pomôcť. Autorkin prístup k príprave jedál, ich servírovaniu mi príde sympaticky jednoduchý a priamy. Recepty sú prehľadné, čisté a také... "letné". Nič komlikované. Pre mňa a moje stále zväčšujúce sa bruško - ideál. Keď listujem tými presvetlenými stránkami mám pocit, že každý recept zvládnem šmahom jednej ruky a to je uspokojivé. Mám rada kuchárky, ktoré vyvolávajú klamný pocit vlastnej všemohúcnosti... :-)

Doma odkladám veci a púšťam sa do diela. Kuskus je hotový za 10 minút, nechávam ho odležať na mojej stále nefunkčnej varnej doske (pražskí elektrikári - raz sa pomstím!). Milovaný zatiaľ realizuje asistenčné služby v podobe očistenia prsíčok. Som rada, keď sa v kuchyni pohybujeme v tandeme. V začiatkoch nášho vzťahu som si naopak na jeho aktívnu prítomnosť v kuchyni nemohla zvyknúť. Až neskôr mi došlo, že dobre riadená pomoc v kuchyni je viac než užitočná vec. Hlavne na ňu môžete hodiť aktivity, ktoré zrovna moc neobľubujete, viď. napríklad krájanie cibule... A navyše je to krásne sexy strávený spoločný čas... .-)

V panvičke už nedočkavo prská olej túžobne čakajúci na ružové kúsky mäska. Nasolené a dobre okorenené prsíčka jemne ukladám na rozpálené lôžko a pečiem z každej strany, až kým nemajú pekný hnedkastý pláštik. Potom všetko dobre poprášim sladkou červenou paprikou (maďarská, maďarská...) a rozhodne ňou nešetrím. Zjavná deformácia z domu. Ako hovorí môj muž: "mně se zdá, že všechna maďarská jídla se dělaj jenom s červenou paprikou.". Och, keby tušil, ako ďaleko je od pravdy ! Na margo jeho poznámky demonštratívne oznamujem, že zahájim týždeň maďarských jedál a dokážem mu, že maďarská kuchyňa je viac než pestrá. Ale o tom inokedy...

Po pridaní červenej papriky mäsko hneď podlievam, pretože tá červená potvora to nemá rada "na sucho" - rada totiž horkne. Nakoniec prvej štácie pridávam strúhaný zázvor. Táto surovina sa mi zdá do paprikáša viac než absurdná, ale práve to ma na tomto recepise baví. Páči sa mi autorkina schopnosť kombinovať zdanlivo nesúrodé komponenty do prekvapivo zdarnej výslednej chuti. Keby moja babička videla ako namiesto štipľavej červenej papriky do omáčky hádžem zázvor, tak by ma natiahla na kuchynský stôl (ako zvykne cesto na "rétes") a strieskala valčekom. Paprikáš sa u nás robí striktne a bez kompromisov už roky podľa jedného receptu. Najradšej mám maminu omáčku - vždy je na chlp taká istá - tá istá konzistencia, ani prvok zaváhania. Chuť červenej papriky, nádych pikantnosti a hlavne príloha - domáce "nokedli", ktoré mama vyrába cez špeciálne strúhadlo tzv. "nokedli szaggató". Ide to aj ručne, ale je na to potreba cvik a určitá rokmi nadobudnutá zručnosť (nokedli sú potom trochu väčšie). Keď som sa už tak roztopašne a zdĺhavo rozpísala, tak by sa asi v budúcnosti slušilo zamachrovať autentickým paprikášom od mojej mamy. Píšem si do kalendára :-)

V recepte sa píše, že by ste mali po podusení mäsko z panvice vyňať, ja som to však neurobila, nakoľko som sa bála, že mi vyschne. Nechala som ho v omáčke, aby nasiaklo vlhkosť a šťavičku. Neskôr, keď sme sedeli nad plnými zapekacími miskami (ešte som nekúpila ploché servírovacie taniere), do nosu ma neustále šľahala sladkastá vôňa a ani za boha mi netrklo, že to má na svedomí inkriminovaný zázvor. Bála som sa, že som to prehnala s paprikou, ale pravdou bolo, že do omáčky som švacla viac zázvoru ako predpisoval recept. Vo výslednej chuti sa to však prejavilo zaujímavým odtienkom sladkosti a pikantnosti zároveň. Bol to neobvyklý chuťový zážitok a nevedela som sa rozhodnúť, či mi to vlastne chutí viac ako originál. Milovaný všetko schramstil s náruživou pažravosťou, takže táto verzia "skoropaprikáša" u nás prešla... Ostáva už len vrhnúť na ten plánovaný týždeň maďarskej kuchyne :-)

PS: recept uvádzam v pôvodnom znení v českom jazyku

Kuře na paprice nebo skoropaprikáš
4 chlazená kuřecí prsa
200 ml smetany ke šlehání
2 lžičky mleté sladké papriky
1 lžíci čerstvě nastrouhaného zázvoru
1 lžíci oleje
1 lžičku solamylu
40 g másla
sůl, pepř

Postup
1. Kuřecí prsa osolte a opepřete.
2. Ve větší pánvi rozpusťte máslo s olejem a dejte na něj osmahnout kuřecí prsa. Počítejte asi 3-4 minuty na každé straně. Poté zaprašte mletou paprikou, vše promíchejte a okamžitě podlijte asi 150 ml horkého vývaru nebo vody. Přidejte strouhaný zázvor a nechte dusit na mírnem ohni pod pokličkou asi 10 minut.
3. Poté maso vyjměte a do šťávy vlijte smetanu, ve které jste rozmíchali lžičku solamylu. Nechte vařit 2-3 minuty na mírnem ohni do zhoustnutí. Mezitím prsa nakrájejte na širší plátky.
4. Podávejte s kuskusem, do kterého jste vmíchali nadrobno nakrájené čerstvé bylinky (petržel, bazalku, nebo pažitku).

Foto: vikipapa.blogspot.com

Nový život

2009-08-04T15:00:00.033+02:00

Existujú veci, ktoré sa len tak udejú. Dobré a nesmierne krásne na nich je to, že sú spontánne a ukazujú na pravé čaro života - na jeho nevyspytateľnosť a nepredvídateľnosť. Myslím, že nastal čas, aby som odhalila príčinu niekoľkomesačného "výpadku" môjho blogovania.

Prvé jarné mesiace som sa začala akosi "narvávať" do mojich obľúbených džínsov. "Sakra, to sú asi tie muffiny..." , pomyslela som si a vykročila radostne do práce s horúcim "take away" latté v ruke. V jeden deň mi však absurdne začal smrdieť cesnak. Potom cibuľa. Potom vôňa pary z varených zemiakov. Potom už vskutku všetko. Pre mňa - obrovského jedlíka do bola rana pod pás. Neskôr, keď sa na teste objavili povestné dva ružové prúžky, som pochopila, že tento stav nepotrvá naveky. Najväčšiu hrôzu som skutočne mala z toho, že už mi v živote žiadny pokrm nebude lahodne štekliť nosné dierky :-) V túto dobu prejavil ohromujúcu zručnosť v kuchyni môj milovaný muž, ktorý pre mňa vytváral nesmierne kreatívne a chutné hamky priamo na mieru - každý deň som totiž túžila po niečom inom. Ak som v pondelok povedala, že vajíčka nemôžem ani cítíť, bolo zaručené, že v utorok som po nich šalela... A po kabelkách, po vreckách sa mi neustále vláčila kúsky zázvora. Ten som do seba hádzala jedna radosť.

