Hráškový nákyp s pórkom

Spomínam si na tú hebkú konzistenciu po rozhryznutí - najprv luxusne lakovaný lesklý povrch a vo vnútri silná šťavnatá sladkosť. Áno, pokračujem vo svojom "zelenom" ťažení. Milujem zelenú zeleninu a milujem chrúmanie. Koncom februára a celý marec plánujem žuvať a prežúvať až kým nechytím ľahko zelený nádych, alebo čo ja viem, nezačnem bučať... Jednoducho - chutové poháriky si nedajú povedať. Ani si nenechajú do ničoho kecať. Tentoraz prikázali - hrášok! A veľa slečinka! Tak teda dobre, hrášok. Guľatý, pridrzlo nespútaný. Blúdim v supermarkete, ale nachádzam len konzervovaný alebo mrazený. Surový a konzumovaný v lete je ale najlepší! Strih, flashback, spomienka: sedím pod obrovským stromom, skoro na začiatku nášho dvora na zelenej tráve, bosá, v letných šatách po mame. V zelenej debničke leží kopa sviežich, vitamínmi tryskajúcich luskov. Lúpem ich, každý piaty vyjedám, ostatné hádžem do obrovského bieleho smaltovaného lavóra, ktorý predomňa postavila moja hyperaktívna babička. Tento obraz mám v hlave, keď doma cedím pidigulôčky z konzervy. Oproti hrášku z detstva sú scvrknuté, neveria si. Sú len patrnou a chabou napodobeninou toho, ako má hrášok v mojich očiach vyzerať a v mojich ústach chutiť. Ale nemôžem si pomôcť. Je ešte stále február, no moje chute rapídne naberajú smer JAR. Možno práve preto nevedomky, ale predsa len intuitívne opäť siaham po recepte, ktorý maximálne prepúšťa hlavnú rolu zelenine - v tomto prípade hrášku a pórku. Na tomto recepte je fajnová hlavne mimoriadne primitívna príprava, ale horšie je to už s čakaním, kým sa samotný nákyp uráči "upiecť". Pečie sa totiž zakrytý alobalom na plechu s vodičkou... (že jaká fajnovka???)

Keď už prešlo dobrých 40 minút a mr. nákyp na mňa z trúby roztopašne ukazoval ešte stále jemne žlto-pastelovú "omietku", trošku ma to rozhodilo. Popravde, trochu i naštvalo. Vo svojej "saunovodnolázni" by sa určite rochnil ešte dobrú hodinku. Tak som pridala na teplote a alobalu zakývala "arivederči". Nákyp sa začal o chvíľočku sympaticky zdúvať a nafukovať sťa balónik. Za 10 minút som už spoza neho vyťahovala horúci papier na pečenie a pálila si prsty pri prekladaní na servírovaciu misu.

Nákyp je nádherný už len na pohľad. Chlapci k nemu síce na začiatku prechovávali mierne skeptický postoj, ale po ochutnaní ho obaja v stereo odkývali. "A ani mi v tom nechýba mäso. Žeby sme sa stali prechodnými vegetariánmi?", vyhlásil T. s mierne naivným úsmevom, no už hneď vzápätí každý z nás vedel, že to sa nestane nikdy. I keby nám za to niekto dal melón (eur). Tak sme s vrtiacimi chuťovými chvostíkmi zbaštili všetko. Totálne všetko. To je na hráškový nákyp docela úspech, no nie?


Hráškový nákyp s pórkom
(recept z časopisu Delikatesy 3/2008)

300 g zeleného hrášku
200 g očisteného pórku
5 vajec
100 g lučiny
100 g mäkkého tvarohu
60 g nastrúhaného syru Gouda (ja som použila obyčajný eidam)
1,5 dl kyslej smotany
30 g masla
čierne korenie
soľ

Postup

1. Pór nakrájame na kolieska a vložíme do kastrólu s rozohriatym maslom.
2. Pridáme hrášok a zeleninu dusíme až nezmäknú.
3. Podusený hrášok a pór presypeme do vhodné misy a necháme vychladnúť.
4. Smotanu rozmiešame s lučinou a tvarohom, zmes osolíme, okoreníme a prilejeme k zelenine,
5. Vajcia rozšľaháme v miske, prilejeme k ostatnej zmesy a dobre premiešame.
6. Na záver pridáme strúhaný syr a znovu dobre premiešame.
7. Formu na pečenie vyložíme papierom na pečenie a vlejeme do nej pripravenú zmes.
8. Formu zakryjeme alobalom, postavíme do hlbšieho pekáča naplneného vodou a pečeme podľa veľkosti a tvaru formy asi 50 min pri 150.