Navyše, ako bonus mám konečne svoju vlastnú MOJU a len a len MOJU kuchyňu ! Po veľmi dlhom čase sa konečne môžem vrátiť k vareniu, pečeniu a písaniu, pričom odteraz mám pri týchto činnostiach veľmi živú spoločnosť... Neviem sa dočkať toho malého drobca, ktorý sa mi denodenne snaží vykopať z pupka! Teším sa na to ako budeme spolu patlať cestíčko na koláče, ako bude celá kuchyňa plávať v rozliatom mlieku a rozsypanej múke. Ale na to si ešte pár mesiacov počkám...
Zatiaľ na stole pristála prvá torta (nepečená - ešte stále nemám zapojenú trúbu) v novej kuchyni. Mascarpone, fajnová švajčiarska mliečna čokoláda jemne spojená s bielym krémom, maliny a jahody... Naše pondeľnajšie raňajky... Život je proste v poslednej dobe strašne fajn...
Krásne farebné leto !

Foto: vikipapa.blogspot.com

Hráškový nákyp s pórkom

2009-02-21T13:15:00.016+01:00

Spomínam si na tú hebkú konzistenciu po rozhryznutí - najprv luxusne lakovaný lesklý povrch a vo vnútri silná šťavnatá sladkosť. Áno, pokračujem vo svojom "zelenom" ťažení. Milujem zelenú zeleninu a milujem chrúmanie. Koncom februára a celý marec plánujem žuvať a prežúvať až kým nechytím ľahko zelený nádych, alebo čo ja viem, nezačnem bučať... Jednoducho - chutové poháriky si nedajú povedať. Ani si nenechajú do ničoho kecať. Tentoraz prikázali - hrášok! A veľa slečinka! Tak teda dobre, hrášok. Guľatý, pridrzlo nespútaný. Blúdim v supermarkete, ale nachádzam len konzervovaný alebo mrazený. Surový a konzumovaný v lete je ale najlepší! Strih, flashback, spomienka: sedím pod obrovským stromom, skoro na začiatku nášho dvora na zelenej tráve, bosá, v letných šatách po mame. V zelenej debničke leží kopa sviežich, vitamínmi tryskajúcich luskov. Lúpem ich, každý piaty vyjedám, ostatné hádžem do obrovského bieleho smaltovaného lavóra, ktorý predomňa postavila moja hyperaktívna babička. Tento obraz mám v hlave, keď doma cedím pidigulôčky z konzervy. Oproti hrášku z detstva sú scvrknuté, neveria si. Sú len patrnou a chabou napodobeninou toho, ako má hrášok v mojich očiach vyzerať a v mojich ústach chutiť. Ale nemôžem si pomôcť. Je ešte stále február, no moje chute rapídne naberajú smer JAR. Možno práve preto nevedomky, ale predsa len intuitívne opäť siaham po recepte, ktorý maximálne prepúšťa hlavnú rolu zelenine - v tomto prípade hrášku a pórku. Na tomto recepte je fajnová hlavne mimoriadne primitívna príprava, ale horšie je to už s čakaním, kým sa samotný nákyp uráči "upiecť". Pečie sa totiž zakrytý alobalom na plechu s vodičkou... (že jaká fajnovka???)

Keď už prešlo dobrých 40 minút a mr. nákyp na mňa z trúby roztopašne ukazoval ešte stále jemne žlto-pastelovú "omietku", trošku ma to rozhodilo. Popravde, trochu i naštvalo. Vo svojej "saunovodnolázni" by sa určite rochnil ešte dobrú hodinku. Tak som pridala na teplote a alobalu zakývala "arivederči". Nákyp sa začal o chvíľočku sympaticky zdúvať a nafukovať sťa balónik. Za 10 minút som už spoza neho vyťahovala horúci papier na pečenie a pálila si prsty pri prekladaní na servírovaciu misu.

Nákyp je nádherný už len na pohľad. Chlapci k nemu síce na začiatku prechovávali mierne skeptický postoj, ale po ochutnaní ho obaja v stereo odkývali. "A ani mi v tom nechýba mäso. Žeby sme sa stali prechodnými vegetariánmi?", vyhlásil T. s mierne naivným úsmevom, no už hneď vzápätí každý z nás vedel, že to sa nestane nikdy. I keby nám za to niekto dal melón (eur). Tak sme s vrtiacimi chuťovými chvostíkmi zbaštili všetko. Totálne všetko. To je na hráškový nákyp docela úspech, no nie?

Hráškový nákyp s pórkom
(recept z časopisu Delikatesy 3/2008)

300 g zeleného hrášku
200 g očisteného pórku
5 vajec
100 g lučiny
100 g mäkkého tvarohu
60 g nastrúhaného syru Gouda (ja som použila obyčajný eidam)
1,5 dl kyslej smotany
30 g masla
čierne korenie
soľ

Postup

1. Pór nakrájame na kolieska a vložíme do kastrólu s rozohriatym maslom.
2. Pridáme hrášok a zeleninu dusíme až nezmäknú.
3. Podusený hrášok a pór presypeme do vhodné misy a necháme vychladnúť.
4. Smotanu rozmiešame s lučinou a tvarohom, zmes osolíme, okoreníme a prilejeme k zelenine,
5. Vajcia rozšľaháme v miske, prilejeme k ostatnej zmesy a dobre premiešame.
6. Na záver pridáme strúhaný syr a znovu dobre premiešame.
7. Formu na pečenie vyložíme papierom na pečenie a vlejeme do nej pripravenú zmes.
8. Formu zakryjeme alobalom, postavíme do hlbšieho pekáča naplneného vodou a pečeme podľa veľkosti a tvaru formy asi 50 min pri 150.

Foto: vikipapa.blogspot.com

"Môžem ochutnať?" alebo o tom, ako sa nedelím

2009-02-16T23:41:00.007+01:00

Povrch polievky sa jemnulinko kníše. Ešte sa otriasa spod zomknutia čašníkových prstov. Voňavá para mi v momente udrie do nosíka a praští ma do srdca. Už som ju jedla snáď stokrát, no i po ten stoprvý sa zamilujem - cestoviny sedia na strieške so zlatavými mastnými očkami, búram ich ťažkou lyžičkou. Tak je to s každým jedlom, ktoré mi zachutí. A keď mi zachutí = je len moje. Naprosto bez výhrad, bez kompromisov. Moje vlastnícke cítenie voči môjmu jedlu je tak silné, až ma to primälo k tomu zamyslieť sa, či to trochu predsa len nepreháňam. V delení vlastnej porcie som skupaňa nehorázna. Až sa hanbím. Ale len trochu....

Vždy to znášam zle. Sedí predomnou a nebadane sa hojdá zo strany na stranu. Oči pribité do MOJEJ šálky s MOJOU zuppa di stracciatelle. Dobre vieme, že táto polievka je MOJA totálne, meganaj, absurdne finálne najobľúbenejšia. Dobre vieme, že on sa za chvíľu opýta, či by mohol trochu ochutnať. Obaja veľmi dobre vieme, že zahráme to istú scénku: ja - výhražne, bojovne stisnutá pästička ľavej ruky pod stolom, v pravej lyžička pripravená na vsunutie prvého horúceho sústa. Vývar vonia po vajíčkach, je hustý, usmieva sa na mňa a netrpezlivo bublá v tanieri. On - bedlivo namierený pohľad na MOJU lyžičku, vdychuje dym z cigarety rýchlejšie ako je zvykom, zľahka i nervózne podupkáva jednou nohou a zároveň sleduje stav mojej jedáckej mysle. To ide, keď sa mi pozeráte priamo do očí pred prvým hltom :-) V týchto momentoch zabudnem žmurkať. Cítim, že za chvíľu to príde. Útrpne premýšľam či sa dá zjesť horúci vývar za minútu. Nechcem sa deliť. Nikto ma nechápe, ale nejde to. Jediný, kto by ma bezpochyby pochopil je Joey zo seriálu "Friends",

ktorý bojoval s obdobným problémom. A skončil v tej istej pasci ako väčšina lakomých jedákov - dostal chuť na tanier niekoho druhého. Stravnícka karma je holt nevyspytateľná...