Foto: vikipapa.blogspot.com

"Môžem ochutnať?" alebo o tom, ako sa nedelím

Povrch polievky sa jemnulinko kníše. Ešte sa otriasa spod zomknutia čašníkových prstov. Voňavá para mi v momente udrie do nosíka a praští ma do srdca. Už som ju jedla snáď stokrát, no i po ten stoprvý sa zamilujem - cestoviny sedia na strieške so zlatavými mastnými očkami, búram ich ťažkou lyžičkou. Tak je to s každým jedlom, ktoré mi zachutí. A keď mi zachutí = je len moje. Naprosto bez výhrad, bez kompromisov. Moje vlastnícke cítenie voči môjmu jedlu je tak silné, až ma to primälo k tomu zamyslieť sa, či to trochu predsa len nepreháňam. V delení vlastnej porcie som skupaňa nehorázna. Až sa hanbím. Ale len trochu....

Vždy to znášam zle. Sedí predomnou a nebadane sa hojdá zo strany na stranu. Oči pribité do MOJEJ šálky s MOJOU zuppa di stracciatelle. Dobre vieme, že táto polievka je MOJA totálne, meganaj, absurdne finálne najobľúbenejšia. Dobre vieme, že on sa za chvíľu opýta, či by mohol trochu ochutnať. Obaja veľmi dobre vieme, že zahráme to istú scénku: ja - výhražne, bojovne stisnutá pästička ľavej ruky pod stolom, v pravej lyžička pripravená na vsunutie prvého horúceho sústa. Vývar vonia po vajíčkach, je hustý, usmieva sa na mňa a netrpezlivo bublá v tanieri. On - bedlivo namierený pohľad na MOJU lyžičku, vdychuje dym z cigarety rýchlejšie ako je zvykom, zľahka i nervózne podupkáva jednou nohou a zároveň sleduje stav mojej jedáckej mysle. To ide, keď sa mi pozeráte priamo do očí pred prvým hltom :-) V týchto momentoch zabudnem žmurkať. Cítim, že za chvíľu to príde. Útrpne premýšľam či sa dá zjesť horúci vývar za minútu. Nechcem sa deliť. Nikto ma nechápe, ale nejde to. Jediný, kto by ma bezpochyby pochopil je Joey zo seriálu "Friends",

ktorý bojoval s obdobným problémom. A skončil v tej istej pasci ako väčšina lakomých jedákov - dostal chuť na tanier niekoho druhého. Stravnícka karma je holt nevyspytateľná...

Okrem ohrozenia zo strany spolusediaceho vo mne pučí mierne hysterický strach, že možno okolo pôjde niekto, komu sa moja papa zapáči tak, že mi akože nenápadko ukradne kúsok mäska. Prostý a večný strach o svoj podiel. Vyvoláva to vo mne vždy hlboké filozofické rozpoloženie. Prečo je to tak, že keď si človek objedná nejaké jedlo (na ktoré vzápätí úplne stratí chuť) neustále túži po tanieri toho druhého? Alebo sa to stáva len mne? Vadí to len mne? Mám z toho vždy hlavu v smútku, nakoľko si myslím, že nie som skúpe dievča. Dokonca si dovolím tvrdiť že som vysoko altrustický tvor. Ale akonáhle sa niekto začne rozjarene hrabať v mojich krásne čerstvých zatočených carbonara, napichovať MOJE chrumkavé kúsky slaninky, namáčať v MOJEJ omáčke - akoby predomnou popotiahli veľmi, veľmi intenzívne červené súkno (som býk, takže hneď reagujem :-). Moje prskanie sa potom navonok javí ako lakomé naliehanie dieťaťa, ktorému berú vedierka na pieskovisku. Najhoršie na tom však je, že sa ale tvrdošijne urážam, keď mi niekto nedá ochutnať zo svojho taniera! A tu sa nachádza bazálny kameň úrazu mojej filozofie - ja ti nedám, ale ty daj mne! Som nevycibrený, nevychovaný, negurmánsky jedák. Správny gurmán si vychutná vlastné jedlo a ochotne ponúkne degustáciu z vlastného taniera ostatným spolustravníkom. Ja ochutnám od každého a potom si bedlivo chránim svoju zónu. Fakt na prizabitie. Doteraz som nevedela, ako sa tohto zlozvyku zbaviť. Na posledných nedeľných raňajkách to došlo dokonca tak ďaleko, že som si modrý tanierik s drahocennou šťavou z olivového oleja a citrónu (zálievka na šťavnaté kúsky rajčiny) položila na stehná, aby ani náhodou nikoho nenapadlo ju vypiť. Náramne sa ale snažím tento vypestovaný zvyk tlmiť a brzdiť ako sa len dá - napríklad mi nevadí, keď mi niekto pije z mojej coca coly. To je už pokrok, nie?

PS: som si plne vedomá, že po prečítaní horeuvedeného sa už nikto nikdy somnou nebude chcieť ísť najesť... ach, jo.. aspoň ostane viac mne :-)))

Foto: vikipapa.blogspot.com

Mrkvový krém s čerstvým zázvorom

Táto polievka má strašne pohnutý imidž. Každý, kto o nej len začuje, divne kriví kútiky úst. "Hm, to znie ZAUJÍMAVO...", precedí cez zuby a začne špičkou nohy posúvať chumáčik zablateného snehu. Zaujímavo v tomto prípade znamená, že by ju dotyčný ochutnal, ale určite by ho nenapadlo si ju doma ukuchtiť. Niekto má na to iný názor: "...se zázvorem jo? To zní sexy..." Usmejem sa. Ďakujem za podporu. Ďakujem za podporu tých smutných mrkvových hlavičiek, ktoré sa neustále musia uspokojovať s vedľajšími rolami. Sú vždy súčasťou niečoho - koláča, polievky, príloha k mäsu... Slečna mrkva si ale zaslúži hrať prím! Zábavne rupne, keď si z nej razantne odhryznete, dodáva energiu už len pohĺadom na svoje tryskajúce farby a je nesmierne zdravá. Ako bonus ponúka možnosť zlepšiť svoju schopnosť pískať (nemám overené! :-) Vždy mám v mysli ten káravý mamin prst: "Ak tú mrkvu nezješ, nebudeš vedieť dobre pískať!".

Prečo máme v detstve k zelenine tak negatívny vzťah? Nie je to tým, že si k nej vzťah ani nestihneme vypestovať? Chcela som napraviť jej značne pokrivené, zdeformované renomé. Navyše T. sužovala akási nedefinovateľná chrípko-nádcha, takže horúca krémová polievka prišla náramne vhod. Použila som skoro kilovú bandu týchto roztomilých oranžových paličiek a viac zázvoru ako uvádzal samotný recepis. Macherky som pekne oškrabala - dala som si záležať, čistila som v duchu najväčšieho perfekcionizmu. Nebolo by totiž vhodné, aby v rozmaznanej krémovej polievočke plávali škaredo-šedo-zemité šupky. Potom som mrkvičku nakrájala na malé pidikocočky. Pribrala som do party i trošku póra, petržlenu a jeden zemiak. Všetkých som nahádzala na panvicu a opekala na masielku, až kým nepustili tú charakteristickú vôňu. Medzitým som si zohriala vývar a parkrát ním podliala zeleninu. Všetko v konečnom dôsledku popadalo do veľkého hrnca, kde to bublalo, tancovalo, miesilo sa dovtedy, kým sa na scéne neukázal mr. mixér. Polievku som nemala v úmysle totálne "rošľahať". Keďže zázvor je pomerne tvrdý chlapík, ostali mi v kréme malé čiastočky, ktoré v ten správny moment prekvapili - luxusne krémová, plne vyparádená chuť s jemným pikantným šťuchnutím zázvora. Čo si v tieto (ešte stále!) uzimené, zasnežené dni môžeme želať viac?