Okrem ohrozenia zo strany spolusediaceho vo mne pučí mierne hysterický strach, že možno okolo pôjde niekto, komu sa moja papa zapáči tak, že mi akože nenápadko ukradne kúsok mäska. Prostý a večný strach o svoj podiel. Vyvoláva to vo mne vždy hlboké filozofické rozpoloženie. Prečo je to tak, že keď si človek objedná nejaké jedlo (na ktoré vzápätí úplne stratí chuť) neustále túži po tanieri toho druhého? Alebo sa to stáva len mne? Vadí to len mne? Mám z toho vždy hlavu v smútku, nakoľko si myslím, že nie som skúpe dievča. Dokonca si dovolím tvrdiť že som vysoko altrustický tvor. Ale akonáhle sa niekto začne rozjarene hrabať v mojich krásne čerstvých zatočených carbonara, napichovať MOJE chrumkavé kúsky slaninky, namáčať v MOJEJ omáčke - akoby predomnou popotiahli veľmi, veľmi intenzívne červené súkno (som býk, takže hneď reagujem :-). Moje prskanie sa potom navonok javí ako lakomé naliehanie dieťaťa, ktorému berú vedierka na pieskovisku. Najhoršie na tom však je, že sa ale tvrdošijne urážam, keď mi niekto nedá ochutnať zo svojho taniera! A tu sa nachádza bazálny kameň úrazu mojej filozofie - ja ti nedám, ale ty daj mne! Som nevycibrený, nevychovaný, negurmánsky jedák. Správny gurmán si vychutná vlastné jedlo a ochotne ponúkne degustáciu z vlastného taniera ostatným spolustravníkom. Ja ochutnám od každého a potom si bedlivo chránim svoju zónu. Fakt na prizabitie. Doteraz som nevedela, ako sa tohto zlozvyku zbaviť. Na posledných nedeľných raňajkách to došlo dokonca tak ďaleko, že som si modrý tanierik s drahocennou šťavou z olivového oleja a citrónu (zálievka na šťavnaté kúsky rajčiny) položila na stehná, aby ani náhodou nikoho nenapadlo ju vypiť. Náramne sa ale snažím tento vypestovaný zvyk tlmiť a brzdiť ako sa len dá - napríklad mi nevadí, keď mi niekto pije z mojej coca coly. To je už pokrok, nie?

PS: som si plne vedomá, že po prečítaní horeuvedeného sa už nikto nikdy somnou nebude chcieť ísť najesť... ach, jo.. aspoň ostane viac mne :-)))

Foto: vikipapa.blogspot.com

Mrkvový krém s čerstvým zázvorom

2009-02-16T15:27:00.012+01:00

Táto polievka má strašne pohnutý imidž. Každý, kto o nej len začuje, divne kriví kútiky úst. "Hm, to znie ZAUJÍMAVO...", precedí cez zuby a začne špičkou nohy posúvať chumáčik zablateného snehu. Zaujímavo v tomto prípade znamená, že by ju dotyčný ochutnal, ale určite by ho nenapadlo si ju doma ukuchtiť. Niekto má na to iný názor: "...se zázvorem jo? To zní sexy..." Usmejem sa. Ďakujem za podporu. Ďakujem za podporu tých smutných mrkvových hlavičiek, ktoré sa neustále musia uspokojovať s vedľajšími rolami. Sú vždy súčasťou niečoho - koláča, polievky, príloha k mäsu... Slečna mrkva si ale zaslúži hrať prím! Zábavne rupne, keď si z nej razantne odhryznete, dodáva energiu už len pohĺadom na svoje tryskajúce farby a je nesmierne zdravá. Ako bonus ponúka možnosť zlepšiť svoju schopnosť pískať (nemám overené! :-) Vždy mám v mysli ten káravý mamin prst: "Ak tú mrkvu nezješ, nebudeš vedieť dobre pískať!".

Prečo máme v detstve k zelenine tak negatívny vzťah? Nie je to tým, že si k nej vzťah ani nestihneme vypestovať? Chcela som napraviť jej značne pokrivené, zdeformované renomé. Navyše T. sužovala akási nedefinovateľná chrípko-nádcha, takže horúca krémová polievka prišla náramne vhod. Použila som skoro kilovú bandu týchto roztomilých oranžových paličiek a viac zázvoru ako uvádzal samotný recepis. Macherky som pekne oškrabala - dala som si záležať, čistila som v duchu najväčšieho perfekcionizmu. Nebolo by totiž vhodné, aby v rozmaznanej krémovej polievočke plávali škaredo-šedo-zemité šupky. Potom som mrkvičku nakrájala na malé pidikocočky. Pribrala som do party i trošku póra, petržlenu a jeden zemiak. Všetkých som nahádzala na panvicu a opekala na masielku, až kým nepustili tú charakteristickú vôňu. Medzitým som si zohriala vývar a parkrát ním podliala zeleninu. Všetko v konečnom dôsledku popadalo do veľkého hrnca, kde to bublalo, tancovalo, miesilo sa dovtedy, kým sa na scéne neukázal mr. mixér. Polievku som nemala v úmysle totálne "rošľahať". Keďže zázvor je pomerne tvrdý chlapík, ostali mi v kréme malé čiastočky, ktoré v ten správny moment prekvapili - luxusne krémová, plne vyparádená chuť s jemným pikantným šťuchnutím zázvora. Čo si v tieto (ešte stále!) uzimené, zasnežené dni môžeme želať viac?

Mrkvový krém s čerstvým zázvorom

7 šálok kuracieho / zeleninového vývaru
4 lyžičky masla (použila som podľa potreby viac)
900 g mrkvy (pridala som aj petržlen)
3 pórky
1 zemiak
asi 8 cm kúsok zázvora (môže byť strúhaný, ja som ho len nakrájala)
1 lyžička soli
1 lyžička mletého čierneho korenia
kyslá smotana na dochutenie

Postup

1. vo veľkom hrnci prieviesť k varu vývar
2. ošúpať zeleninu, nakrájať na malé kocky
3. na panvici opiecť zeleninu na masle až je "sklenená" / nepustí vôňu
4. zeleninu podliať troškou vývaru, aby sme uvoľnili "prípek" a potom všetko preliať do hrnca s vývarom
5. varíme cca 30 min, až zelenina nebude tak mäkká, že je vhodné ju rozmixovať
6. necháme schladiť a rozmixujeme podľa chuti na superhladkú alebo jemne krémovú s kúskami zázvora a zeleniny
7. osolíme, okoreníme
8. pri servírovaní dochutíme smotanou a podávame v nahriatych tanieroch

Zdroj receptu: tu

Foto: vikipapa.blogspot.com

R.rolka

2009-02-12T21:15:00.026+01:00

Mám rada, keď mi niekto uvarí. Nemusí to byť špeciálne len pre mňa. Stačí, že to je AJ pre mňa. Kymácam sa električkou domov, počúvam toto, vonku pľušť, oči sa mi pravidelne zatvárajú, sledujem ako predomnou mihajú ulice, malé príbehy uponáhľaného štvrtkové večera. O pól siedmej je ešte stále čiernočierna tma, keď v tom zrazu zazvoní telefón a R. sa ma pýta na to, či prídem domov: "No, víš, protože já budu dělat k večeři takový ty masový rolky se zeleninou a tak..." Premkne ma nesmierne radostný opar: "A máš nejaký konkrétny recept? Alebo improvisation?" , pýtam sa natešene. Toto milujem - ten pocit, kedy viem, že kuchyňa začne opäť zurčať, trúba začne chŕliť svoje teplo a bytom sa bude niesť vôňa pripravovanej večere. Nestáva sa to každý deň, preto si ten prvotný moment nadšenia rada vychutnám. A vždy pri príprave pomôžem, pretože variť s niekým je zábavné. Zdá sa mi to zábavnejšie ako najväčšia zábava pod slnkom :-) Priznám sa, nie vždy to tak bolo - kým som nespoznala svojho milého, bola som kráľovnou svojej kuchyne - nikto mi nesmel radiť čo a ako. Proste "chytrá jak rádio". Toto pominulo a najradšej mám spoločné varenia. Keď sa vzájomne obkračujeme, požičiavame si nože, vyťahujeme misky, hľadáme čierne korenie tak, že tomu druhému práve zavadziame pri rozbíjaní vajíčok. Všetko to ľudské hmýrenie pre mňa dostalo neobyčajné čaro. Spoločné varenie krásne spája. Nie som rada v kuchyni sama. Obľubujem, keď sa okolo neustále niekto poneviera, skúma, šuští, siaha mi do krémov, vypytuje sa, znervózňuje, hladí, smeje alebo podotkne, že s tou štipľavou paprikou som to opäť zase trošku prehnala... Raz by som chcela mať otvorenú kuchyňu - vidieť všetky tváre, ktoré chcem vidieť, diskutovať popri miešaní krému alebo sa pohádať na správnom zložení omáčky na mäso.