Mrkvový krém s čerstvým zázvorom

7 šálok kuracieho / zeleninového vývaru
4 lyžičky masla (použila som podľa potreby viac)
900 g mrkvy (pridala som aj petržlen)
3 pórky
1 zemiak
asi 8 cm kúsok zázvora (môže byť strúhaný, ja som ho len nakrájala)
1 lyžička soli
1 lyžička mletého čierneho korenia
kyslá smotana na dochutenie

Postup

1. vo veľkom hrnci prieviesť k varu vývar
2. ošúpať zeleninu, nakrájať na malé kocky
3. na panvici opiecť zeleninu na masle až je "sklenená" / nepustí vôňu
4. zeleninu podliať troškou vývaru, aby sme uvoľnili "prípek" a potom všetko preliať do hrnca s vývarom
5. varíme cca 30 min, až zelenina nebude tak mäkká, že je vhodné ju rozmixovať
6. necháme schladiť a rozmixujeme podľa chuti na superhladkú alebo jemne krémovú s kúskami zázvora a zeleniny
7. osolíme, okoreníme
8. pri servírovaní dochutíme smotanou a podávame v nahriatych tanieroch

Zdroj receptu: tu

Foto: vikipapa.blogspot.com

R.rolka

Mám rada, keď mi niekto uvarí. Nemusí to byť špeciálne len pre mňa. Stačí, že to je AJ pre mňa. Kymácam sa električkou domov, počúvam toto, vonku pľušť, oči sa mi pravidelne zatvárajú, sledujem ako predomnou mihajú ulice, malé príbehy uponáhľaného štvrtkové večera. O pól siedmej je ešte stále čiernočierna tma, keď v tom zrazu zazvoní telefón a R. sa ma pýta na to, či prídem domov: "No, víš, protože já budu dělat k večeři takový ty masový rolky se zeleninou a tak..." Premkne ma nesmierne radostný opar: "A máš nejaký konkrétny recept? Alebo improvisation?" , pýtam sa natešene. Toto milujem - ten pocit, kedy viem, že kuchyňa začne opäť zurčať, trúba začne chŕliť svoje teplo a bytom sa bude niesť vôňa pripravovanej večere. Nestáva sa to každý deň, preto si ten prvotný moment nadšenia rada vychutnám. A vždy pri príprave pomôžem, pretože variť s niekým je zábavné. Zdá sa mi to zábavnejšie ako najväčšia zábava pod slnkom :-) Priznám sa, nie vždy to tak bolo - kým som nespoznala svojho milého, bola som kráľovnou svojej kuchyne - nikto mi nesmel radiť čo a ako. Proste "chytrá jak rádio". Toto pominulo a najradšej mám spoločné varenia. Keď sa vzájomne obkračujeme, požičiavame si nože, vyťahujeme misky, hľadáme čierne korenie tak, že tomu druhému práve zavadziame pri rozbíjaní vajíčok. Všetko to ľudské hmýrenie pre mňa dostalo neobyčajné čaro. Spoločné varenie krásne spája. Nie som rada v kuchyni sama. Obľubujem, keď sa okolo neustále niekto poneviera, skúma, šuští, siaha mi do krémov, vypytuje sa, znervózňuje, hladí, smeje alebo podotkne, že s tou štipľavou paprikou som to opäť zase trošku prehnala... Raz by som chcela mať otvorenú kuchyňu - vidieť všetky tváre, ktoré chcem vidieť, diskutovať popri miešaní krému alebo sa pohádať na správnom zložení omáčky na mäso.

Prichádzam domov, zhodím kabát a hneď sa valím do kuchyne. R. robí jedlá zásadne mäsité a tak, aby ich príprava zabrala čo najmenej času a mohli sme ich baštiť čo najskôr :-). Je študent a dovalí sa domov vyhladovelý tak, že by najradšej zošrotoval celý svet. Som rada, že namiesto toho, aby nabehol do najbližšieho McDonald-u si radšej nakúpi suroviny a navarí si niečo sám. Vyťahuje naklepané, nasolené kuracie prsíčka, ktoré ľahko sype kmínom. Ja rozbaľujem moravskú údenú šunku, ktorú potom R. prekladá plátkami jemného syra. Vytvára malé rolky, odrezáva zo špajdlí kratšie paličky na prepichovanie, rozprávame si zážitky z celého týždňa, debatíme o tom ako prichystáme prílohu a tešíme sa na konečný výsledok. Do alobalu nakladáme rozpolený zemiak /so šúpaním sa R. nikdy neobťažuje :-) / , baby karotku, hlavičky brokolice - a moje absolútne najobľúbenejšie tepelne upravené ovocie - jablká. Do predhriatej rúry vložíme najprv plech s balíčkami, ktoré obsahujú prílohu a hneď pod ne v zapekacej miske spokojne hoviace si rolky. Na povrch neskôr ešte pridám slaninku, aby dotiahla výsledný efekt a prevoňala celé mäso. Po cca 30 minútach je syr krásne roztečený, šunka nevinne krehká a slaninka dosahuje svojou chrumkavosťou chuťové nebo. Potom sedíme, štrgáme príbormi, dovalí sa T. a zvedavo obzerá kuchynský pult zaprataný plechom, miskami a doskami na krájanie. "Čo ste robili dobrého?", pýta sa popritom ako vyberá žltý tanier zo skrine. "Ja nič, to R.", vravím a popritom pozorujem ako sa R. hrdo nadýchne. Toto každému náramne svedčí - hrdosť na svoje vlastnoručne urobené jedlo. Aj keď je sebaviac jednoduché, vždy poteší. Pretože je domáce.... pretože je pre nás...