Prichádzam domov, zhodím kabát a hneď sa valím do kuchyne. R. robí jedlá zásadne mäsité a tak, aby ich príprava zabrala čo najmenej času a mohli sme ich baštiť čo najskôr :-). Je študent a dovalí sa domov vyhladovelý tak, že by najradšej zošrotoval celý svet. Som rada, že namiesto toho, aby nabehol do najbližšieho McDonald-u si radšej nakúpi suroviny a navarí si niečo sám. Vyťahuje naklepané, nasolené kuracie prsíčka, ktoré ľahko sype kmínom. Ja rozbaľujem moravskú údenú šunku, ktorú potom R. prekladá plátkami jemného syra. Vytvára malé rolky, odrezáva zo špajdlí kratšie paličky na prepichovanie, rozprávame si zážitky z celého týždňa, debatíme o tom ako prichystáme prílohu a tešíme sa na konečný výsledok. Do alobalu nakladáme rozpolený zemiak /so šúpaním sa R. nikdy neobťažuje :-) / , baby karotku, hlavičky brokolice - a moje absolútne najobľúbenejšie tepelne upravené ovocie - jablká. Do predhriatej rúry vložíme najprv plech s balíčkami, ktoré obsahujú prílohu a hneď pod ne v zapekacej miske spokojne hoviace si rolky. Na povrch neskôr ešte pridám slaninku, aby dotiahla výsledný efekt a prevoňala celé mäso. Po cca 30 minútach je syr krásne roztečený, šunka nevinne krehká a slaninka dosahuje svojou chrumkavosťou chuťové nebo. Potom sedíme, štrgáme príbormi, dovalí sa T. a zvedavo obzerá kuchynský pult zaprataný plechom, miskami a doskami na krájanie. "Čo ste robili dobrého?", pýta sa popritom ako vyberá žltý tanier zo skrine. "Ja nič, to R.", vravím a popritom pozorujem ako sa R. hrdo nadýchne. Toto každému náramne svedčí - hrdosť na svoje vlastnoručne urobené jedlo. Aj keď je sebaviac jednoduché, vždy poteší. Pretože je domáce.... pretože je pre nás...

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jednohubky na stredu

2009-02-11T11:12:00.015+01:00

Našla som pár hravých vecí, ktoré by som určite chcela mať vo vlastnej kuchyni (a nielen tam). Rada by som sa podelila aspoň o vizuálny zážitok, tak pár z nich uvádzam. Poteším najmä príslušníčky nežnej strany planéty :-). Najmä tie, ktoré milujú jedlo tak mocne, že by najradšej na prstoch nosili sladké tortičky, jahôdky či nebodaj sushi. Francúzka 29-ročná dizajnérka Géraldine Klein z malej dedinky blízko Provence za pomoci svojho nádherného blogu La boite á couture predáva šperky z mojich detských snov (z ktorých nikdy nevyrastiem!). Géraldine k výrobe a navrhovaniu šperkov priviedla ako inak jej záľuba vo varení. No keď prišlo na pečenie, nikdy sa jej nepodarilo napiecť tortu podľa jej predstáv. Prstienky v podobe minitortičiek sú filtráciou onej túžby "upiecť dokonalú tortu". Treba povedať že jej mlsotinky sú v mojich očiach naprosto dokonalé.... Ozýva a piští vo mne malá princezná a chcela by všetky, úplne všetky!

Foto: http://laboiteacouture.blogspot.com/

Čo urobíte, keď ste internetový predajca leteniek a chcete spromovať svoje lacné lety do talianskych destinácií? Recept: vezmete talianske capuccino a na penu "vysypte" kakaom (to už nemusí byť talianske) na prvý pohľad nezrozumiteľné spojenie názvu mesta a ceny v eurách. Udivení zákazníci zistia o čo vlastne ide až po prvom dúšku na príručnom tanieriku pod šálkou. A výsledok? Kampaň mala taký úspech, že ju firma expedia.de zopakuje i na budúci rok. Ciao a nech žije reklama! .-)

Foto: via

Nebaví Vás už stará forma na bábovku? Americká predajňa kuchynských potrieb The Brooklyn Kitchen pripravila pre všetkých znudilcov formu na pečenie v tvare chobotnice. Zdá sa Vám to úchylné? Ja si osobne neviem predstaviť dvojfarebnú mramorovú bábovku, ktorá by mala chápadlá, ale proti vkusu žiaden dišputát. Minimálne deti by sa do "chobotnicového" koláča zamilovali na prvý pohľad a bez mihnutia oka .-).

Foto: brooklynkitchen.com
Via: davidlebovitz.com

Toľko na dnes z blbostičiek :-)

PS: v Panerii sa dajú kúpiť pri pokladni malé ovocné džemíky (stoja cca do 20 Kč) v malých roztomilých pidi zaváraninových fľaštičkách. Mám už doma dve - višňový a broskyňový. Prosím nepýtajte sa ma, na čo mi budú, ale jesť ich nebudem! Tak príjemne sa vynímajú na poličke s kuchárskymi knihami! .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

Kapustičky, kapustičky zelené

2009-02-09T21:58:00.021+01:00

Už to vetrím vo vzduchu. Nozdry sa mi mocne rozťahujú, začínam opäť cítiť vône a farby vnímam ako cez zväčšovacie sklo. Čoraz viac myslím na zelenú. Čokoládovo-hnedá sa začína transformovať do zlatej. Zlatej ako prvé slnečné lúče. Biely pletený sveter po babičke uložím do dolnej police a s mierne rozpačitým výdychom ho odseknem od tohtoročnej zimy. Začínam myslieť na trávu, ktorá za chvíľu v chuchvalcoch začne rašiť z rozospatej zeme. Žiada sa mi zmrzlina, z ktorej mi mrzne horná pera. Žiada sa mi chrumkavý zelený šalát, z ktorého prýšti nový život a studený ocot. Nechcem už nosiť palčiaky a túžim po čerstvej zelenine z dedovej záhradky. Idealistka, ktorá si lebedí vo veľkomeste, ale chce najčerstvejšie vajíčka hen hneď spod zadočka sliepočky.

Končím v supermarkete - zdrtená vlastnou lenivosťou a neschopnosťou viac pátrať. Beriem si mrazené zelené kapustičky a v zúfalej túžbe po kúsku jarného dotyku ich doma chvíľu zmätene pozorujem. Sú až agresívne zelené, ako malé vajíčka, z ktorých by každú chvíľu mal vyskočiť malý tancujúci korienok kvetiny. Recept už mám vybratý dlhší čas. Trochu si ho premodelujem. Už klasicky. Všetkého dávam skoro dvojnásobok. Ide to šikovne akoby som robila hrad z mokrého piesku. Kapustičky mi mierne poskakujú vo vriacej slanej vode. Je to nesmierne svieži pohľad. Vezmem maslo, odkrojím výdatný kúsok, prstami namažem panensky bielu zapekaciu misu. Som celá maslová, mastná, chcela by som byť ešte viac, ale pravdepodobne by sa mi vyšmykla mištička s rozmiešanými vajíčkami a syrom. Utieram sa, skotačím pri drese, ukladám kapustičky na zapekaciu nádobu. Najprv rovnomerne, ale nevyjde mi počet, takže ich bohémsky rozmiestňujem po celej ploche, nehľadiac na to, že môj pôvodný zámer bol, aby ich zelené hlavičky trčali von v striktne nalinkovanej spartakiáde. Následne sa k slovu dostáva ružová - sypem medzi škáročky hlavičiek čo najviac šunky a slaninky. Všetko zalievam namiešanou zmesou a kvôli chrumkavosti vrchného kabátika nakladám ešte jemné plátky masielka. Kabátik bude zlatý a voňavý. Potom šupnem misu do trúby a premýšľam či to pre nás všetkých hladošov bude na večeru stačiť. Predstavujem si ako budú krčiť nosy v momente, keď im osvetlím, "čo je to to zelené?" Nestane sa. Zhtnú to ako jednohubky. Dokonca i T., ktorý kapustičky vníma minimálne ako ohrozenie vlastnej bdelej existencie, do seba dostal "všetkých sedem". Normálne som cítila ako sa mi odľahčila vidlička. V brušku som mala samé chutné farebné hamky. Tento pokrm už jemne flirtuje s jarou, ale ešte ju necháva na pochybách. Všetky ingrediencie ostávajú ešte útulne zapečené pod horúcou krustou utvorenou mäkkým objatím syra, masla a vajíčok. Nádherná farebná terapia. Zlatožltá so štipľavo-zelenými bodkami, ktoré chutia ako prvý marcový úsmev, ako prvá káva na slnkom obliatej terase.

PS: labužnícky vychytaný recept ako naložiť s nezbednými kapustičkami v kombinácii s jablkami a zázvorom nájdete tu

PS 2: v rámci hnutia za obrodenie zelených kapustičiek prikladám ďalšie skvelé chrumkavé recepty od Šárky, Vilemíny a Papaji :-)

Zapečená růžičková kapusta

/recept je z časopisu CHEF GURMÁN 02/2009 - uvádzam v pôvodnom znení/

500 g růžičkové kapusty

250 g dušené šunky
2 vejce
200 ml mléka

100 g strouhaného sýra /eidam, gouda/

50 g mandlových lupínků /vynechala som/

čerstvě mletý pepř, sůl

Postup

1. Kapustové růžičky očistěte, omyjte, vhoďte do vroucí osolené vody a 3 minut je mírně vařte. Pak je přendejte do studené vody, aby zústaly pěkně zelené, za chvilku je sceďte a nechte na cedníku okapat.

2. Troubu rozehřejte na 180 C. Šunku nakrájejte na malé kostičky, vejce rozšlehejte s mlékem a se strouhaným sýrem. Zapekací misku vymažte máslem a rozložte do ní růžičky kapusty a šunku, všechno zalijte vejci s mlékem a sýrem, posypte mandlovými lupínky a dejte na 25 - 30 minut péct do trouby.

Foto: blogspot.vikipapa.com

Pikantná kuracia polievka

2009-02-02T22:21:00.024+01:00

Január bol vskutku šialený. Celý mesiac som prežívala v akomsi polodelíriu, non - stop sitting pri notebooku, nové termíny, schôdzky, stereotypné cesty z práce do práce s nosom hlboko ponoreným do fotiek o voňavých jedlách. "Nemáš vůbec žádnou šťávu", podotkla Z. v jeden podvečer, keď som s kruhami pod očami dementne vyťukávala ďalšie bláboly do e-mailu. Po celú tú dobu som snívala o polievkach všetkého druhu. Predstava hlbokých tanierov do prasknutia naložených domácimi cestovinami, kúskami mäsa, so ŠŤAVOU, ktorá sa pomaly viac ponášala na omáčku, než na polievku ma prenasledovala stále vytrvalejšie. Slintala som nad každou fotografiou s bachrate naloženými miskami - nad obrázkom thajskej polievky s kokosom + lososom, v ktorej od nasiaknutého staroružového rybieho mäska a nálože cestovín nebolo skoro vidieť šťavičku z červenej kari pasty a kokosového mlieka (vymazlenú chilli papričkami a kvapkami limetky, ach). Predstavovala som si sýtozelený hráškový krém, ktorý po nabratí na lyžičku vytvorí v kombinácii s chrumkavou opečenou slaninkou slané pocity hriechu. Do toho ešte Renatka s čarovnou minestrone a zatúžila som po domácej polievke z mega hrnca tak, ako nikdy predtým.

Povedala som si, že keď nechcem v najbližšej dobe skočiť hlavičku do obrovského hrnca s vývarom v nejakej reštauračnej kuchyni, tak sa musím (a veľmi chcem!) vrátiť do svojej kuchyne. Jedno ráno som sa klasicky stavila v predajni s novinami, kde na mňa čakalo nové, horúce, ešte zívajúce číslo časopisu F.O.O.D. s prílohou, ktorá ma vystrelila do chuťového neba. Už dávno sa mi nestalo, že by ma očarili všetky recepty stranu za stranou. Prvý Amorov šíp vyletel v podobe "Kuřecí polévky po mexicku", ktorú som plánovala pripraviť podľa pôvodnej receptúry, ale nakoniec som sa nechala inšpirovať len úpravou mäsa. Zvýšila som dávku chilli korenia z avizovaných 1/4 lyžičky na jeden a pól. Keď P. po prvý raz polievku ochutnal, rozkašľal sa tak mocne, až som myslela, že sa mi zloží pri sporáku. "Ježiši, maďarka upravila polévku..." , podotkol po pár minútach s úsmevom.

A výsledok? Pálilo to ako pokožka po celodennom vylihovaní na pláži. Horúca, hustá, spaľujúca chuť. Je to jedna z tých polievok, na ktoré si len spomeniem a cítim ju stekať po brade. V ústach mi ostáva ten silné ovlaženie a pohľad na naberačku plnú dobrôt mi dodáva pocit, že všetko bude OK. S ľahkým šťastne-priblblým úsmevom nadvihnem pokrievku na hrnci, počujem sladkú melódiu a lyžičkou zahájim útok...

Pikatná kuracia polievka

3 kuracie prsia (môžu byť aj vykostené stehná)

1 l kuracieho vývaru

cestoviny podľa chuti (ja som použila tagliatelle)
2 mrkvy

1 petržlen

celé čierne korenie

cca 2 cm kúsok masla

strúhaný parmazán

Na koreniacu zmes:

2 lyžičky mletého kmínu

1 lyžička chilli (podľa chuti)
1/4 soli

1 lyžička olivového oleja

1/4 provensálskeho korenia

Postup

1. v miske zamiešam koreniny s olivovýmo olejom
2. nakrájam na prúžky kuracie prsia, primiešam do zmesi, dobre v nich mäso obalím a nechám 10 min stáť
3. potom mäsa na panvici zľahka osmahnem
4. v hrnci zatiaľ privediem k varu kurací vývar
5. pridám na prúžky nakrájanú mrkvu a petržlen a cestoviny
6. vhodím pár guličiek čierneho korenia a pridám mäso
7. varím, kým cestoviny nezmäknú a zelenina nebude chrumkavá, priebežne ochutnávam
8. hotovú polievku servírujem a dochucujem strúhaným parmezánom

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jednoduché tvarohové pagáče

2009-01-06T00:21:00.026+01:00

Nie každý tieto malé okrúhle sexy bambuľky pozná. Keď som mojej šéfke oznámila, že na firemný vianočný večierok privlečiem dva plechy pagáčov, tak ma obdarovala pohľadom "WTF" ? I po snažnom a horkokrvnom vysvetľovaní sa mi nepodarilo objasniť, čím chcem napchať celý jej pracovný tím. Moja druhá kolegyňka, ktorej mamina pochádza hen z Dunajskej Stredy mala hneď vo veci jasno: "máma je dělávala pořád - hezky voní když se pečou", ledabolo podotkla.