Foto: vikipapa.blogspot.com

Jednohubky na stredu

Našla som pár hravých vecí, ktoré by som určite chcela mať vo vlastnej kuchyni (a nielen tam). Rada by som sa podelila aspoň o vizuálny zážitok, tak pár z nich uvádzam. Poteším najmä príslušníčky nežnej strany planéty :-). Najmä tie, ktoré milujú jedlo tak mocne, že by najradšej na prstoch nosili sladké tortičky, jahôdky či nebodaj sushi. Francúzka 29-ročná dizajnérka Géraldine Klein z malej dedinky blízko Provence za pomoci svojho nádherného blogu La boite á couture predáva šperky z mojich detských snov (z ktorých nikdy nevyrastiem!). Géraldine k výrobe a navrhovaniu šperkov priviedla ako inak jej záľuba vo varení. No keď prišlo na pečenie, nikdy sa jej nepodarilo napiecť tortu podľa jej predstáv. Prstienky v podobe minitortičiek sú filtráciou onej túžby "upiecť dokonalú tortu". Treba povedať že jej mlsotinky sú v mojich očiach naprosto dokonalé.... Ozýva a piští vo mne malá princezná a chcela by všetky, úplne všetky!

Foto: http://laboiteacouture.blogspot.com/


Čo urobíte, keď ste internetový predajca leteniek a chcete spromovať svoje lacné lety do talianskych destinácií? Recept: vezmete talianske capuccino a na penu "vysypte" kakaom (to už nemusí byť talianske) na prvý pohľad nezrozumiteľné spojenie názvu mesta a ceny v eurách. Udivení zákazníci zistia o čo vlastne ide až po prvom dúšku na príručnom tanieriku pod šálkou. A výsledok? Kampaň mala taký úspech, že ju firma expedia.de zopakuje i na budúci rok. Ciao a nech žije reklama! .-)



Foto: via


Nebaví Vás už stará forma na bábovku? Americká predajňa kuchynských potrieb The Brooklyn Kitchen pripravila pre všetkých znudilcov formu na pečenie v tvare chobotnice. Zdá sa Vám to úchylné? Ja si osobne neviem predstaviť dvojfarebnú mramorovú bábovku, ktorá by mala chápadlá, ale proti vkusu žiaden dišputát. Minimálne deti by sa do "chobotnicového" koláča zamilovali na prvý pohľad a bez mihnutia oka .-).


Foto: brooklynkitchen.com
Via: davidlebovitz.com


Toľko na dnes z blbostičiek :-)

PS: v Panerii sa dajú kúpiť pri pokladni malé ovocné džemíky (stoja cca do 20 Kč) v malých roztomilých pidi zaváraninových fľaštičkách. Mám už doma dve - višňový a broskyňový. Prosím nepýtajte sa ma, na čo mi budú, ale jesť ich nebudem! Tak príjemne sa vynímajú na poličke s kuchárskymi knihami! .-)

Foto: vikipapa.blogspot.com

Kapustičky, kapustičky zelené

Už to vetrím vo vzduchu. Nozdry sa mi mocne rozťahujú, začínam opäť cítiť vône a farby vnímam ako cez zväčšovacie sklo. Čoraz viac myslím na zelenú. Čokoládovo-hnedá sa začína transformovať do zlatej. Zlatej ako prvé slnečné lúče. Biely pletený sveter po babičke uložím do dolnej police a s mierne rozpačitým výdychom ho odseknem od tohtoročnej zimy. Začínam myslieť na trávu, ktorá za chvíľu v chuchvalcoch začne rašiť z rozospatej zeme. Žiada sa mi zmrzlina, z ktorej mi mrzne horná pera. Žiada sa mi chrumkavý zelený šalát, z ktorého prýšti nový život a studený ocot. Nechcem už nosiť palčiaky a túžim po čerstvej zelenine z dedovej záhradky. Idealistka, ktorá si lebedí vo veľkomeste, ale chce najčerstvejšie vajíčka hen hneď spod zadočka sliepočky.