Ich pôvod je turecko (pogaca) - balkánsky, Maďari názov "pogácsa" prebrali od Srbov a Chorvátov (pogača - okrúhly chlieb). Existuje nepreberné množstvo receptov a druhov, ale medzi tie základné patria pagáče maslové, tvarohové, kapustové, oškvarkové, zemiakové (tie sú absolútne božské!). Na základe maďarského slovníka je "pogácsa" okrúhly, slaný drobiaci sa zákusok. Je to trochu nešikovný preklad, viem, ale ono je to pomenovanie pomerne dosť výstižné --- pagáč je okrúhly, slaný a keď ho jete máte ho ešte aj za tričkom, tak sa drolí...

Neviem prečo, ale doteraz som žila v presvedčení, že pagáče sú maďarským výdobytkom. Je to asi tým, že v detstve som ich videla na stole pri každej slávnostnejšej príležitosti. Babka ich ukladala vždy vrchovate do hlbokých misiek. Najradšej som ich mala hneď po vytiahnutí z trúby. Druhý deň som o ne už nejavila záujem. A to mi ostalo dodnes. Nikdy by som ich nepiekla, keby som vedela, že sa nezjedia ešte v daný večer. Tá maslovo - teplá omamujúco domáca vôna a chuť sa proste MUSÍ okúsiť ešte z horúceho plechu. Inak to nemá to fascinujúce čaro. Aspoň pre mňa.

Tieto nezbedné zlaté líčka si vás získajú ešte predtým, než si ich vôbec stihnete položiť na jazyk. Po vložení do trúby sa totiž po cca 10 minútach začne celým vašim bytom linúť šialene neodolateľná vôňa. Ak sa cítite sami alebo ste ďaleko od domova, vymiešajte si cesto, vykrojujte a urobte si aspoň jeden plech týchto zlatistých usmievavých mincí. Garantujem vám, že sa budete na pár chvíľ cítiť akoby v kuchyni stála vaša mama alebo babka a piekla vám niečo dobré k horúcemu čaju. Hlavne tie tvarohové sa vyznačujú znamenitou a nezameniteľnou arómou. Keď ich pečie moja mama, rozoznám ich už aj v spánku.

Na pagáče som sa chystala strašne dlhú dobu. Nechcela som sa do ich prípravy pustiť cez týždeň. Chcela som si to pečenie a vykrajovanie užiť a vytešovať sa zo zababranými rukami s utierkou na pravom pleci z tých uhľadne naložených okrúhlych radov na plechu. Napokon som sa do pečenia pustila naprosto spontánne, bez plánovania. Pri zozbieraní všetkých potrebných surovín však dievčina s deravou hlavou zistila, že nekúpila droždie. Zúfalo som chcela mať tvarohové pagáče, ale ani za boha som nedokázala vyhrabať žiadny recept bez použitia kvasníc. Nakoniec som objavila nenápadný receptík, hneď vedľa článku s receptom na výrobu domáceho tvarohu, v mojej obrovskej maďarskej kuchárke.

Mnohé mnohé mi tvrdili, že s pagáčmi je babračka. Poznáte tie kuchynské strašiace reči --- može sa stať že ti cesto padne, že ho príliš vyvaľkáš, to vykrajovanie, sypanie každého jedného kolieska syrom tak, aby ti čo najmenej padlo na plech a takto dokolečka dokola. Čím viac "bububu" dostanem, tým viac sa mi do toho chce. A navyše vždy dumám nad tým, že ak niečo nemá ten správny tvar a chuť podľa predpísaného receptu, nemusí to byť vždy katastrofa a hádzanie utierky do kúta kuchynského ringu / drezu? /. Podstatné je, že to chutí vám .-). Mne sa nepodarili tie klasické "nafúknuté" poschodové pagáče, kedy krásne a zreteľne vidíte tri vrstvy cesta. Napriek tomu chutili božsky. Do budúcna viem --- neuvaľkať pagáče k vaľkacej plochej smrti ! .-)

Tvarohové pagáče

* 25 dkg tvarohu

* 25 dkg masla

* 25 dkg hladkej múky

* lyžička soli

* 1 žĺtok

Postup

1. tvaroh "rozbijem" vidličkou

2. nalámané maslo zmiešam s múkou, soľou a tvarohom

3. cesto na pomúčenej doske vytiahnem a trikrát preložím

4. preložené cesto vložím na cca 30 min do chladničky

5. cesto na pomúčenej doske znovu vytiahnem

6. šírka cesta by mala dosahovať zhruba 2,5 cm

7. formičkou vytvorím pagáče, ktoré ukladám na plech, ktorý som vytrela maslom

8. na povrchu za pomoci noža alebo vidličky vytvorím mriežky

9. povrch potriem žĺtkom (prípadne posypem syrom, kmínom) a pečiem dozlatova

Foto: vikipapa.blogspot.com

Šťastné a veselé!

2008-12-23T16:02:00.008+01:00

Šťastné, veselé a pohodové Vianoce a všetko dobré do Nového roka 2009 želám všetkým svojim čitateľom !

Malé obrázky

2008-12-20T14:27:00.043+01:00

Posledné týždne viac mlčím ako hovorím. Nepíšem, ale o to viac fotím.

Prešla som drobnými osobnými otrasmi a dosť intenzívne som sa zaoberala významom slov "strácam a stratila som". Povačšinou to boli smutné, hlboké ale silné zistenia. Moje emócie ešte stále korčuľujú na povrchu ľadu, ale cítim, že cítim. Pomaly rozmŕzam. Pijem toto a čítam toto. Obe sú nesmierne osviežujúce, trochu ostré, ale pohladia. Chodím do malého čokoládového obchodu a pravidelne si kupujem jednu pralinku z každého vystaveného druhu. Vyrábajú ich tam ručne. Vysedávam u príbuzenstva, dohadujem si rande s babkou, tetou, susedkou na pečenie linzeru, makového závinu, jablkovej štrúdly a pagáčov. Kupodivu mi nevadí, že nedržím "vedúcu" varešku a len sa neposedne prizerám, fotím, zavadziam a miešam plnky. Pretože je to pekné. Pretože to tak chceme.

"Cit slečny Smilly pre sneh" a moja obľúbená modrá teplá deka

mám rada toto okno

--- stará stajňa v dome mojho pradeda---

chlebík s kravským maslom, včelím medom, sladkou hruškou a "grankom" v bodkovanej šálke

moje dve šálky z detstva, ktoré mi moja mama nechce dať lebo "sú pre vnúčatá"

--- obzvlášť tá s dievčatkom je pre mňa naprosto fatálna---

pradedova posteľ s fotkami

výhľad z okna z izby, v ktorej sa strašne dobre smeje

obrovské buchty z malej pekárne

svetlo

kreslo, na ktorom som nikdy nikoho nevidela sedieť (ani hojdať)

šedá viki v aute

osamotený Mc´Donald

viki a vlasy

ON a biele sobotňajšie ráno

sneh a červená stolička

/pohľad na terasu z mojej izby/

Foto: vikipapa.blogspot.com

Prvý sneh, Mastroianni a čokoláda

2008-11-25T23:28:00.021+01:00

Čokoláda. Moja čokoláda. 3 H čokoláda. Horká, horúca, hustá čokoláda. Vidím a cítim ju všade. Jem a kupujem ju všade. V zime len horkú 70 %. Ona je kráľovná, všetky ostatné (biela, mliečna, s príchuťami) sú len chuťové asistentky.

Sedím v električke, je niečo po pol šiestej večer, v ruke mám otvorenú knižku od Hanky Michopulu, sem - tam mi oči zavadia o pár viet, no jediné na čo viem myslieť je tá obrovská snehová guľa z tvarohu obliata čokoládou. Moja zimná závislosť dosahuje svoj vrchol --- tvaroh a čokoláda sa stali vernými zložkami môjho nákupného košika. A maliny. Tiež horúce. Totiž nasnežilo a Viki má neutíchajúcu potrebu všetko hádzať na oheň a ohrievať a rozpúšťať a papať. Je až perverzné, s akou radosťou asi po miliontýkrát v tomto mesiaci rozpúšťam čokoládu v mištičke a lejem ju na tvarohové kilimandžáro s malinovými cestičkami. Tvaroh nasiakne šťavu z horúcich sladkých malín a čokoláda je len hriešnou bodkou za delikatesou, ktorú konzumujem, keď sa mi nechce doma piecť. Viem, horúce maliny tvoria asi lepší kontrast s chladnou zmrzlinou, ale to by bolo pre moje hrdlo pristudené. Lepšie je pekne všetko teplučké, servírované na poriadnej kôpke osladeného tvarohu.

"Ty kráso! Co to je?" , spýtal sa zvedavo R., keď som mu priniesla ružovú mištičku s pestrofarebnou mňamkou. "Výsada tých, ktorí sú doma, keď sa fotia dezerty na blog", usmiala som sa a neskôr zdola počúvala jeho mlsné hrmotanie lyžičkou. Zaliezla som do postele, oprela o vankúše a práve keď Anita Ekberg tancovala bosá vo Felliniho La Dolce Vita som si položila na jazyk prvú nálož --- lyžičku plnú malín, tvarohovej vlnky a čokolády. Milujem ten pocit prvého sústa --- akoby mi niekto strelil do hlavy pierka --- uvoľnia sa mi korienky vlasov, pokožka zmäkne, ústa ako malá horúca piecka... a Mastroianni sa usmieva.

V iné dni si vystačím len s bledomodrou šálkou plnou čokolády s kakaom a škoricou. Je to akoby som na chvíľu bola doma. Akoby som sedela stočená v deke s plným bruškom babkinej bábovky, fúkala do šálky a smiala sa s otcom na svojich grimasách. Čokoláda je družná, potliapka Vás po pleci, zakryje teplom a osladí zasnežené myšlienky. Doprajte si ju, kedykoľvek budete mať chuť. Obzvlášť teraz, keď snehové vločky tak príjemne chladia a dlane potrebujú objatie...

A teraz ma ospravedlňte, už mi vychladne šálka .-)

PS1: Hernando Cortez, som Vám doživotne zaviazaná!
PS2: U Florentyny je v týchto dňoch mimoriadne sladko! Zaskočte si tam po pár šuchotavých riadkov o čokoláde!

Foto: vikipapa.blogspot.com

Tvarohový hnědáček Lenky P.

2008-11-21T19:24:00.011+01:00

O rozšafne tancujúcich farebných knižkách Lenky Požárovej som vedela už dlho, no akosi sa mi nikdy nedostali fyzicky "pod ruky". Zo všetkých mi do oka padla tá sladko naružovelá s malou bielou mištičkou až po vrch naplnenou zamatovým Tvarohom. Vzala som si ju pod pazuchu a u svokrovcov som sa na hodinu stratila v hosťovskej izbe. Knižka je akurátna, menšieho formátu, vhodná na moje permanentné vláčenie hore-dolu po taškách a miestach. Z hrubých knižiek mám strašný rešpekt --- Tvaroh je ľahunký, ako recepty v nej. Lenkin štýl čarovania v kuchyni mi hneď sadol --- je mi sympatický jej hravý odstup, vtip a kreatívne flirtovanie s jednotlivými surovinami. Hneď po prvom letnom prehliadnutí som narazila na svojho favorita --- recepis, ktorý už patrí do môjho osobného receptárika. V tomto upršanom období, keď väčšinu času trávim doma zachumlaná v deke, v ruke s horúcou čokoládou alebo čokoládou v akejkoľvek forme je tento recept ako zamilovaná strela do môjho srdca. Zoznámte sa s mojou najnovšou čokoládovou láskou --- hnědáček tvarohový. V knižke síce figuruje pod názvom "Lískový hnědáček", ale ja som vynechala lieskové oriešky, aby som si mohla zamlsať na čistej chuti 70% čokolády a bieleho tvarohu.

Tvaroh je mojou obľúbenou surovinou už od detstva. Mama ho hojne využívala najmä pri tvorení pomazánok na raňajky, koláčov alebo do tvarohových rezancov, ktoré sa u nás jedia naslano s perkeltom a smotanou. Rada som sa obšmietala okolo kuchynského pultu a kradla prstom z veľkej misy tvaroh zmiešaný s cukrom a žĺtkom. Baví ma jeho pevná, nevtieravá chuť, ktorá je ľahko modifikovateľná a v kombinácii s čokoládou je to priam nebeská dvojka. Hnědáček je nenáročný na čas i prípravu a navyše pri jeho výrobe si užijete nádherných vôní či už pri roztápání horkej čokolády alebo vizuálnych radostí v podobe zamiešavania vyšľahaných bielok do krásnej tmavohnedej čokoládovej hmoty. Čokoládové cesto vôbec nie je suché, naopak jeho jemne kašičková konzistencia ma po prvej ochutnávke prekvapila, až ma premkli pochybnosti, či som ho nechala dostatočne stuhnúť. Lenka však píše, že "střed by měl být mírně nedopečený". Je to prekvapujúco lahodne čokoládová, nesmierne šťavnatá delikatesa. Keď si dáte prvú lyžičku čokoládového cesta, budete mať pocit, akoby vám niekto namlel na jazyk čokoládovú penu a prikryl sladkým zamatovým tvarohom. Je to naprostá nezastaviteľná vášnivá závislosť. Chybou bolo, že počas prípravy sa okolo mňa hemžilo obyvateľstvo celého našeho bytu a spozorneli práve pri úkone č. 6 (kuk na recept nižšie). A to je, vážení, vskutku vizuálna rozkoš --- tvarohové nočky vykrajované lyžičkou sa hebko ponoria do mäkkého čokoládového cesta. Je to na pomilovanie! No potom sme neboli k udržaniu. Zo všetkých strán som počula len: "už by mohol byť, nie?", "ja ho len skontrolujem, dobre?" Priznávam hrdo --- necelú hodinu po príprave sme spolu s milovaným "vylyžičkovali" celý plech. Pomyslenie na tú krásu spokojne ležiacu v chladničke nám nedala pokoj... Nabudúce koláču nechám viac času v chladničke, aby stihol nahodiť svoju pravú pevnú formu a bol fit na transport do našich brušiek...

/Poznámka: Lenkin recept uverejňujem v pôvodnej forme s lieskovými orieškami a českom jazyku./

Lískový hnědáček s puntíkama

* 250 g tvarohu na pečení v kostce
* 150 g hnědého cukru
* 100 g čokolády se 70 % kakaa
* 100 g tuku na pečení
* 100 g mletých lískových oříšků
* 75 ml vody
* 3 vejce

Postup

1. Čokoládu rozpusťte s tukem ve vodní lázni.
2. Smíchejte 75 ml vody se žloutky, rozpuštěnou čokoládou a šlehejte metličkou 3-5 minút (nejlépe v mixéru nebo robotu).
3. Vmíchejte mleté lískové oříšky, cukr a znovu prošlehejte.
4. Ušlehejte bílky do polotuha a všlehejte je do čokoládové směsi.
5. Směs nalijte do čtvercové formy (20 x 20 cm) vyložené pečícím papírem.
6. Lžičkou vykrajujte hrudky tvarohu a ty pokládejte do čokoládové směsi.
7. Pečte při 180 C ( v horkovzdušné troubě při 160 C) asi 20 minut. Střed by měl být mírně nedopečený.
8. Nechte vychladnout a před podáváním chlaďte v lednici aspoň hodinu nebo přes noc, aby se porce dobře krájely.