Končím v supermarkete - zdrtená vlastnou lenivosťou a neschopnosťou viac pátrať. Beriem si mrazené zelené kapustičky a v zúfalej túžbe po kúsku jarného dotyku ich doma chvíľu zmätene pozorujem. Sú až agresívne zelené, ako malé vajíčka, z ktorých by každú chvíľu mal vyskočiť malý tancujúci korienok kvetiny. Recept už mám vybratý dlhší čas. Trochu si ho premodelujem. Už klasicky. Všetkého dávam skoro dvojnásobok. Ide to šikovne akoby som robila hrad z mokrého piesku. Kapustičky mi mierne poskakujú vo vriacej slanej vode. Je to nesmierne svieži pohľad. Vezmem maslo, odkrojím výdatný kúsok, prstami namažem panensky bielu zapekaciu misu. Som celá maslová, mastná, chcela by som byť ešte viac, ale pravdepodobne by sa mi vyšmykla mištička s rozmiešanými vajíčkami a syrom. Utieram sa, skotačím pri drese, ukladám kapustičky na zapekaciu nádobu. Najprv rovnomerne, ale nevyjde mi počet, takže ich bohémsky rozmiestňujem po celej ploche, nehľadiac na to, že môj pôvodný zámer bol, aby ich zelené hlavičky trčali von v striktne nalinkovanej spartakiáde. Následne sa k slovu dostáva ružová - sypem medzi škáročky hlavičiek čo najviac šunky a slaninky. Všetko zalievam namiešanou zmesou a kvôli chrumkavosti vrchného kabátika nakladám ešte jemné plátky masielka. Kabátik bude zlatý a voňavý. Potom šupnem misu do trúby a premýšľam či to pre nás všetkých hladošov bude na večeru stačiť. Predstavujem si ako budú krčiť nosy v momente, keď im osvetlím, "čo je to to zelené?" Nestane sa. Zhtnú to ako jednohubky. Dokonca i T., ktorý kapustičky vníma minimálne ako ohrozenie vlastnej bdelej existencie, do seba dostal "všetkých sedem". Normálne som cítila ako sa mi odľahčila vidlička. V brušku som mala samé chutné farebné hamky. Tento pokrm už jemne flirtuje s jarou, ale ešte ju necháva na pochybách. Všetky ingrediencie ostávajú ešte útulne zapečené pod horúcou krustou utvorenou mäkkým objatím syra, masla a vajíčok. Nádherná farebná terapia. Zlatožltá so štipľavo-zelenými bodkami, ktoré chutia ako prvý marcový úsmev, ako prvá káva na slnkom obliatej terase.

PS: labužnícky vychytaný recept ako naložiť s nezbednými kapustičkami v kombinácii s jablkami a zázvorom nájdete tu

PS 2: v rámci hnutia za obrodenie zelených kapustičiek prikladám ďalšie skvelé chrumkavé recepty od Šárky, Vilemíny a Papaji :-)

Zapečená růžičková kapusta

/recept je z časopisu CHEF GURMÁN 02/2009 - uvádzam v pôvodnom znení/

• 500 g růžičkové kapusty


• 250 g dušené šunky
  
• 2 vejce
  
• 200 ml mléka


• 100 g strouhaného sýra /eidam, gouda/


• 50 g mandlových lupínků /vynechala som/


• čerstvě mletý pepř, sůl
  

Postup

1. Kapustové růžičky očistěte, omyjte, vhoďte do vroucí osolené vody a 3 minut je mírně vařte. Pak je přendejte do studené vody, aby zústaly pěkně zelené, za chvilku je sceďte a nechte na cedníku okapat.

2. Troubu rozehřejte na 180 C. Šunku nakrájejte na malé kostičky, vejce rozšlehejte s mlékem a se strouhaným sýrem. Zapekací misku vymažte máslem a rozložte do ní růžičky kapusty a šunku, všechno zalijte vejci s mlékem a sýrem, posypte mandlovými lupínky a dejte na 25 - 30 minut péct do trouby.