Foto: zapalena-kucharka.cz / vikipapa.blogspot.com

Moja nepodarená karfiolová polievka

2008-11-19T13:38:00.007+01:00

Včera som popri žemľovke dostala chuť na niečo teplé, slané a tekuté. A chcela som to nebezpečne rýchlo. Hlboko, hlboko v chladničke mi oddychoval malý karfiol. Nadšene som sa pustila do robenia polievky-rychlovky, no akosi som pozabudla, že nemám doma ani mlieko, ani smotanu. Karfiol som povarila s väčším množstvom petržlenovej vňate, zemiakmi a na dochutenie som použila zeleninový bio bujón, čierne korenie a nič viac. Vznikla mi super ľahká polievka, ktorá mala intenzívnu chuť po korunkách karfiolu. Zbytočne som ich nerozvárala, takže ostali pekne sviežo chrumkavé. V trúbe som si urobila zo zvyška rohlíka malé okrúhle zlaté krutóniky. Pečivo som nakrájala na koliečka, potrela cesnakom, posypala strúhaným syrom, kvapka olivového oleja a šup do trúby! Môj brat len tak mimochodom zodvihol pokrievku hrnca s hotovou polievkou: "hm... karfiolová... nie je nejaká moc karfiolová?", poznamenal s veľavýznamne zamračeným výrazom. Hm, takže dnes budem polievku upravovať, aby nebola moc "karfiolová" a ochutnali ju aj chlapci. Budem zahusťovať a "pomliečovať".

Podarenejšie a chutnejšie s karfiolom naložila Vilemína. Na jej květákovky si už mydlím ruky...

Máte radi karfiol? Aký je Váš najobľúbenejší "karfiolový" recept?

foto: vikipapa.com

Začína zima a ja pečiem žemľovku

2008-11-17T19:24:00.024+01:00

Začína prituhovať. Príchod zimy som začala intenzívnejšie pociťovať túto sobotu, keď som sa skoro ráno zobudila, vykukla von a na skle sa roztopašne rozťahoval ľahký mrázik. Teším sa na prvý sneh a jem strašne veľa čokolády. Ale o tom inokedy.... Vlastne posledný mesiac likvidujem dve podstatné mlsotinky --- čokoládu a tvaroh. Čokoládu najradšej veľmi horúcu a tvaroh úplne vo všetkých formách a chutiach. Vždy keď vyjdem von a sťahujem si ružovú čiapku na uši potľapkám si trochu zmätene tašku, či sa tam nachádza tá teplá desiatová krabička. Je v podstate jedno, čo v nej je... hlavne, že tam niečo je. Toto ráno si tam spokojne vylihuje a skacká moja prvá žemľovka. Už ste si asi, milí čitatelia, zvykli, že keď ide o jedlo, som vrcholne, až dramaticky sentimentálna. U žemľovky to nebude inak.

Ako som už spomínala vyššie, v mojej chladničke vždy spinká Mr. Tvaroh. Tentoraz som našla aj malinké, zabudnuté jabĺčka, ktoré by už bol potešil nejaký príjemný skok do fešného koláča. Bolo mi ich ľúto. Najprv som myslela na jablkovú polievku, ale chcela som medzi ne za každú cenu dostať ten fatálny tvaroh. Potom ma osvietilo (žeby žiarovka z našej kuchyne?). Ťukla som si na čelo (fakt!), snažne vyhrabala mamin recept a i tak som všetko urobila po svojom. Recepty sú základňou pre moje kuchynské besnenie. Vo finále sa napriek všetkým pravidlám odkloním od pôvodného receptu a niekedy to dopadne opačne ako malo. Tak skončila moja cieľavedome (ne)dotiahnutá cizrnová polievka. Cizrnu som namočila na noc do studenej vodičky, nech si chlapci čľapkajú. Okolo tretej v noci im však došla voda a začali nahlas praskať. Nielenže ma srandovne a škodoradostne pukajúca cizrna vytiahla z postele, ale i po napustení si provokačne pár minút praskala ďalej. Vtedy som odprisahala: "no more cizrna". Z polievky nakoniec vznikla výborná hrášková kaša, ktorú sme baštili s chrumkavým opečeným špekáčikom a čerstvým praskajúcim chlebíkom. A potom prišla na rad zlatá mamina žemľovka...

Menší problém v príprave spočíval v tom, že základom žemľovky sú, samozrejme, hrozienka. Tie sú však mojím úhlavným nepriateľom. Viem, že sú zdravé, chutné a milé, ale ja sa s nimi jednoducho nekamarátim. Občas si ich dám, ale prosím, nedávajte mi ich do žemľovky! Tak rada by som prišla na chuť tým prťavým rubínovým guličkám, ale jednoducho to nejde. Takže žemľovka sa konala bez hrozienok. Priznanie n. 2 --- nikdy predtým som žemľovku nerobila. Samozrejme, zabudla som nakúpiť dostatok žemlí (vlastne som nekúpila žiadne), tak som použila dva staršie rohlíky a dve "housky". Žemľovka tým značne stratila na objeme, ale bola o to chutnejšia. Pečivko sa krásne rozmočilo a lepšie nasiaklo chute a šťavy. Dobre som koliečka ponamáčala v ochutenom mliečku a nakladala rovnomerne do vymazanej tortovej formy (na maslo dávam ešte strúhanku, aby sa mi "veľdiela" nelepili .-). Jabĺčka som postrúhala, zdalo sa mi, že tak viac pustia šťavu. Pustili. V rúre to bublalo jedna radosť. A ten tvaroh! Musela som sa krotiť, aby som tú zázračnú zmesku s prídavkom cukru a vajíčka doslova nevylízala z misky.... Je to tak strašne strašne strašne dobré! Jednotlivé vrstvy som hojne posypala škoricovým cukrom. Najvášnivejší však je ten povrch! Krásne chrumkavé horúce okraje --- opečené s vôňou škorice, nasiaknuté plátkami masla, ktoré som úhľadne naukladala na povrch. Jemne vtieklo do bruška rohlíkov, zmäkčilo ich a prepožičalo im nádhernú zlatú farbu. Dnes ju idem robiť opäť. Viacero slintošov žiada o repete. Už sa teším ako prídem domov z tej zimy, nebudem si cítiť ruky, líca budem mať vyštípané od mrazíka, zhodím notebook, nasadím svoje nórske papuče a zapnem rúru.

A teším sa na prvý sneh... :-)

Mamkina tvarohová žemlovka

* 5 dcl mlieka
* 6 žemlí / rohlíkov
* 4 jablká
* 250 g mäkkého tvarohu
* 3 vajcia
* 100 g masla
* 50 g cukru
* 1 sáčok vanilkového cukru
* škorica
* štipka soli

Postup

1. žemle a olúpané jablká zbavené jadierok nakrájam na plátky alebo postrúham
2. tvaroh pomiešam s cukrom a 1 vajcom
3. zbytok vajíčok rozmiešam v mlieku so štipkou soli a vanilkovým cukrom
4. tortovú formu / misu na pečenie vytriem maslom a strúhankou
5. žemle namáčam v mlieku a kladiem do formy / misy
6. striedam vrstvy namáčaných žemlí, tvarohu a jabĺk
7. vrstvy podľa chuti posypem škoricovým cukrom alebo mletou škoricou
8. poslednú vrstvu ukončím nakrájanými žemľami / rohlíkmi
9. na povrch poukladám plátky masla, posypem ešte škoricovým cukrom a dám piecť cca na 30 min

Foto: vikipapa.com