Foto: blogspot.vikipapa.com

Pikantná kuracia polievka

Január bol vskutku šialený. Celý mesiac som prežívala v akomsi polodelíriu, non - stop sitting pri notebooku, nové termíny, schôdzky, stereotypné cesty z práce do práce s nosom hlboko ponoreným do fotiek o voňavých jedlách. "Nemáš vůbec žádnou šťávu", podotkla Z. v jeden podvečer, keď som s kruhami pod očami dementne vyťukávala ďalšie bláboly do e-mailu. Po celú tú dobu som snívala o polievkach všetkého druhu. Predstava hlbokých tanierov do prasknutia naložených domácimi cestovinami, kúskami mäsa, so ŠŤAVOU, ktorá sa pomaly viac ponášala na omáčku, než na polievku ma prenasledovala stále vytrvalejšie. Slintala som nad každou fotografiou s bachrate naloženými miskami - nad obrázkom thajskej polievky s kokosom + lososom, v ktorej od nasiaknutého staroružového rybieho mäska a nálože cestovín nebolo skoro vidieť šťavičku z červenej kari pasty a kokosového mlieka (vymazlenú chilli papričkami a kvapkami limetky, ach). Predstavovala som si sýtozelený hráškový krém, ktorý po nabratí na lyžičku vytvorí v kombinácii s chrumkavou opečenou slaninkou slané pocity hriechu. Do toho ešte Renatka s čarovnou minestrone a zatúžila som po domácej polievke z mega hrnca tak, ako nikdy predtým.


Povedala som si, že keď nechcem v najbližšej dobe skočiť hlavičku do obrovského hrnca s vývarom v nejakej reštauračnej kuchyni, tak sa musím (a veľmi chcem!) vrátiť do svojej kuchyne. Jedno ráno som sa klasicky stavila v predajni s novinami, kde na mňa čakalo nové, horúce, ešte zívajúce číslo časopisu F.O.O.D. s prílohou, ktorá ma vystrelila do chuťového neba. Už dávno sa mi nestalo, že by ma očarili všetky recepty stranu za stranou. Prvý Amorov šíp vyletel v podobe "Kuřecí polévky po mexicku", ktorú som plánovala pripraviť podľa pôvodnej receptúry, ale nakoniec som sa nechala inšpirovať len úpravou mäsa. Zvýšila som dávku chilli korenia z avizovaných 1/4 lyžičky na jeden a pól. Keď P. po prvý raz polievku ochutnal, rozkašľal sa tak mocne, až som myslela, že sa mi zloží pri sporáku. "Ježiši, maďarka upravila polévku..." , podotkol po pár minútach s úsmevom.

A výsledok? Pálilo to ako pokožka po celodennom vylihovaní na pláži. Horúca, hustá, spaľujúca chuť. Je to jedna z tých polievok, na ktoré si len spomeniem a cítim ju stekať po brade. V ústach mi ostáva ten silné ovlaženie a pohľad na naberačku plnú dobrôt mi dodáva pocit, že všetko bude OK. S ľahkým šťastne-priblblým úsmevom nadvihnem pokrievku na hrnci, počujem sladkú melódiu a lyžičkou zahájim útok...

Pikatná kuracia polievka

• 3 kuracie prsia (môžu byť aj vykostené stehná)


• 1 l kuracieho vývaru


• cestoviny podľa chuti (ja som použila tagliatelle)
  
• 2 mrkvy


• 1 petržlen


• celé čierne korenie


• cca 2 cm kúsok masla


• strúhaný parmazán
  

Na koreniacu zmes:

• 2 lyžičky mletého kmínu


• 1 lyžička chilli (podľa chuti)
  
• 1/4 soli


• 1 lyžička olivového oleja


• 1/4 provensálskeho korenia
  

Postup

1. v miske zamiešam koreniny s olivovýmo olejom
2. nakrájam na prúžky kuracie prsia, primiešam do zmesi, dobre v nich mäso obalím a nechám 10 min stáť
3. potom mäsa na panvici zľahka osmahnem
4. v hrnci zatiaľ privediem k varu kurací vývar
5. pridám na prúžky nakrájanú mrkvu a petržlen a cestoviny
6. vhodím pár guličiek čierneho korenia a pridám mäso
7. varím, kým cestoviny nezmäknú a zelenina nebude chrumkavá, priebežne ochutnávam
8. hotovú polievku servírujem a dochucujem strúhaným parmezánom

Foto: vikipapa.blogspot.com